december 2008
V tomto čísle nájdete:
Rozhovor s Veronikou (Peter Minárik)
Ako sme vyšli na Klenovú (Stano Feješ)
Jesenné diaľkoplazenie (Ctibor Páchnik)
Putovanie po východe alebo Nikola Šuhaj loupežník (Ivan Nižnan)
Ukrajina alebo v kraji Nikolu Šohaja Loupežníka (Kolár / Mana)
Slovenský Superdiaľkoplaz 2008 /SSD/ (Ivan Nižnan)
9. Majstrovstvá sveta v púščaný šarkanow - Zhodnotenie (Kolár / Mana)
Archeologická vojna začala - novinky zo sveta archeológie (Michal Baláž)
Naši "klasici" povedali (Peter Minárik)
Vianočný pochod - je vianočný pochod (Peter Minárik)
KALENDÁR - január 2009 - Malé Karpaty a okolie
Ahoj kamaráti! (Veronika)
Koncom roku 2008 oslávila Veronika Hrušková, bytom Bernolákovo, kúsok od žel.stanice, kde mal byť vraj aj štart tohtoročného pochodu Skládia, svoje neguľaté životné jubileum.
Ani malé, ani veľké, také akurát, aby pasovalo Veronike. A prečo sme si ťa nechali až na koniec roku? Nakoniec to najkrajšie – veď rozhovory s jubilantkami na stránkach MKD sú veľmi sporadické, tak raz za dva, tri roky. Preto už bol najvyšší čas osloviť nejakú "ženskú". Nakoľko sa dobre poznáme, nemohol som ti dať otázky typu "kedy si, ako si, kde si a pod." Tak som ti navrhol oblasti, témy, na ktoré si mohla odpovedať. Tak a tu ich máme.
Tvoje prvé dotyky
s turistikou
Moje prvé dotyky s turistikou by som zaradila kamsi
k mojej 17-ke – chodievali sme aj s kamarátmi z partie na
výlety do Malých Karpát, ale bolo to vždy len v okolí
Bratislavy a nedá sa vravieť o mnohokilometrových orgiách.
Ale môžem sa pochváliť, že sa nám podarilo asi 5 rokov po
sebe zorganizovať Štefanovský výstup na Vysokú – robievali
sme si aj pozvánky a maličké upomienkové predmety a boli to
vždy ohromne veselé a úžasné túry, na ktoré sa nedá
zabudnúť.
Prvý výstup do výšok
Niekedy po 20-ke a bol to rovno výstup na Gerlach – vzal
nás tam jeden kamarát, štartovali sme z Tatranskej Polianky
asi okolo štvrtej hodiny, podarilo sa nám v skalách aj trochu
poblúdiť, ale vcelku sa všetko vydarilo, až na to, že pri
zliezaní sme sa stretli so skupinou vedenou horským vodcom
a dostali sme riadny "pucung", ako sa opovažujeme
behať tam úplne sami, bez vodcu. Našťastie sa to obišlo bez
pokuty, predsa len to vtedy ešte nebolo také vážne, dnes by
sa nám to určite tak ľahko neprepieklo. No a odvtedy som si
skaly "zamilovala" a Tatry mám pochodené – ale len
tie časti, ktoré sú normálne prístupné. Naše detičky
tiež – už ako maličkí, tak 5-6 roční boli napríklad na
Rysoch.
Ostatné pohoria
Prechodený mám Slovenský Raj, Vysoké a Nízke Tatry,
Strážovské vrchy a Malú Fatru. Medzi najkrajšie túry
zaraďujem asi tie Vysoké Tatry, predsa len vysoko v skalách
je ten zážitok z hôr trošku iný, silnejší, povedala by
som. Zahraničné kopce ešte nepoznám, mám iba pochodený kraj
okolo Berounky, teda nie celkom podrobne, ale tak zhruba hej.
Česko ma ešte len čaká a veľmi sa naň teším, asi aj
preto, že tu nie je rečová bariéra a v Česku, konkrétne
v Prahe, máme aj rodinu. Od tohto roku vďaka manželovi mám
zase režinku, nuž sa pocestuje ľahšie, teda lacnejšie
a ostanú korunky aj na iné veci.
Nížiny a roviny
Veľmi mám rada kraj okolo Malého Dunaja a Dunaja. Lužné
lesy sú podľa mňa prekrásne, fascinuje ma bujná vegetácia
a množstvo života v nej. Pri Vojke sa úžasne behá na
korčuliach a tiež na hrádzi. Inline je moja veľká láska
– keď nič, aspoň si rada vybehnem cez Ivánku pri Dunaji do
bratislavskej Vrakune a odtiaľ je krásny chodníček až do
lodenice. Trošku zle sa ide okolo letiska, kde je chodník dosť
nerovný a tak mi brnia nohy, ale to ja zase vydržímJ
A roviny sú tiež ideálne na bicykel, rada sa túlam po poľných cestičkách v okolí Bernolákova a tiež "maďarských" dediniek – a ešte tu mám blízko NPR Šúr, ktorá je tiež mojou obľúbenou "destináciou" – no a z nej je už len kúsoček do Karpát. Takže to mám vlastne všetko pohromade.
Malý Dunaj poznám aj z kanojky, peknú indiansky pomaľovanú dokonca vlastnímJ , dostala som ju na narodky od Peťa, trošku sme ju zreparovali a teraz je ako nová. Musím sa aj trošku pochváliť, že sa mi podarilo 2 krát zorganizovať splav pre kamarátov a rada by som v tejto tradícii ešte pokračovala, len som tento rok nemala čas kvôli našemu domčeku, ktorý sme trošku zväčšovali – ale určite sa ešte posnažím a v budúcom roku opäť "pôjdeme dolu vodou".
Diaľkové pochody
K diaľkoplazom som sa dostala tak, že som si prečítala
v Krásach Slovenska pozvánku na Silvestrovský pochod
organizovaný Teslou Bratislava a hneď som sa rozhodla, že sa
k nim "nanominujem", lebo som už chcela vyskúšať
niečo organizované. Vzala som aj Peťa - manžela a išli
sme... Veľmi sa mi to pozdávalo, vatra bola veľká, nálada
vynikajúca, ľudia ohromní... no a Vlado Javorský mi strčil
do ruky kalendár diaľkovej turistiky, vraj či nechcem robiť
niečo také. A ja že dík, no a potom som ho otvorila
a hneď mi padla do oka akcia Trnavská stovka a samozrejme som
sa hneď aj rozhodla, že to musím skúsiť. A kalendárom to
všetko začalo a krásnymi zážitkami a úžasnými
kamarátstvami pokračovalo. Spoznala som plno nových ľudí,
s ktorými som zdolávala kilometre a je mi s nimi veľmi
fajn. Nemôžem tu spomenúť všetkých, ale určite Pišta
Sládeček, za pomoci ktorého som prešla všetky moje zdolané
stovky, Sveťo Krno, Paľko Šoula, Ludvo Bahurinský, Atík
a Janka, Jano Tomašek, Nižnanovci, Laco, Cyro a tiež
Trnaváci – ty Peťko, Ondro Jančík, Stano Feješ, dvojka
Peťo a Karol, piešťanské trio – Peťo, Jano, Rado – no
proste, mohla by som menovať riadne dlho...
Koníčky
Turistika, záhrada, batikovanie a maľovanie tričiek,
knižky, trošku rýmovačky a samozrejme už spomenuté inline
korčule. Všetky aktivity spojené s pohybom vonku a ešte aby
som nezabudla – rada si zájdem na dobrý rockový koncert
a tam si riadne zaskáčem. Iba času je nejako málo, ale to
asi poznáme všetci – a nejde mi do hlavy, že čím som
staršia, tým mám toho času menej – fuj, no čo bude na
dôchodku, ráno vstanem a už bude večerJ
Najväčšie zážitky
Nuž mojim najväčším zážitkom boli hrebeňovky Nízkych
Tatier a Malej Fatry a splav Malého Dunaja – a dôvod –
úplne prozaický, taký "maminovský" – boli sme
partia zmiešaná – mláďatá a my "starí" –
a zúčastnili sa toho aj moje dve veľké deti a ich kamaráti
a naši kamaráti – a bolo to úplne super, mladým sa
páčilo a to bolo pre mňa určite to naj... Že išli, že
vzali aj kamošov a že boli úplne všetci skvelíJ
Ešte by som chcela poďakovať takto verejne všetkým, ktorí sa podieľajú na organizovaní diaľkovej turistiky v Malých Karpatoch – teraz som dva roky skoro vôbec nechodila, mala som iné povinnosti – ale je to super vedieť, že sa mám kam vrátiť, že tí ľudia sú stále tam, že stále obetavo a nezištne pripravujú pochody, stavajú kontroly, vypisujú diplomy a my ostatní sa toho môžeme zúčastniť, postretať kamarátov, porozprávať sa a spolu poobdivovať krásy prírody.
Veronika, ďakujem ti za seba
a za kamarátov, že si si na nás urobila chvíľku času.
Prajeme, ti veľa zdravia, peňazí, šťastia a jedno
"klasické" Košického želanie...
Trnava, 8.12.2008, zhováral sa Peter Minárik
Po neúspešnom pokuse o zimný výstup, z februára minulého roku, keď sme pre neskutočne hlboký sneh zostali pár sto metrov pod vrcholom Klenovej a museli sme i z časovej tiesne kapitulovať, padla voľba na opakovaný pokus v lete, a to na štvrtok, 17. júla 2008. To sme si s Ondrejom sľubovali už dávnejšie, že si ten výstup musíme zopakovať a nejaká Klenová nemôže byť predsa problém.
