MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Miro Herchl ako šéf KST /Klubu Slovenských Turistov/ sa koncom augusta v televízii celkom dobre zviditeľnil. Doteraz o ňom resp. s ním novinári veľa reči nehodili, až teraz.

Herchl ako šéf KST podal návrh, aby sa na najvyšší vrchol Slovenska “Gerlach" zaviedol “normálny" klasický turistický chodník. A hneď bola kosa na kameni. Dobre vieme aká je dnes situácia s Gerlachom. Kto chce sa naň dostať, musí si zaplatiť za výstup, aj keby ste boli akrobatom. Samozrejme, že partia horských vodcov sa hneď na neho vyrojila, ako si to predstavuje s bezpečnosťou turistov, a tak ďalej bla, bla, bla... Ani jeden z nich ale nepripomenul to hlavné - “peniaze", ktoré inkasujú za výstup /medzi nami 1200 Sk za kus/. Pridali sa ochranári, vraj cestou na vrchol budú rušiť sexujúce kamzíky a svište... Sem-tam jednu otázku položili vybraným totálnym antituristom, ktorí sa tvárili ako prasa po treťom údere a ktorí boli samozrejme proti, akože ináč.

Narobilo sa trochu vzruchu, všetci už vedia kto je Herchl a ako sa činí KST a chodník na Gerlach zostane tak ako doteraz “určite" v ríši fantázie. Určite na sto percent!!!

V minulom čísle ma Martin Marušic totálne zaskočil otázkou, keď sa ma opýtal koľko účastníkov dokončilo, či dokončuje Trnavskú stovku, resp. aký je “odpad" stovkárov. Dokonca to chcel v percentách. Koľko turistov sa zúčastňovalo na štarte T-100 som už napísal v júnovom čísle MKD, ale koľkí stovku dokončili, nie. Súčasne sa ma pýtal aké sú najlepšie časy prejdenia stovky. Veruže som lovil v pamäti a ani som si nebol istý údajmi.

Musel som si sadnúť k starým uloženým materiálom a pekne porade to načítavať, a tu je výsledok od prvého po posledný 35 ročník. Prvý údaj ročník, dátum konania, potom je počet štartujúcich, počet v cieli a najrýchlejší v tom ktorom ročníku, pokiaľ sú údaje k dispozícii:

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Prvých 10 ročníkov organizoval Horolezecký oddiel TJ Slávia Trnava pod vedením Judr. Eugena Nemeša /Buba/.

11.ročník 1984 62/40, tento ročník neorganizoval nikto, nakoľko sa Trnavskí horolezci vzdali organizovania, ale nikomu to neoznámili, tak na štarte prevzali iniciatívu turisti z TJ ŠTART Bratislava aby nesklamali tých, ktorí prišli na štart T-100.

Od 12. ročníka po dnes /35r./ spoluorganizujem tento pochod ja. Prvé roky pod hlavičkou TJ Štart Tatrachema Trnava, neskôr KTD Trnava.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––12.ročník: 1. - 2. júna 1985 153 / 121 najrýchlejší Anton Parolek 11,30 h

Z týchto oficiálnych údajov by sa dala zostaviť tabuľka najlepších desať najrýchlejších za posledných tridsať päť rokov:

Keď som sa pred časom zmienil, že chcem prejsť pohorím Olympu a zdolať jeho najvyšší vrchol Mytikas 2918 m n.m., tak mi zopár známych povedalo, je to jasné, rok 2008 je Olympijský rok – Olympiáda v Pekingu – tak na tú počesť zdoláš Olymp!

Na to má vysvetlenie Pavol Dobeš, citujem: “Vysvetľujte dnešným mladým kto to bol maršál Montgomery, keď oni poznajú len Tom a Jery..." Tak nejako je to aj s tým Olympom.

Takže figu borovú - prejsť si Olymp a zdolať Mytikas a ešte zopár jeho vrcholov bol môj sen odjakživa. A že sa to podarilo až teraz, je len vecou náhody, a nie len to, chcel som priniesť na Olymp pozdrav z našich Malých Karpát, z jeho najvyššieho vrcholu – Zárub.