Východiskový bod na začiatok výstupu sme si zvolili tentokrát Dolný Lopašov. Hlavný dôvod bol ten, že sme plánovali tento výstup ako výlet a nakoľko mám v Dolnom Lopašove chalupu, tak sme chceli tu aj prespať. Počasie sa v predchádzajúcich dňoch vyvíjalo sľubne, a tak náš plán výstupu mal vyzerať následovne: obec Dolný Lopašov – Hladomerka – Uhliská – Klenová 585 m n.m. /oba vrcholy/ - Brezová pod Bradlom – Dobrá Voda – Rozbehy - Buková /Trstín/ - a z Trstína späť do Dolného Lopašova autobusom.
V deň nášho výstupu podľa predpovede počasia malo byť pekne. Ráno bolo síce usmiate, ale už o deviatej sa na oblohu začala nasúvať od západu oblačnosť, najprv malá neskoršie "úplná". Nám to samozrejme nemohlo vadiť, no to by bolo, aby sme opäť kapitulovali. Cestou ešte cez dedinu nás sklamala zatvorená krčma, ale po pive sme si dali v obchode, čapák je ale čapák...
Cesta, ktorá sa od horného konca dediny vinie cez borovicovú mladinu, nás zaviedla na Hladomerku, tu je prameň pitnej vody a tu býva posledná kontrola na "Lopašovskej päťdesiatke", a tu už pekné počasie bolo preč. Začalo nám celkom intenzívne pršať.
Malo to aj svoju výhodu, schovali sme sa pod striešku nad schodíkmi a z batoha som vytiahol bolestné - dve plechovky piva. Tieto boli ale určené na vrcholovú oslavu. Tak sme si popíjali a v tichu počúvali ako nám krásne prší.
Naďalej však bolo dusno a spomedzi mračien sem – tam vykúkalo slnko. Len čo sa dážď akotak utíšil, vyštartovali sme ďalej. Samozrejme, prešlo pár minút a znovu ho začalo "valiť". To sme už boli o kus ďalej, a tak nám neostalo nič iné ako stúpať ďalej. Tieto cestičky dôverne poznáme, a tak čoskoro sme boli pod Uhliskami. Krásne sa ide po horách, keď je všade ticho, pokoj a len dážď šumí na listoch trávy, malinčia a stromov. Onedlho sme už skoro po pás mokrí stáli na rozcestí neďaleko žltej značky pod Klenovou. Odtiaľto bolo vidno oplotenú lesnú škôlku, okolo ktorej sme naposledy vo februári 2007 zapadali po plecia do snehu nafúkaného medzi bukovú mladinu a kríky. Tento raz nám počasie tiež extra neprialo, ale šli sme radi a v pohode, dokonca som v tom cítil niečo humorné.
Konečne!!! Po málo vyšliapanom chodníčku a vo vysokej, mokrej tráve sme sa dostali na Klenovú I – prvý vrchol. Nejaké foto, vyžmýkanie ponožiek, krátky oddych a cez malú priehlbinu medzi vrcholmi sme pokorili i Klenovú II. – druhý vrchol tohto zavalitého kopca.
Ten sa topil v hmle, takže nebolo sa na čo pozerať, ale cestou dolu to bola pekná "šmýkačka" - šli sme po rúbanisku plnom malinčia, po ktorom stekali pramienky vody a museli sme si dávať dobrý pozor pred pošmyknutím. Cestička viedla úbočím Klenovej a bolo vidno, že tadiaľto veľa ľudí nechodí. Odtiaľto sme cez prevaľujúce sa chuchvalce mračien konečne videli hory smerom na severovýchod. Postupne sme sa dostali zvážnicou až na lesnú cestu vedúcu do Brezovej pod Bradlom.
Stále pršalo, a tak nám prišla vhod chvíľa oddychu pod novovybudovaným turistickým prístreškom. Po krátkom občerstvení sme pokračovali ďalej.
V Brezovej sme našli nový objekt, kde čapovali – bar SANDRA a výčapníčka mi ochotne dala do záznamníka i pečiatku. Chvíľa posedenia v kultivovanom prostredí /mal som ale výčitky, že sem taký špinavý a mokrý nepatrím/ bola príjemná, dokonca vonku prestalo i pršať.
Polhodinka stačila na to, aby sme sa dostali do svojej "kože" a vybrali sa ďalej. Po troch minútach, a to neklamem, ako sme opustili bar, začalo znovu pršať. Ani neviem po koľký raz dnes. V podstate nám to už bolo fuk, i tak sme boli mokrí. Cestou na Dobrú Vodu sme chceli ísť tzv. "Brezovým chodníkom", aby sme sa čiastočne vyhli úzkej asfaltke vedúcej cez hory. Podarilo sa nám ho nájsť a v krásnom prostredí tichých hôr sme sa blížili k dedine. Až na ten záver. Príliš zavčasu sme odbočili doprava a museli sme sa predierať nízkymi ihličnatými krovinami, aby sme zbehli k asfaltke. Po ceste nám už bolo jasné, že náš denný plán musíme ľahko modifikovať, veď bolo už skoro päť hodín popoludní, a takže Rozbehy by sme už dnes rozumne nestihli. Dôležitým dôvodom na túto zmenu bol aj stále intenzívnejší dážď.
Celkom radi sme konečne prišli do známej krčmy pred kostolom na Dobrej Vode, kde sme sa patrične občerstvili. Však sme si to aj zaslúžili. Po nejakej dobe prišiel i autobus, ktorý tu má otoč a ide späť. Ondrej v domienke, že autobus ide do Chtelnice spýtal sa šoféra, kedy má odchod.
"Osemnásť dvadsať" odpovedal. Po chvíli ma napadlo, že predsa ten autobus ide do Trnavy a nie do Chtelnice, do Chtelnice ide až po ôsmej. Aj to tak bolo – takže tento autobus by nám nijako nepomohol.
Pobrali sme mokré batohy a poďho krížom cez hory do Chtelnice. Za Dobrou Vodou sme odbočili cez obilné polia doľava – katastrofa. Až vyše pása sme boli premočení a zablatení. Prekonali sme rozbahnený potok a lesnou cestou už za šera sme prišli do Chtelnice. Už sme sa nevyhýbali ani kalužiam vody na ceste, "šli sme priamo". Prakticky potme, v daždi a na chlp sme stihli autobus "cez kopec" do Lopašova.
Odmenou za tento fantastický deň nám po prezlečení bolo posedenie v miestnej krčme, kde sme do polnoci s kamarátmi popíjali dobré pivo a preberali dnešný deň.
Trnava, november 2008, Stano Feješ
Čo má robiť diaľkový turista, keď sa dni krátia, ubúda svetla, pribúda šera, vlhka a zimy. Kalendár akcií už neponúka žiadne seriózne akcie, len také prechádzky na zlepšenie trávenia. Môže už len spomínať na prejdené "päťdesiatky" a "stovky", na to správne "mordovanie tela", ktoré prináša radosť z pohybu, spoločnosti priateľov a pobytu v prírode. Nič sa nevyrovná pocitu slobody, keď sa problémy bežného života s počtom prejdených kilometrov stávajú menej intenzívne, blednú až zanikajú a ostáva pocit vyrovnanosti a intenzívneho bytia.
Tu pomôže len poobzerať sa u našich západných susedov, kde sa organizujú diaľkové pochody aj na jeseň a v zime.
Najprv bola "Vřesovická stovka", ktorá sa konala 8.11.2008 na Morave, kde z našich boli aj Laco, Jarko, Atila, Peter, Karol a tu sa vytvorila trojka Slávo, Julo a ja. Bol to príjemný nenáročný pochod v peknej prírode s dĺžkou do 80 km, kde sme dokonca na trase v Buchloviciach zažili aj "posvícení" so spontánnym vystúpením folklórneho súboru v miestnej krčme. V cieli sme dostali pozvánku na "Pražskú stovku". Odložil som ten papier s tým, že tak ďaleko nemusím.
Zážitky však čoskoro vyprchali a potrebovali sme ďalšiu dávku. Ale závisláci si vedia pomôcť v každej situácii. Julo navrhol súkromný pochod peknou trasou: Nitra, Zobor, Žibrica, Veľký Tríbeč, Skýcov, Topoľčianky, Machulince, Veľký Inovec, Nová Baňa. Rýchlo sme sa dohodli aj so Slávom. Je to málo chodená trasa a niektoré úseky som ešte vôbec nešiel. Dohodnuté a dňa 15.11.2008 zrealizované. Dĺžka 85 km, prevýšenie 1700 m. Tu sme prišli na chuť tej zvláštnej atmosfére potuliek jesenným lesom s jeho zadumanou atmosférou, ktorá vzbudzuje v ľudskej duši tóny melanchólie.
Je pondelok pred Pražskou stovkou. Jedným okom mrknem na pozvánku visiacu na stene a cítim sa akýsi nesvoj. V utorok to nevydržím a mejlujem Slávovi či má ten istý pocit. Že má. Aj sa mu chce aj nie. Je to ďaleko, ale ak pôjde Julo, pridá sa. Volám Julovi. Najprv z neho vypadne, že je to ďaleko a drahé, ale cítim, že ho to zaujalo a premýšľa. V správnej chvíli vytiahnem tromf. Ide aj Slávo. Za niekoľko sekúnd sme dohodnutí.
Príde štvrtok a vidím, že je to už vážne. Treba zistiť spoje, nakúpiť správne množstvo potravín a hlavne premyslieť akú výstroj si zobrať. Na trase už môže byť aj sneh. A skutočne aj bol.
Pražská stovka
S výstrojom na jesenný pochod je to zložitejšie. Sneh si pýta už ťažšiu obuv ako tenisky a mínusové teploty, vietor, sneženie a dážď dajú dosť premýšľania, čo si obliecť, zobrať so sebou a pritom niesť minimálnu hmotnosť. Vždy pred akciou premýšľam, ako túto fázu príprav preskočiť, alebo aspoň ako ju prežiť v kľude a bez stresu. Nikdy sa mi to ešte nepodarilo. Ale prišli sme, videli, aj prešli.
Ako charakterizovať tento pochod? Organizátori si stanovili hlavný smer Vlašim – Benešov – Praha Modřany a v tomto území sa snažili vymiesť všetky dostupné vrcholy. Mal som však už svoje informácie o spôsobe ich myslenia (vďaka Laco) a nebol som zaskočený. Podstatná časť trasy ide pekným zvlneným terénom, zvyšok po asfaltových málo frekventovaných cestách.
Štartovali sme v piatok večer 28.11. o 2230. Prvá päťdesiatka Vlašim – Benešov je náročnejšia. Nielen pre to, že sa išlo v noci, ale bolo treba absolvovať výstupy na Blaník (631 m), Přední vrch (523 m), Džbány (688 m), Karník (569 m) a Žebrák (585 m). Funguje to tak, že z údolia vystúpite na kopec, kde je kontrola a potom dole až na dno ďalšieho údolia, čo sa nepretržite opakuje. Nie sú tu žiadne súvislé hrebene a treba povedať, že skratkári tu nemajú šancu.
Situáciu dosť sťažoval starý sneh a ľad, čo nám ubralo veľa síl. Teplota bola tesne pod nulou a ostrý vietor ešte zvyšoval pocit chladu. Ráno v Benešove som mal náladu pod psa. Táto časť nám trvala dvanásť hodín začal som mať obavy, či v Prahe stihneme posledný nočný vlak.
Ale druhá časť Benešov – Praha bola podstatne príjemnejšia. Bolo jasne menej prevýšenia, počasie žičlivejšie, zato orientácia v neznámom teréne náročná. K Prahe sme sa blížili za tmy cez spleť dedín a vedľajších, zle značených ciest. Rástli v nás obavy, aby sme tesne pred cieľom nestratili smer. Ale Slávo bravúrne zvládol všetky nástrahy, predviedol nám úžasný mariáš s mapovými listami od Šokartu pri svetle čelovky a previedol nás cez Modřanskú roklu na sídlisko Modřany do cieľa v základnej škole. Nikdy v živote som sa na žiadnu školu netešil, ale táto mi pripadala ako rajská záhrada. Treba povedať, že to bola poctivá stovka pre zdatných, organizačne veľmi dobre zvládnutá. Značenie bolo výborné a veľmi nám pomohli šípky, ktorými organizátori na kritických miestach nešetrili.
Ostával už len presun na hlavnú stanicu a cesta domov. Na Bratislavskej stanici sme sa zarazení rozlúčili. Zrazu sme stratili náladu. Niečo pekné sa definitívne skončilo. Ale čo. Pochod je za nami, nech žije nový pochod.
Ctibor Páchnik
Vedeť chceš,
v který čas lidé poledňajú?
Páni kedy chcejú, chudí, když čo majú.
Jozef Ignác Bajza
Putovanie po východe alebo Nikola Šuhaj loupežník
Chcel by som na úvod odprezentovať celý seriál článkov o turistických akciách a putovaniach po východe. Nemám na mysli náš "východ", ale ten ďaleký. Nie zas ten naozajstný Ďaleký Východ, ale ten ďalekejší východ ako je náš východ. Skrátka východ za hranicami našej republiky. Východom alebo aj vchodom na toto územie je nám dobre známa Čierna nad Tisou, niekdajšie územie Československej republiky Podkarpatská Rus. Chcel by som tak vyvážiť v Malokarpatskom Diaľkoplaze množstvo, veľké množstvo až príliš veľké množstvo článkov zo Západu, t.j. z územia ležiaceho bezprostredne na západ od našich hraníc, teda z Čiech. Sme oboznámení s každým poryvom vetra, či iných detailov na českých turistických podujatiach a naopak o ukrajinských turistických podujatiach nevieme prakticky nič. Obe tieto krajiny, Čechy i Podkarpatská Rus boli niekedy krajinami, s ktorými sme žili v jednej republike, a tak podeliť sa s našimi čitateľmi s dojmami a zážitkami v krajine na východ od nás iste nezaškodí. O dejinách Podkarpatskej Rusi možno viac a výstižnejšie ako mnohé knihy a učebnice dejepisu napovie anekdota:
Do neba príde nový imigrant a svätý Peter ho vypočúva:
- Kde ste sa narodil?
- V Rakúsko – Uhorsku.
- Kde ste žili?
- V Maďarsku.
- Kde ste mali svadbu?
- V Československu.
- Kde ste zomreli?
- V Sovietskom zväze.
- Tak tu nemáte čo robiť. My si nebo nedáme rozvracať od takýchto svetoobčanov.
- Ale ja som po svete nechodil. Celý život som prežil v jednom meste – v Užhorode!
Keďže putovanie a turistika toľko jedno jest, majú naše západno – východné putovania a články o nich miesto i v turistickom mesačníku, akým Malokarpatským Diaľkoplaz je.
Nakoniec cestopisy majú tradíciu aj v našej v našej literárnej forme. Už osvietenec J.I.Bajza napísal cestopis pod názvom "René mládenca príhodi a skúsenosťi". Až dva diely venoval tomuto cestopisu, v ktorom spoznával cudzie kraje prostredníctvom mládenca Reného. René pochodil veľký kus sveta a nakoniec musel skonštatovať: "Kdy bych ja nad videnými dnejší deň vecámi vladárem byl, ništ by s ních ve včilejším stave nezústalo." Keby žil dnes, znovu by to asi povedal. Ani články z východu nebudú dajako zvlášť zaujímavé a čitateľné. Ale tieto články sú dôležité pre históriu a poznanie nášho života budúcimi generáciami, sú dôležité z hľadiska dotvorenia mozaiky o tejto turistickej aktivite. Musíme obetovať lacnú čitateľskú /až bulvárnu/ obľúbenosť a popularitu vyšším vedeckým cieľom. Áno, píšeme pre historikov a iných vedeckých pracovníkov. Nebojme sa povedať, že je to literatúra faktu. Veď kto o dvesto, či tristo rokov bude vedieť, že náš rýchlik už meškal z Bratislavy z dôvodu predvádzania nového vlaku, mnohí ešte možno budú vedieť, že na niektorých pochodoch sa vyberal poplatok, ale kto bude vedieť, že účastníci zato dostali lístok z bločkov, ktoré poznáme aj ako šatňové alebo tombolové lístky a dokonca s číslami od 1 do 200 /veľmi zaujímavé čísla /, kto už bude vedieť, že 18.11.2005 bolo jedno hodinárstvo zatvorené z osobných dôvodov a druhé z technických príčin /vraj maľovali/, kto bude vedieť, že turista z Bratislavy cestoval vlakom "po pracovnej dobe", kto by vedel, že organizátori na kontroly využívali hospodárske budovy ako boli napríklad stodoly. Tieto "dôležité, zaujímavé, nepostrádateľné fakty" by sa naši ďalekí potomkovia nikdy nedozvedeli, keby nebolo nás spisovateľov literatúry faktu a naše obsahu a zmyslu plné články. Samozrejme, že aj čísla Malokarpatského Diaľkoplaza neskôr zapadnú prachom, možno aj niektoré spália, niektoré zostanú zasypané v zbúraniskách opustených domov, ale zlomky z nich budú uložené v zabudnutých archívoch, v ich najtajnejších skrýšach. A keď ich o dvesto, tristo rokov náhodou objaví dajaký historik, zistí, že sú to neoceniteľné písomnosti o dobe minulej, vrhnú sa celé plejády vedcov, historikov, archeológov, ale aj obyčajných dobrodruhov aj na ostatné archívy a budú hľadať a hľadať tieto pre ľudstvo neoceniteľné poklady ducha. A keď bude senzácia a vzruch po objavení prvých zlomkov týchto diel vrcholiť, vrhnú sa mnohí aj na zboreniská, ktoré budú dôsledne prehľadávať. Každý kto bude mať lopatu alebo krompáč, bude kopať a kopať v nádeji že...
Toto je však ďaleká história a venujme sa preto súčasnosti. Teraz tvorme to, aby potom mali čo kopať. Možno ani nebude potrebné tak dlho čakať, možno už teraz nás niekto nakope za takéto články.
Svoju prvú cestopisnú reportáž by som chcel venovať etapovému medzinárodnému podujatiu organizovanému pod názvom "Putovanie krajom Nikolu Šuhaja loupežníka". Trasy sú vedené miestami, kde Nikola vykonával svoje remeslo.
Tradičné turistické podujatia, ktoré každoročne organizuje TKPU /Turističeskij Klub Podkarpatskoj Ukrajiny/, sa uskutočňuje na jar v marci. Minulý rok sa podujatie uskutočnilo 23. – 27. augusta 2007. Tohto ročné podujatie sa uskutočnilo s podtitulom "Bol Nikola Šuhaj lúpežníkom alebo národným hrdinom".