Olymp, po grécky Olympos, je najvyššie pohorie Grécka a v starovekom Grécku bol považovaný za posvätné sídlo bohov. Smrteľníkom tam bolo zakázané vstupovať. Preto prvý zdokumentovaný výstup na tento vrchol bol až v roku 1913, dvomi Švajčiarmi s doprovodom gréka Christosa Kakkalosa /je po ňom pomenovaná druhá najvyššie položená chata, útulňa /refuge/ vo výške 2650 m n.m./.

Pohorie Olympu je najstarším gréckym národným parkom, ktorý bol vyhlásený v roku 1938, na 4 000 hektároch.

Olymp je sídlo 12 najvyšších bohov starého Grécka: Zeus, Héra, Apollo, Athena, Hermes, Aphrodite, Poseidon, Hádes, Hestia, Ares, Hephaestus a Artemis. Každý z nich by si zaslúžil dlhé stránky rozprávania.

Cez pohorie Olympu vedie medzinárodná turistická cesta E4, ktorá začína v Španielsku, ide cez Francúzsko, Rakúsko, Maďarsko, mala by ísť cez Bulharsko, Macedóniu, Grécko a má končiť na Cypre. V skutočnosti si Gréci nejaký veľký problém zo značením veru nerobia. E4, ako som zistil, niekde kúsok za Maďarskými hranicami zatiaľ končí a v Grécku začína kúsok pred pohorím Olympu. Získať nejaké bližšie údaje o turistických značkách, chodníkoch a ubytovaniach, pokiaľ neviete grécky, či anglicky, je dosť obtiažne. V cestovnej kancelárii Tramp Travel, ktorá propagovala výlet na Olymp, sme sa dozvedeli, že pod výletom na Olymp myslia len výlet do mestečka Litochoro. Keď som sa mladých chlapcov opýtal, či už si prešli Olymp, zvláštne sa na mňa pozreli a povedali, že hore, dole je to vyše 40 km s prevýšením viac ako 4000 metrov, to sa nedá urobiť len tak... Tak som im po návrate doniesol jeden kúsok kamienka z Olympu, aby mali pamiatku na Slováka.

Takže som sa rozhodol, že moju cestu na Olymp začnem od Dionu. Dion je posvätné miesto Macedónie a jeho meno je tesne spojené s menom boha Olympu, na jeho počesť kráľ Archelaos postavil chrám, náboženské centrum Macedónie. Po zničení chrámu zemetrasením slúžil Dion na prehliadky vojska. Odtiaľto Alexander Veľký zahájil svoju veľkú púť do Ázie. Ja som až tak ďaleko ísť nechcel, ale vedel som, že tu narazím na turistickú značku E4.

Ráno som prišiel “dedinským klimatizovaným" autobusom z Kateriny do Dionu. Naozaj som E4 našiel, až na to, že značka nebola červená ako u nás vrcholky, ale žltý kosoštvorec s čiernym nápisom E4 a čiernym rámikom. Všetky tieto turistické značky po celej trase Olympu boli výslovne len a len na “svojich" samostatných drevených stĺpikoch. Žiadna nebola na strome či na kameni. Na kameňoch boli namaľované až na poslednom úseku pod vrcholom. Ich hustota bola asi tak “na každom" kilometri jeden. To by sa naši značkári divili, u nás je pomaly značka na každom druhom strome, a aj tak turisti “blúdia".

Vcelku v pohode som sa po 3,5 hodinách dostal do východiskového bodu k výstupu na Olymp, mestečku Litochoro, ktoré leží vo výške 400 metrov nad morom. Na celom kilometri pred ním ležia vojenské kasárne. No tie sú ako naše, veď už sme v EÚ. Ale tabule hlásajú nefotiť, tak ako všade vo svete.

Prvý minikufor nastal pri odchode z Litochora, spôsobený minimálnym značením. Cesta viedla nádherným údolím s ešte nádhernejším chodníkom z betónových kociek, zo zábradlím a tak. Hneď sa mi to nezdalo, ale išiel som ďalej, asi po kilometri som prišiel k železným mrežiam a slávny chodník končil. Čo teraz, či chcem alebo nechcem, musel som sa vrátiť naspäť. Asi v polovici cesty som zbadal nenápadnú odbočku do kopca, kde asi po sto metroch som objavil aj prvú turistickú značku E4. Som na správnej ceste.