Utorok, 11.3.2008
Naša malá skupina turistov cestuje na toto podujatie
z Bratislavy vlakom Eurocity najprv do stanice Predmestie
a potom ďalej na Trnavu. Tu nám už Eurocity vlak liezol
svojou rýchlosťou na city a preto sme v Trnave prestúpili na
normálny rýchlik, ktorý potom pokračoval severnou stranou do
Trenčína, Žiliny, Popradu atď. /kto by chcel podrobnejšie
vedieť, aké boli ďalšie stanice, nech si pozrie železničný
poriadok trasa 120/. Ešte skôr ako som nastúpil do vlaku,
musel som sa dostať na železničnú stanicu. K tomu som
použil prostriedok MHD autobus č.83, s ktorým som sa dostal
na zastávku nad stanicou. Tu som musel vystúpiť a mal som dve
možnosti ako pokračovať ďalej. Jedna bola počkať si na spoj
MHD, ktorý pôjde na stanicu a druhá ísť peši. Ja, ako
správny turista, som si vybral tú druhú možnosť a išiel
som peši. Po príchode na stanicu som priamo vstúpil do
vestibulu a pobral sa priamo k pokladničnému okienku. Vybral
som si pokladnicu, kde stálo najmenej ľudí. Keď prišiel na
mňa rad, pýtal som si po slovensky lístok priamo do Čopu.
Pokladníčka "ponimala" a dala mi /predala/
požadovaný cestovný lístok priamo do Čopu. Keď už som mal
lístok kúpený, už mi nič iné neostávalo, ako vydať sa na
perón a počkať na svoj vlak, aby som sa mohol vydať na svoje
zahraničné turistické putovanie na VÝCHOD.
Naša skupina cestovala nočným rýchlikom a po rozvidnení bez
potreby prestupovať, sme pokračovali normálnym denným
rýchlikom do Čopu.
Streda, 12.3.2008
V predpoľudňajších hodinách vystupujeme na
železnodorožnom vokzale ímeny I.P.Pavlova. Streda je deň,
keď sa účastníci schádzajú na uvedenú akciu. Kto príde
skôr a má chuť sa ísť ešte prejsť, má možnosť. Kto
nemá chuť sa prejsť – túto možnosť stráca. My sme
nechceli dať organizátorom nič zadarmo a preto sme túto
možnosť využili. Miestom prezentácie bola gostinica
"Kaluga". Pri vstupe do pohostinstva sa vyberal
poplatok vo výške už ani neviem v akej. Účastníci za to
dostali lístok z bločkov, ktoré, poznáme ako šatňové
a my na tomto mieste iba dodávame, že boli takej šedo –
zelenej farby. Potom sa vstúpilo do miestnosti s výčapným
pultom. Pri jednom zo stolov organizátori podľa lístkov
písali účastníkom diplomy, prípadne opečiatkovávali IVV
preukazy, prípadne turistické záznamníky. /poznámka
redakcie: najrýchlejšie absolvovaný diaľkový alebo IVV
pochod, stačilo prejsť z jednej miestnosti do druhej/. Keď
už sme tak rýchlo dostali diplom a pečiatku do záznamníku,
využili sme príležitosť a zostali v hostinci popíjať
vodku. Odin stakan za drugym. Keď už sme jej mali po krk
a niektorí aj vyše hlavy, zistili sme, že nemáme
zabezpečené ubytovanie. Náš nový kamarát Voľoda nám ako
dobrým kamarátom a drugom po známosti a zadarmo zabezpečil
izbu v neďalekom hoteli. Dali nám izbu na prvom poschodí
s číslom 00.
Štvrtok, 13.3.2008
Ráno, keď sme sa prebrali, videli sme, že naša izba je
len taká malá miniizba a nie s veľkým vybavením. Bola to
vlastne iba taká diera so stúpačkami a aj voda na umývanie
bola iba studená. Voľoda, ktorý s nami spal, bol po dlhej
noci ešte stále v druhom stave. Treba povedať, že to ale
nespôsobila dlhá noc, ale zle ukojený veľký smäd. Zistili
sme, že včerajšok bola iba taká predohra a pochodovať sa
začne až dnes. Ráno na "ploščadi Pobjedy" sa
uskutočnilo krátke otvorenie podujatia. Príhovor mal
"byvšij tovariš, sičas gospodin", tak ako u nás.
Trasa bola takáto: Čop – Maleje Gevcy – Velikoje Gevcy –
Malaja Dobroň – Velikaja Dobroň – a cieľ etapy bol
v Uzlovoje. Trasa má charakter hore – dole. Miestami aj dole
– hore a niekde je aj bezcharakterná. Chodníky po veľkom
nočnom daždi boli blatisté, na počudovanie asfaltky blatisté
neboli, ale že neboli samá jama, to netvrdím. Prešiel som 18
km a prekonal 550 m prevýšenia. Môj spoluchodec, s ktorým
som išiel spoločne celú trasu, prekonal 21 km, to preto lebo
má dlhšie nohy. Zahraniční účastníci nadávajú na nové
značenia a Ukrajinci sú spokojní. Značenie sa zachovalo
z éry Sojúza, keď turisti "z bezpečnostných"
dôvodov nesmeli odbočovať /poznámka Potemkin bol Rus
a vynález Potemkinovských dedín je tuzemský/ a mohli ísť
iba po vytýčenej trase a preto aj na križovatkách ciest
nesmeli byť smerníky. Stačilo, aby bol na stĺpe obraz Lenina,
ktorý pravicou ukazuje smer s nápisom "pravilno
šagájete". Cieľ turistického pochodu sa nachádzal
v kultúrno športovej hale hneď vedľa autobusovej stanice.
Večer sa uskutočnila pravá turistická zábava ako príprava
na zajtrajšiu ďalšiu etapu pochodu.
Ešte jeden či dva postrehy z dnešnej etapy.
Kontrola pracovala zvláštnym spôsobom, pečiatka na vrchole sa dávala na účastnícky lístok tak, že pečiatkovali na chrbte jedného z členov kontrolného stanoviska. /poznámka pisateľa: veľmi zvláštny spôsob, ktorý by sa dal ešte vylepšiť tým, že by namiesto člena kontroly bola mladá členka kontroly a pečiatkovanie by sa posunulo z chrbta o niečo nižšie a samotná podložka, jej povrch by závisela od počasia. V prípade horúceho počasia by to mohla byť nielen zvláštna, ale aj veľmi zaujímavá kontrola/.
Jedna z kontrol na trase mala sáčok asi s 25 pečiatkami a účastníci mali uhádnuť a opečiatkovať si kontrolný lístok tou pravou.
Aj Ukrajinci majú podobnú turistickú súťaž ako my máme VOPT, zatiaľ nadstavbový stupeň ešte nemajú. U nich sa VOPT nazýva BUPT /Bolšoj Ukrajinskij Turističeskij Pešochod/.
V tieto prvé dni etapového pochodu sme sa Slováci držali pospolu /ako som už vyššie spomínal, boli sme tam traja, z toho jeden menšinový/ a komunikovali sme len medzi sebou až na prípad Voloďu, ale s tým nebol problém komunikovať. Problémy s ruštinou /teda s ruštinou, ktorú sme používali my/ prišli až v ďalšie dni, keď sme sa už museli rozprávať aj s domácimi, o tom však napíšeme až v budúcom pokračovaní a rovnako napíšeme aj o Nikolovi Šuhajovi...
Autorská poznámka: V článku je použité značné množstvo textu a to nielen vo forme priameho textu, či prebásneného textu, ale aj ako inšpiračného zdroja z iných "literárnych" prameňov, predovšetkým však z mesačníka MKD. Použitím tohto textu v článku v zmysle autorského práva nechcem ukrátiť pôvodných autorov o ich prioritu a preto sa k nemu nehlásim, naopak ja sa od tohto textu dištancujem.
Váš Šuhaj Loupežník v.r.
Použitá literatúra: MKD
apríl 2007, MKD jún 2007, MKD november 2007, MKD júl 2008
Atlas sveta, Teória literatúry, Turistické prospekty,
I.Olbracht: Nikola Šuhaj Loupežník.
Bratislava, október 2008, Ivan Nižnan
Ukrajina alebo v kraji Nikolu Šohaja Loupežníka
Ukrajina – zakarpatsko. Tak blízko a predsa tak ďaleko. Ešte na pumpe v Michalovciach nám nikto nevedel povedať konkrétne informácie o tejto, s nami susediacej ukrajinskej oblasti, bývalej časti Československa. Na mýty kolujúce o tejto časti planéty sme nedbali. Poučený z viacerých expedícií do Rumunských Karpát sme vedeli svoje. Niektoré však boli pravdivé. Pekne po poriadku.
Hranicu na Ukrajinu prekračujeme v noci zo soboty na nedeľu. Najprv sa legitimujeme vojakovi, ktorý nám dáva nejaký "zdrap" papiera, na ktorom je číslo auta a počet osôb v ňom cestujúcich. Neprikladáme mu nejaký veľký význam, čo neskôr obanujeme. Potom, asi po sto metroch je ďalšia búda. V nej sedí pán a machersky si nás nechá vystúpiť po jednom a študuje naše pasy. Pri ňom každý vypisuje nejaké tlačivo plné otázok od narodenia až po smrť. Nakoniec na ne dáva pečiatku. O búdku ďalej je zdutá p...ani. Tá tiež voľačo chce a my sa tvárime blbo. Nakoniec nám dáva tiež pečiatku na tie papieriky. Zrazu sa vynorí ďalší pán s veľkou brigadírkou Ruského modelu a začne nám lašovať v aute. Nachádza sekeru. To je ale ešte nič. Potom našiel vajcia a spomenul si na vtáčiu chrípku, na ktorú už zabudli aj Čínanci. Furt nič. Problém nastáva až keď objavil nášho Bura, Kamilovho, že vraj foxteriera. Kamilo sa s ním musí odobrať niekam do neznáma, údajne na veterinu. Európsky očkovací preukaz akceptovaný už aj v Anglicku je pre neho luft. Pred odchodom nám oznámi kam máme vyhodiť všetky potraviny, to vraj kvôli tej vtáčej chrípke. Lenže Kamilo nestráca duchaprítomnosť a podáva tomu pánovi bankovku v nominálnej hodnote 5 Euro. Tým je vtáčia chrípka a veterina zabudnutá... ale opäť sa našiel ďalší problém. Ten prvý papierik s číslom auta a počtom cestujúcich sa kamsi zapatrošil. A zrovna na ten musí dotyčný pán dať svoj podpis. Hľadáme a nakoniec sa našiel u Hadára. Máme šťastie. Získavame drahocenný podpis a ešte jeden vojak nám ten papierik, ručne písaný, skontroluje a otvára závoru do vysnívanej krajiny, plnej lacnej vodky, cigariet a šašliku. Tie prvé oštemplované papieriky z množstvom údajov si odkladáme, čo sa nám pri výstupe z Ukrajiny oplatilo. Chceli ich naspäť.
Na hraniciach meníme peniaze. Máme Euro, ale zaujímavé, že pýtaju aj naše koruny. Ako prvé zastavujeme pri nejakej večierke a kupujeme ukrajinskú vodku a lacné cigarety. Od tej chvíle, ako sa vyjadril Hadár, "kouríme jak pohádkoví draci". Cigareti sú za 2,5 až 3 hrivny, fľaška vodky za 10 až 15 hrivien. No a nekúp to!!!
Ešte v noci nachádzame táborisko pri ceste. Nocujeme. Ráno sa zobúdzame do ukrajinskej nedele a zisťujeme, že Ukrajinci už nedeľu stihli dobre zapiť. Presúvame sa bočnými cestami smerom do Koločavy, ktorá je centrom Sinevirského národného parku. Tam plánujeme zostať niekoľko dní a potom sa presunúť do doliny Čiernej Tisy a na najvyšší vrch Ukrajiny Goverlu. Ako sa neskôr ukázalo, postačila nám bohato návšteva Koločavy a okolia.
Do Koločavy prichádzame v nedeľu poobede. Podľa mapy sme predpokladali, že Koločava je malé mestečko, ale je to len zapadnutá dedina v horách i keď pomerne veľká. Kolorit obce vytvárajú všade prítomné domáce zvieratá, staré Zily a Gazy, výhľady na okolité karpatské kopce dosahujúce výšku 1700 m n.m. a opití Ukrajinci. O chvíľu sa k ním pridávajú aj opití Slováci /to ako my/.
Robíme vyhliadkovú jazdu cez obec Koločava, Negrovec a Sinevir, ktoré sú spojené. Tiahnu sa údolím rieky Terebľa, tipujem dobrých 15 km. Rozhodujeme sa pre presun k Sinevirskému jazeru, kde chceme zakempovať. A nás čaká ďalšie prekvápko. Vstup do Sinevirského národného parku je 5 hrivien za auto a jedna za osobu. Zdalo sa nám to čudné. Veď tu má byť divočina. Je nedeľa a pri ceste údolím si partie Ukrajincov robia piknik. Prichádzame k ďalšej závore a platíme opäť ten istý poplatok. Tentokrát za vstup k jazeru. Cítim podvod na mojich ilúziach o jazere v divočine plnom rýb. I stalo sa. Ocitol som sa na Ukrajinskom Štrbskom Plese. Prášime preč cez celú Koločavu, kde by podľa mapy mala stáť priehrada. Pri nej je viacero možnosti rozložiť si tábor podľa našich predstáv.
V nasledujúcich dňoch sa túlame po okolí. Navštevujeme miestne kafe – bary, četnickú hospodu, vystupujeme na vrch Piškóňja, nachádzame čarovné jazierko Ózerce vysoko v horách, zbierame hríby, chytáme ryby a pijeme vodku.
Ukrajinu opúšťame smerom do Maďarska, čo bolo veľmi rozumné. Na Slovensko – Ukrajinskej hranici sme videli radu tak na dvanásť hodín a tu nikoho nebolo. Ale na hodinku to vydalo. Tesne pred hraničným prechodom nás zastavuje policajná hliadka. Oznamujú nám, že keď sme sa dobre "poguľjali na górach", teraz "poguľjaju oni" a že "skoľka" dáme. Tak sme im dali 10 hrivien, čo je asi 60 korún, a bol pokoj. Smutno za nami pozerali. Asi sa chceli "poguľjať" lepšie.
Turistika
Značenie nehrozí. Kopce okolo Koločavy dosahujú
1700 m n.m. Najprv je les, potom malé pásmo kosodreviny
a napokon trávnaté planiny. My sme natrafili aj na pôvodný
zmiešaný les. Všade sú chodníky a zvážnice, takže
s orientáciou nie je problém. Predsa všetky cesty niekam
vedú...
Cykloturistika
My sme ju neskúšali, ale osobne si myslím, že Zakarpatsko
je priam ideálne na tento druh zábavy. Kilometre bočných
ciest s minimálnou premávkou. Väčšina obchodíkov malo
zastrešené posedenie vonku, takže žiadne starosti o bicykel.
Obchodíky boli na každom kroku a otvorené furt, tak netreba
si robiť veľké zásoby jedla. Samozrejme v každom obchodíku
tu majú "čapáka".
Peniaze
Na hraniciach sú otvorené zmenárne NON – STOP. Dávali
6,20 hrivny za Euro. V Koločave v obchodíkoch len 6 hrivny za
Euro. Ale pohoda. Bolo to výhodnejšie po tých 6, lebo potom to
vychádzalo že 1 hrivna sa rovná 6 Sk. A to sa nám moc dobre
počítalo.
Doprava
Cesty na Ukrajine sú nahovno a aj ich značenie. Ale preto
chodím na dovolenku na východ a nie na západ. Na ceste
stretnete tak možno konský záprah ako i nejaký žigulák
alebo Nivu. Inak len samé Zily, Gazy, Kamazy a podobné
monštrá spásajúce aj trávu pri ceste. Nafta bola za štyri
hrivny. Cestovanie bočnými cestami, ako sme to robili my, je po
Zakarpatsku zážitok sám o sebe.
Strava
Potraviny v pohode, pivo sa dalo a vodka ako vždy
vynikajúca. Ako som už spomínal, obchodíky sú na každom
kroku a sú otvorené "furt". Označené sú nápismi
"KAFE – BAR". Sú to vlastne krčmo – obchody.
Táborenie – ubytovanie
Táborili sme kde sme chceli a nikto nám nič nepovedal
a zjavne sme tam takto netáborili prví. Jediný zákaz a bol
to zákaz asi všetkého, bol na tom Štrbsko – Ukrajinskom –
Sinevirskom jazere. Viacero ubytovní som videl pred vstupom do
národného parku. Doporučujem však využiť hospodu Četnická
stanice v centre Koločavy.
Hospoda "Četnická
stanice"
Hospoda Četnická stanice je rodinný podnik založený aj
pre potreby turistov z Česka i Slovenska. Ako je známe,
Zakarpatsko patrilo po rozpade Rakúsko –Uhorska do prvej
Československej republiky. V tých časoch v tejto budove bola
naozaj četnická stanica a pôsobil tu český spisovateľ Ivan
Olbracht. Napísal knihu o Nikolajovi Šohajovi Loupežníkovi,
na motív ktorej neskôr natočili rovnomenný film. Ja som to
ani nečítal a ani nevidel. No a čo?
No ale k veci. Pani Natália Tumarec, majiteľka hospody, pracuje ako profesorka na miestnej škole a ako som pochopil, riaditeľuje múzeu Ivana Olbrachta v Koločave. Študovala v Čechách, preto hovorí po česky. Česky naučila aj svojho manžela a dvoch synov, ktorí pracujú tiež v hospode. Četnicka stanica je vhodný základný tábor na aktivity v okolí. Poskytuje možnosť stravovania, zatiaľ skromný nocľah, kúpite si tu mapu, bezpečne zaparkujete, majú tu i internet, poradia Vám a po dohode Vás aj zavezú kam potrebujete.
Pre budúcich záujemcov, ktorí by tam mali záujem ísť, tu mám aj adresu na Četnícku stanicu v Koločave.
Pani Natália Tumarec
Koločava 900 43
Ul.Ševčenko 50 A
Mobil 00380 677 132 047
Tel: 0038 031 462 8223
Mail: olior[zavináč]ukr.net
Toto je naša reportáž zo Zakarpatska. Určite sa nedá hovoriť, že sme navštívili Ukrajinu. Boli sme na ukrajinské pomery na skok za hranicou a myslím si, že Zakarpatsko je tou najväčšou riťou tohto nášho veľkého slovanského suseda. Veď len Kyjev má 5 mil. obyvateľov. I keď Zakarpatsko návštevníkovi zo Slovenska nevyrazí dych od údivu, každému, kto ešte nenavštívil Ukrajinské Karpaty, ale silno doporučujem.