Hneď začalo stúpanie, to akože na rozcvičenie a potok Enippeus vedľa ktorého chodník išiel, sa začal strácať z dohľadu. Asi po tristo metroch nasledovalo znovu klesanie až po potok, na mostík, ktorý nás previedol na druhú stranu. A znovu začalo stúpanie a hneď nato klesanie. Keď som prešiel po šiestom moste, už som ich prestal počítať. Prevýšenie rástlo. Päť a pol hodín chôdze mi trvalo, kým som prišiel z Litochora do Prionie, ktorá leží vo výške 1 100 metrov a mal som našľapaných iba 10,5 km a prevýšenie bolo aspoň 2500 metrov. Priemer na tejto trase nebol ani dva kilometre za hodinu. Za celú túto dobu, na tých 10,5 km, som stretol len dve turistky a aj to boli češky, samozrejme koho druhého a nikoho viac. Oni mi vysvetlili, prečo tu nikto nechodí, resp. len minimum turistov. Lebo tu je vcelku jedno či ideš hore alebo dole, a kto to pozná, nechá sa do Prionie odviesť. Ale zasa na druhej strane tento úsek bol nádherný, zelená príroda, pitná voda z potoka. Teplota mimo lesa 37 stupňov, v lese sa to dalo vydržať v pohode.

Prionia - podľa dostupných informácií to mala byť horská chata, ktorá slúži ako východisko pre výstup na hrebeň Olympu. Skutočnosť - prašné kamenné parkovisko plné áut a autobusov s jednou jedinou chatou a nič viac. Vlastne je tu stanica mulíc, ktoré vynášajú na horské chaty náklady surovín. Žiadni nosiči – mulice. A jeden prameň hneď na parkovisku. Tu si treba nezabudnúť nabrať vody, aspoň dve fľaše. Jesť v tej horúčave veľa nepotrebujete, ale piť áno. Pivo tu dostanete len “chladené" tak ako v celom Grécku a za tú istú cenu aj na horských chatách - “2 Euro".

Do Prione som prišiel o 16 h. Dal som si dve pivá a po pol hodine pokračoval ďalej. Plán na dnes som mal - prespať na chate, útulni, refúgii - Spilios Aghapitos, ktorá sa nachádza vo výške 2100 m n.m. Pred sebou som mal teda ešte 1000 m prevýšenia. Od Prioni viedol chodník už len hore, žiadne hore-dole už nebolo. Presne o 20,30 som prišiel na chatu, bez problémov sa ubytoval /za poplatok 12 Euro/. Je pravdou, že komunikácia bola skôr ručná ako hovorová. Mali smolu, nevedeli po slovensky a ja zasa po grécky. Osprchoval, najedol, dal si dve pivá a v pohode sa vyspal. Ráno o 7.00 hodine som sa prirodzene zobudil a pokračoval smerom - najvyšší vrchol Olympu Mytikas, 2917 metrov. Stále ma sprevádzala žlto čierna kosoštvorcová E4, ale len do sedla, keď pokračovala smerom na Skalu.

Po túto chatu chodí dosť ľudí, avšak od nej len sem tam niekto, zväčša cudzinci.

Po 500 metroch stúpania prišla traverzová odbočka smerom na Mytikas a Stefani. Značenie bolo podobné, zakopaný drevený stĺpik so značkou.

Žiadnu odbočku na výstup som nenašiel, len pred sebou som videl dvoch horolezcov ako sa teperili hore. Vydal som sa za nimi, po chvíli ma zastavila kamenná stena, ďalej sa už nedalo ísť. Tak to bol začiatok výstupu na najstrmší kopec Olympu Stefani, sídlo najvyššieho boha DIA .

Po chvíli som našiel v skalách odhodenú ošúchanú plechovú tabuľku s menom “Mytikas 2918 m. Čo ďalej a hlavne kade? Domáci záchranári si z toho veru ťažkú hlavu nerobia.