Trnava, Kolár / Mana
Slovenský Superdiaľkoplaz 2008 /SSD/
Slovenský Superdiaľkoplaz, mladší, ale výkonnejší súrodenec Malokarpatského diaľkoplaza, ukončil v tomto roku svoj 7.ročník. Začal sa organizovať v tomto storočí, t.j. od roku 2001, s tým, že rok 2003 bol vynechaný z dôvodov kolízie termínov Rudohorskej a Tesláckej stovky. Keď SSD začínal, Malokarpatský superdiaľkoplaz už mal za sebou štyri ročníky. Otcami tejto myšlienky, aspoň ideovými, rozšíriť Malokarpatský superdiaľkoplaz, aj na ostatné dva stokilometrové pochody, ktoré sa v tom čase na Slovensku ešte organizovali, boli "Himalájec" Vlado Švancár a Julo Surán. Vlado Švancár "naliehal" na organizátorov Tesly, aby zmenili termín stovky, lebo by sa rád zúčastnil aj našej stovky, aby mal odšliapané všetky "slovenské stovky", ale nemôže, lebo naša stovka /2 x 50 a dosť/ vždy koliduje s košickou stovkou. Tak sme termín posunuli a Vlado na našu stovku prišiel, lebo termín posunuli aj Košičania. Potom chvíľu /niekoľko ročníkov/ trvalo, aby sme si vyjasnili pravidlo, čo je prvá, resp. druhá a ďalšia júnová sobota a nulté ročníky sa mohli preregistrovať ako regulárne a súťaž dostala svoje pravidlá.
I napriek tomu sme sa v roku 2003 znovu stretli na jednom termíne. V myšlienke organizovať SSD nás po celý ten čas podporoval a hecoval Julo Surán. Prečo?
Pozrite sa na prehľad držiteľov tohto ocenenia. Julo je jediný, ktorý má absolvované doteraz všetky ročníky. A ako ho poznáme, on dlho, dlho, pred seba nikoho nepustí.
Samotná súťaž je výkonnostne náročná súťaž a dokonale preverí adeptov na toto ocenenie. Dalo by sa povedať, že pre "netrénovaných" je to extrémna záležitosť. Veď v priebehu mesiaca treba absolvovať štyri kompletné stovky. Aj keď po druhej stovke je týždenná prestávka, tieto štyri stovky sa absolvujú do mesiaca, v tomto roku to bolo v termíne od 30.5. do 28.6.2008. A že je to naozaj náročná záležitosť, svedčia i čísla, ktoré hovoria, že od začiatku storočia toto ocenenie získalo 19 turistov a celkový počet ocenení je presne päťdesiat a z toho počtu až sedem má "neskromný" Julo Surán. Veď on má doma už malú jedálenskú súpravu. /ako viete, každoročne ocenenými popri diplome dávame upomienkový tanierik/. Tohto roku získali Slovenský Super Diaľkoplaz 2008 sedem turistov, a čo je najviac potešujúce, sú medzi nimi traja nováčikovia: Ondrej a Miro Lietavec a Dalibor Greguš, no a k týmto sa radia samozrejme Julo Suran, Karol Šulek, Attila Korčok a Ivan Nižnan.
Celkový prehľad doterajších držiteľov SSD:
7 - násobný držiteľ - Julo Surán
4 - násobný držitelia - Korčok Attila, Nižnan Ivan, Šulek Karol
3 - násobný držitelia - Farkašovský Ladislav, Porubanec Cyril
2 - násobný držitelia - Groman Peter, Páchnik Ctibor
1 - krát získali ocenenie - Cíferský Miroslav, Čapoš Peter, Glesk Slávo, Greguš Dalibor, Hanuš Jaroslav, Hrdlička Peter, Lietavec Miroslav a Ondrej /otec a syn/, Lumtzer Kvetoslav, Pristach Ján, Švancár Vlado.
Aby sme si prihriali svoju Teslácku polievočku, v uvedenej neveľkej skupine výkonnostných turistov je sedem z nich organizovaných v našej TJ Tesla Bratislava, ktorí získali 18 ocenení.
Pravidlá pre získanie SSD sa už tohto roku trochu zmenili v dôsledku pristúpenia organizovania ďalšej stovky. Po dlhých rokoch, keď sa prestali organizovať niektoré stovky, napríklad Zoborská, Trenčianska, Tatranská, Stavbárská /študenti/, Mierový pochod /vojaci/ a ešte zopár.
Nový stokilometrový pochod je zásluhou Sláva Gleska a jeho "Lazovej stovky". Je to prvá lastovička, medzi mladými organizátormi turistických a diaľkových pochodov.
Na získanie ocenenia "Slovenský Super Diaľkoplaz 2009" je potrebné absolvovať tri Malokarpatské stokilometrové pochody /"Trnavská stovka", "2 x 50 a dosť" a "pochod ŠPCH"/
Čiže získať MKSD /Malokarpatský superdiaľkoplaz/ a to je podmienka!!! Potom k tomu ešte treba absolvovať aspoň dva pochody z troch: Lazovú stovku, Haličskú alebo Rudohorskú.
Vyhodnotenie "SSD 2009" – administratívne bude na poslednej stovke, v cieli v Špačinciach. Tam možno aj realizovať reklamácie, protesty.
Bratislava, TJ TESLA, predseda TJ Ivan Nižnan
9. Majstrovstvá sveta v púščaný
šarkanow
Zhodnotenie
Ako sme Vás už informovali, 9. MS v púščaní šarkanow sa uskutočnili na Airport Rozbehy 1.11.2008. Za tých deväť rokov sa z malej trampskej zábavky stalo masovo navštevované podujatie. Toho roku nám dokonca prišla zaspievať aj superstar Dominika Mirgová.
To, čo si ja o nej a podobných umelcoch myslím, by si Dominika určite nestrčila za klobúk, ale decká sa tešili. A tuším najviac sa z nej tešili Hasiči. Ale pekne po poriadku.
Nebudem sa dlho rozpisovať. To, čo potrebujete vedieť, je aj na priložených fotografiách, avšak ktoré čitatelia MKD neuvidia, a tak sa musia uspokojiť s mojím komentárom.
Rád by som len poďakoval obci Cerová za to, s akou vervou sa už po tretíkrát pustila do spoluorganizovania MS. Okrem iného pripravili na záver aj fajnový guláš /už som hladný ako zbojnícka družina/.
Dobrovoľný hasičský zbor z Cerovej sa kompletne postaral o technické zabezpečenie akcie. A nebolo toho málo, čo bolo treba spraviť. Okrem toho sa aj veľmi dobre bavili a dokázali, že hasiči sú veselá partia. Motorest ESO pripravoval pre pretekárov zdarma hranolky a nápoje. Rada tam bola furt jak v Moskve pred mauzóleom. Sokolskí chatári pod vedením Dušana Šimončiča a ZTR Trnava pod silnou rukou "Kutáča" tiež priložili ruku k dielu. Špeciálne ďakujem dievčatám z akreditačného centra. No a všetkým sponzorom. Samozrejme, že pekné počasie a dobrú termiku sme mali dopredu zjednanú s Veľkým Manithoe.
Čo ešte dodať? Keďže to organizujem ja, bola organizácia na jednotku a nech sa niekto opováži mi odporovať! Hlavné však je, že z roka na rok sa objavuje viac po domácky vyrobených strojov a to s vynikajúcimi vlastnosťami. A kto bol majster sveta?
Ale veď je to úplne jedno! Všetci, ktorí prišli....
Apropo – ak chcete vidieť video z tohto podujatia, môžete si nalistovať na stránke www.mana2.sk.
November 2008, Kolár / Mana
Archeologická vojna začala
/novinky zo sveta
archeológie/
Najnovšie archeologické výskumy potvrdili výskyt ženy medzi štúrovcami. Nevie sa síce, či dotyčná bola členkou hnutia, fanúšičkou alebo náhodnou známosťou, ale jedno je isté – akási neznáma žena /pracovne nazvaná "Jarmila"/ sa zúčastnila slávnej vychádzky na Devín. Potvrdzuje to najnovší nález z Devína – dámska spona do vlasov so vzorom dvojkríža na trojvrší, aká bola populárna medzi mladými slobodnými slečnami v prvej polovici 19.storočia na západe Slovenska. Jedna teória tvrdí, že spona spadla "Jarmile" pri preskakovaní vatry, ku ktorému došlo v neskorších hodinách, tesne po recitovaní a slávnostnom prípitku, iná skupina archeológov poukazuje na fakt, že spona sa našla ďalej od ohniska /preto bola objavená neskôr, než ostatné artefakty patriace priamo štúrovcom: Vreckový nožík s iniciálkami M.M.H., zátka od fľaše a vývrtka, o ktorej neskôr v súkromnej korešpodencii napísal August Škultéty /"... lež takú vývrtku, akú som toho dňa stratil na Devíne, takej už niet..."/ a teda je možné, že o ňu Jarmila prišla o čosi neskôr, keď sa vzdialila od ohniska s niektorým z mužských účastníkov prechádzky z bližšie nezistených dôvodov, pravdepodobne však kvôli recitovaniu intímnej poézie, ku ktorej "Jarmila" dotyčného inšpirovala.
Tento nález však, ako to už v drsných vodách archeologických býva zvykom, nesie so sebou kopec nepríjemností. Sponu totiž pri prechádzke na hrad Devín našiel japonský turista Mišizuke – Ho, skôr než stihol o náleze informovať japonskú ambasádu, na miesto bolo mobilným telefónom ďalšieho návštevníka Jána Snopku, ktorý zbadal, že Japonec našiel akýsi predmet "javiaci očividné historické a národnooslobodzovacie znaky", privolané "rýchle zásahové komando Archeologického ústavu SAV" a to predmet zhabalo. Japonská ambasáda však vyšla s prehlásením, že predmet patrí Japonsku, pretože bol nájdený japonským občanom "povereným hľadaním historických artefaktov". Archeologický ústav však odmietol artefakt vydať a zhotovil sedem identických kópií pre prípad, že by "rýchle zásahové komando archeologického ústavu Katamura Sepuku" podniklo akciu na jeho získanie. Jediná akcia, ktorú však japonský archeologický ústav podnikol, bol útok japonského archeológa Šibutse – Jubei. Ten zaútočil dňa 12.9.2008 presne na poludnie varenou mrkvou na budovu Archeologického ústavu SAV. Skôr, než stihli dôjsť na miesto činu orgány v trestnom konaní, Šibutze –Jubei mrkvu zjedol a tvrdil, že len obdivuje významné architektonické diela Slovenska. Bol však podrobený rozboru obsahu žalúdka, ktorý potvrdil prítomnosť varenej mrkvy, na ktorej laboratórne testy zistili prítomnosť čiastočiek omietky totožných s omietkou na budove Archeologického ústavu. Po rokovaniach s japonskou ambasádou a japonským archeologickým ústavom bola uzavretá dohoda, že slovenská strana vydá Šibutse – Jubei späť Japonsku, no to podpíše prehlásenie, že "spona Jarmila" patrí Slovensku a tiež, že vráti Slovenskému Archeologickému ústavu motýlika, ktorý sa našiel v pozostalosti P.O. Hviezdoslava a ktorý japonskí archeológovia vydávali za obradnú stuhu cisárovnej Jin – Mura.
Október 2008, Michal Baláž
Reakcia k článku:
1. Žiaľ, Japonci neznalí problematiky a reálií z územia starých Slovákov, úplne mylne analyzovali pôvod spony. Tá totiž patrila Jankovi Kráľovi, ktorého Štúrovci najprv ignorovali a nepúšťali medzi seba, preto sa on maskoval do ženských šiat a často s Adélou Ostrolúckou a Aničkou Jurkovičovou so Štúrovcami na vychádzky chodil. Tak tomu bolo aj v onen pamätný deň na Devíne...
2. Toľká drzosť, obnažiť historickú pravdu o štúrovcoch, ktorá by podrývala ich homosexuálne bratstvo!
Boris Ottmar: - Mojich turistických aktivít je naozaj veľa. Pešiu turistiku som v posledných rokoch trochu obmedzil, ale určite nevylúčil zo svojho života. Pravidelne sa zúčastňujem s partiou Petra Obdržálka, Pavla Šoulu, Ondra Jančíka na turistických akciách zameraných na plnenie oblastných odznakov v Českej republike – ku dnešnému dňu /január 2008/ nám splnených 26 OTO z ČR. Ďalšia moja významná aktivita je cestovanie. A obľúbenými destináciami sú najmä adrenalínové krajiny a regióny ako napr. Balkán, Kaukazský región a špecialitou a lahôdkou sú pre mňa krajiny bývalého ZSSR, ktorým sa cestovateľsky v posledných rokoch venujem hádam najintenzívnejšie. Čiže, podtrženo a sečteno – z Európských krajín mi už chýba pokoriť len Cyprus, Maltu a Island. Z krajín bývalého ZSSR mi chýba už len Turkmenistan a Tadžikistan. Za najzaujímavejšie cesty z posledných rokov považujem "výlet Bajkalsko – Amurskou a Transibírskou magistrálou do Vladivostoku, vlakový výlet do Uzbekistanu, Kirgizstanu a Kazachstanu, severské putovanie po Nórsku, Fínsku a severnom Rusku /Murmansk a Solovecké ostrovy/ minuloročnú cestovačku po Izraeli a Jordánsku a najmä adrenalínový prechod Rusko – Nórsko. Pri vstupe do Ruska sme vypĺňali totiž vstupný dotazník cca so 100 otázkami typu "kedy ste naposledy manipulovali s jadrovou zbraňou" alebo "či nás kontaktoval v Nórsku špión z NATO a čo chcel vedieť o armáde Ruskej federácie" a ešte celú radu ďalších.
Ján Krištof: - Taký krajší, osobnejší vzťah k prírode som získal už od svojich šiestich rokov, keďže som býval u starých rodičov na samote, kde boli štyri domy a vtedy ešte dve aktívne bane na železnú rudu. Bolo to v Slovenskom Rudohorí. Nuž a potom v posledných troch rokoch základnej školy /od 12 do 14 rokov/ som chodil s priateľom Radom, ako skoro každý v tej dobe, na víkendové čundre na Škarbák, neskoršie na Bukovú a Brezinky, potom na Dobrú Vodu. No ale najradšej mám z Malých Karpát, hrebeň Zárub a okolie Dobrovodského hradu. Nuž a od toho sa odvíjala aj organizácia pochodu, ktorý sme nazvali "Pochod oslobodenia Trnavy". Celkovo som ich zorganizoval 30.
Ivanko Šický: - Nikdy som sa necítil starčekom, ani po svojej šesťdesiatke. A ten opis z Nového Času, ani neviem či som mal vtedy predvídavosť alebo to bola náhoda, že som skoro verne opísal svoj koniec. Všetko sedelo vek, prechod pre chodcov, auto, len ten Pezinok bol vymyslený, ale koniec bol pravdivý – 3.december 2005. Vidíš a tak som si plánoval cesty po svete až budem v dôchodku. Z toho vyplýva jedno, že nemáš veľa plánovať – ale hlavne realizovať. Nuž ale ty si sa pýtal čo získa muž po ... siatke... Jednoducho "krídla".
Peter Wagner: - Malé Karpaty – čo k tomu ešte povedať, v nich som začínal a každoročne v nich strávim najviac času a prejdem najviac kilometrov. Hovoríš, že merajú 120 km – ale to je vzdušná vzdialenosť cca od Devína po Nové Mesto nad Váhom. Malé Karpaty majú však aj svoju šírku a ak chceš prejsť našu i záhorskú stranu pohoria, môže to byť i viacnásobok. Voľakedy, počas štúdií som pretrampoval celé MK od jedného konca po druhý. Pretože sme chodili z jednej strany pohoria na druhú, prešli sme viac ako 250 km a trvalo nám to 12 dní. Neponáhľali sme sa – obdivovali sme. Mne osobne sa vždy páčili a páčia – Smolenický kras, Molpír, Hlboča, Driny, Záruby, Ostrý Kameň, Havrania skala a Veterlín.
Štefan Sládeček: - Dokedy budem organizovať naše Matadorské pochody? Nuž dovtedy, kým budeme mať na niektorom našom pochode menej účastníkov ako organizátorov. Neberte to však ako pozvánku na naše pochody! Ako organizátor by som sa chcel poďakovať všetkým mojím kamarátkam a kamarátom, ktorí mi počas štvrťstoročia pomáhali pri organizovaní DP Iskry Matador BA. 25 rokov so mnou vydržali len Janka Obdržálková a Atík Korčok. V poslednom období má na mňa nervy ešte Veronika Hrušková, Majka Lorincová, Zuzka a Vlado Javorský no a samozrejme Ďuri Sojka.
Barbora Šolonyová: - Už za šera prichádzame na lesnú cestu a míňame Mon Repos. Pred nami kráča pán, ktorý je odhodlaný prísť až do Brezovej. Keďže túto etapu prešiel niekoľko dní pred stovkou, pridávame sa k nemu. Medzi tým sa úplne zotmelo. Za svetla čeloviek sa zastavujeme pri smerovníku na Brezinkách, kde trasa stovky opúšťa červenú značku vyhýbajúc sa najvyššiemu bodu MK Zárubám 767 m n.m. Neviem si vôbec predstaviť ísť tento hrebeň za úplnej tmy.
Konečne Buková! Je tu plno, všetko stovkári. Niektorí sa rozhodli tu skončiť, niektorých prišli povzbudiť či už manželky, frajerky, rodina. My si vyberáme z ponuky pohostinstva držkovú a čaj. Dobíjame baterky. Je 23,30 a pred nami posledných 7 hodín pochodu, tak odchod...!!!
Rudo Pado: - Konečne doma, moje "rodné" Malé Karpaty. Tu som sa turisticky narodil. Poznávam známe miesta a som rád, že som si zvolil takýto postup prechodu, že končím práve tu. Spal som iba tri hodiny. Vyrazil o 1,30 hod, lebo chcem v slušnej dobe doraziť na Devín, kde ma majú čakať moji priatelia.
Moje kroky odmeriavajú posledné kilometre zo 769 km trasy. Je večer 25.septembra 1992. Večer, na ktorý nikdy nezabudnem. Som nesmierne unavený, ale šťastný, po šiestich rokoch, jednom mesiaci a dvanástich dňoch končí moja repríza prechodu "Cestou hrdinov SNP".
Ján Parcer: - Stále žijem, mal som 13.7.2008 už 85 rokov, je to málo, či veľa? Všade tvrdím, že som úplne zdravý. Myslím, že za to môžem ďakovať aj športu, ktorý som celý život robil. Áno, aj vďaka výkonnostnej turistike. V Prievidzi sme mali veľmi dobrý klub turistov a dokonca z najväčších počtom registrovaných členov na Slovensku, ale ja som si našiel vždy cestičku na podujatie v Malých Karpatoch, lebo s takou spoločenskou atmosférou na pochodoch som sa nestretol nikde na Slovensku.
Radovan Machovič: - Momentálne ma žiadna cudzia krajina neláka. Rád by som totiž najprv spoznal to naše krásne Slovensko. Stále na ňom nemám prejdených mnoho turistických chodníkov. Neskoršie, keď toho čosi prejdem a hlavne "dozrejem", by som si rád prešiel Indiu, a to krížom – krážom, peši, či vozom. Prečo Indiu? Možno preto, že táto krajina je pre mňa taká tajuplná a mystická. A možno aj preto, že do Himalájí je to už len na skok, a taktiež trek po týchto veľhorách by sa mi určite páčil. Uvidíme čo mi budúcnosť prinesie...
pripravil Peter Minárik
Vianočný pochod - je vianočný pochod
15.ročník Vianočného pochodu, ako je už známe, sa bude konať toho 20 decembra 2008. Tento rok sme štart určili v malej, ale turisticky veľmi známej, podkarpatskej dedinke Dubová. Tu chlapci z "Deravej Kanady" organizujú svoju 50–ku, tu sa narodil aj náš turistický kamarát Michal Jakubec – Anjelik, a dokonca už raz sme odtiaľto aj Vianočný pochod štartovali, ale s inou trasou ako dnes. Dnes sa z Dubovej vydáme okolo letiska /kto z Vás vôbec vie, že Dubová má letisko/ do Vištuku a potom cez Jablonec a Háj a Kočiské do Trnavy. Trasa vôbec nie dlhá, môže mať tak akurát dosť km na Vianočný pochod. Ale aby sme nechodili cez tieto dediny ako barany, povieme si o nich aspoň pár slov:
Vištuk:
Obec Vištuk leží na juhozápade Slovenska. Najbližším
mestom v jeho okolí je mesto Modra. Zemepisná poloha Vištuka
podľa súradníc:
48° 20" 20"" severnej šírky
17° 23" 50"" východnej dĺžky
Jeho nadmorská výška je 181 m n.m.
Z histórie sa dozvedáme, že v povodí Vištuckého potoka sa nachádzali ľudské sídla azda už 5 tisíc rokov pred Kristom, o čom svedčia pozostatky volutovej a moravsko – sliezskej maľovanej keramiky. Najnovšie nálezisko z roku 2002 svedčí o živote ľudí v tejto lokalite približne 7 tisíc rokov pred Kristom. Našli sa tu kosti a predmety z doby tzv. "kultúry s lineárnou keramikou". Toto nálezisko bolo objavené náhodne pri kopaní studne.
Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1244. Názov obce sa v priebehu rokov viackrát menil, čo bolo zapríčinené zmenou obyvateľstva.
Rok 1244 - Vyscha
Rok 1287 - Villa Vista
Rok 1342 - Nog wysta
Rok 1773 - Wistuk
Rok 1907 - Wischteich /nemecký názov/, Kárpáthalas /maďarský názov/
Rok 1920 - Vištuk
Vištuk koncom 16.storočia patril medzi najbohatšie dediny Červenokamenského panstva, ale už v polovici 17.stroročia bol veľkou schudobnelou dedinou. Negatívny vplyv na rozvoj obce v 18.storočí malo i Rákocziho povstanie. Pri Budmerickej bitke v roku 1705 medzi Rákocziho povstalcami a cisárskymi vojskami bol Vištuk kompletne vypálený. Neskoršie, ako išli roky, Vištuk prešiel viacerými stavebnými zmenami, ale stále si zachovával typický ráz dediny pahorkatinovej oblasti s jednou hlavnou ulicou – približne súvisiacou s hlavným vodným tokom prechádzajúcim obcou a s menšími priľahlými uličkami.
Vištucký chotár dodnes používa rôzne názvy, ktoré sú zakotvené i v starých mapách, napr. Hruškovica, Diely, Malé pole, Veľké pole, Kamenice, Polanka, Gretty a iné. V obci je kostol Najsvätejšej Trojice z roku 1803 a kaplnka sv. Anny.
Druhá obec - Jablonec
Obec Jablonec sa do roku 1928 volala Halmeš. Prvá písomná
zmienka o tejto obci bola uverejnená v zbierke dokumentov
"CODEX DIPLOMATICUS ANDEGAVESIS", kde sa riešili spory
o polia, ktoré vyriešil 19. 8. 1342 sudca Gróf Pavol. V
chotári obce sú bohaté nálezy z mladšej doby bronzovej.
To by bolo v skratke všetko, ak prídete, nezabudnite si zobrať so sebou hlavne dobrú náladu, domácich "miláčkov" a manželky nechajte odpočívať v pokoji doma. Cieľ je pravdepodobne "U Slona", avšak aj to sa môže ešte na poslednú chvíľu zmeniť.
Trnava, november 2008, Peter Minárik
január 2009 - Malé Karpaty a okolie:
3.1.2009 ZIMNÁ 35-KA
28.ročník
(sobota) KST Limba turist Bratislava
Trasa: 35 km/900 m, 20 km/600 m
35 km: Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba - Biely Kríž - Vypálenisko - Rača
20 km: Zochova chata - Čertov kopec - Pezinská Baba - Tri kamenné kopce - Limbach
Štart: Zochova chata, zast.SAD, 9.00 h
Vedúci: Ing. Kurt Holm, Horná 3, 831 52 Bratislava, tel.: 0911-741 118
e-mail: kurt1943.holm[zavináč]gmail.sk
10.1.2009 ZIMNÝ PRECHOD
POVAŽSKÝM INOVCOM 34.ročník
(sobota) KST ATÓM Jaslovské Bohunice
Trasa: 25 km/600 m
Nová Lehota - Bezovec - Sedlo pod Skalinami - Topolčiansky hrad - Uhrad - Čierny vrch - Nový majer - Dominova kopanica - Dastinská kyselka - Nová Lehota
Štart a cieľ: Bezovec, autob.zastávka, 9.00 h
Vedúci: Ing. Miroslav Herchl, tel.: 033-7742 404, e-mail: miroslav.herchl[zavináč]gmail.com
17.1.2009 NEDRKOTAJ ZUBAMI,
ALE PREBERAJ NOHAMI 26.ročník
(sobota) TJ Iskra Matador Bratislava
Trasy: 46 km/1600 m, 35 km/600 m
46 km: Pezinok - Slnečné údolie - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
35 km: Pezinok - Limbach - Prepadlé - Košarisko - Borinka - Rača
Štart: Pezinok, žel. st., 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava
24.1.2009 TRIGONÁLA
16.ročník
(sobota) Bratislava
Trasa: pešo: 40, 30 km
40 km: Bratislava hl.st. - Slavín - Mlynská dolina - Lafranconi - Wolfsthal - Konigswarte - Kittsee - Pama - Deutsch Jahrndorf - Rajka - Čunovo
30 km: Kopčany - Kittsee - Pama - Deutsch Jahrndorf - Rajka - Čunovo
Štart: 40 km: Bratislava, hl.st., pod schodami Žabotova ul., 6.30 - 7.00 h
30 km: Petržalka, Kopčany, konečná MHD č.80, 8.30 - 9.00 h
Cieľ: Čunovo - pohostinstvo "U Mareka”, do 18.00 h
Vedúci: Boris Ottmar, Lachova 16, 851 03 Bratislava, tel.: 0903-957 542
31.1.2009 ZIMNÝ VÝSTUP NA
KLENOVÚ 2.ročník
(sobota) Turistické združenie Dolný Lopašov
Trasa: pešo, bežky
Štart z ľubovoľného miesta, stretnutie na Klenovej pri poľovníckom posede na červenej značke medzi 11.30 a 12.30 h. POZOR: Z Lopašova je vyznačená nová oficiálna červená značka cez Klenovú na Brezovú-Dvoly (pozri www.turistickamapa.sk)
Vedúci: Ivan Šimna, tel.: 0904-884 832, 0904-832 677
e-mail: simna[zavináč]pobox.sk, internet: turista.szm.sk
V tento predvianočný čas,
chcela by som popriať každému z vás,
aby i v chladných mesiacoch vás čosi u srdiečka hrialo,
aby sa na vás aspoň to zubaté slniečko smialo,
aby ste sa nikdy necítili starí,
aby ste boli nielen na tele, ale aj na duši zdraví.Nebojte sa so životom stále trošku hrať,
kto už to zabudol, môže si od detí príklad brať,
chce to len objavovať a skúšať nové veci.
Že odvaha vám chýba? – Nuž "hrknite" si k tomu zo dve deci.
Veď netreba sa báť sem tam prehrávať
a na všetko nové iba nadávať.
Predsa aj chybami sa človek učí,
a ten, kto sa neučí, ten do tej "jamy" sprostý "zahučí"!Nikdy neobjaví, koľko svet ukrýva krásy,
zato ale objaví si ráno, čo ráno ďalšie šedivé vlasy,
následne sa ho potom z toho chytá "depka"
a je na najlepšej ceste, aby ho už konečne "klepla pepka".Nesmúťte drahí moji nad starým rokom a novou vráskou,
život vás za to obdarí pravou, nefalšovanou láskou.
Verte, že ona a zdravie má vždy najväčšiu cenu,
je úplne jedno, akú budeme mať na Slovensku menu.Tak pripime si priatelia na lásku a zdravie,
nech už nejak ukončím toto dlhé novoročné prianie...
Veronika
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.