Hľadal som v skalách červenú šípku, lebo o tom som vedel, že posledných výškových 400 m je takto značených. Tento úsek k vrcholu je už stredne náročný horolezecký výstup, keď sa vystupuje v kolmej stene. Sú tu hladké kamenné platne posypané drobným kamením. Keby som sa nedajbože šmykol, neviem kam by som dopadol. Vidieť je až na more.

Najťažšie bolo nájsť prvú šípku, potom to už bolo OK. Pri začiatku lezenia som musel asi nadávať ako ujo Imro, lebo zrazu sa objavil ďalší turista, ktorý sa mi prihovoril po slovensky. Ako je to vraj príjemne počuť nadávať po slovensky pod vrcholom Olympu, bol to turista z Rovinky.

Spolu sme asi za 40 minút vyšli na vrchol Mytikasu. Na celom úseku lezenia boli tabuľky s menami turistov, ktorí tam zahynuli. A tých je tam dosť, ako u nás. Na tomto výstupe som napočítal štyri fixné skoby, dve antikorové a dve železné, hrdzavé, nič viac. Na železné by som sa asi bál aj naviazať, nezdali sa ani na obesenie. Samozrejmé je to všetko bez akýchkoľvek reťazí, lán a podobných ochranných zabezpečení. Naši tatranskí záchranári by asi zošediveli.

Na vrchole som bol presne o 12. hodine a do vrcholovej knihy som napísal odkaz z Malých Karpát a odovzdal kus kameňa zo Zárub.

Splnil som si svoj sen a dva dni pred svojimi 61 narodeninami som stál na vrchole Mytikasu.

Po chvíli “kochania" som vyhľadal štyri kúsky kameňov, “pamiatky" na výstup. Turista z Rovinky si zasa, nahrabal piesok do fľaštičky. Tvrdil, že všetky pamiatky z vrcholov má doma vo forme drobného piesku, štrku, podľa toho kde bol.

Zostup bol hlavne v horolezeckom úseku značne pomalší ako výstup, ale všetko ostatné prebehlo hladko. Až na ten ľavý palec, ktorý mi trochu sčernal.

Prvý z trofejných kameňov som daroval zástupkyni cestovky, ktorá hoci už žije v Grécku kopu rokov, nikdy si na výstup netrúfala, jej “radosť" bola fantastická.

Vitame vas v našem soukromném centru. Jestliže tu nechcete zustat a spat zde poplatek čini 1,60 Euro. Za tento poplatek je možno použit zde toalety, skryt se před děštem, sníst zde vlastní jídlo.

Okrem československého nápisu je tento ešte v ďalších 7 jazykoch, ale ostatné nápisy sa líšia, aj napríklad v tom, že ponúkajú aj miesto na postavenie si vlastného stanu za 4,20 Euro.

Akcia bola nafotená fotoaparátom Sony 5,1 Mpx. Fotodokumentácia k dispozícii.

Prostredie Harmónie pred vybudovaním letoviska tvorili lesy, lúky a sady. Územie spravoval správca lesov bývajúci v horárni, ktorá bola sídlom lesného úradu. Popri horárni viedla cesta do “huncokárskej" – drevorubačskej osady Piesok a ďalej do Kuchyne na Záhorí. Križovala cestu na neďaleký vrch Zámčisko, na ktorom zachovalé valy svedčia o osídlení už v dávnych časoch. Územím pretekali dva potoky zásobujúce vodou niekoľko mlynov a jednu pílu.

Prírodná lokalita bola navštevovaná pre svoje nevšedné zákutia a zdraviu prospešný vzduch výletníkmi z Modry, Kráľovej a blízkeho okolia.

Vzrastajúci záujem o pobyt v prírode podnietil niekoľkých modranských občanov na čele s meštanostom Pavlom Borutom, seniorom Karolom Hollerungom a lesným správcom Alexandrom Filípkom k iniciatíve založiť letovisko. Títo modranskí nadšenci, ktorých spájala láska k prírode, videli v letovisku príležitosť ako využiť atraktívnu lokalitu pre rozvoj mesta i jeho okolia. Ich plán sa podarilo realizovať v roku 1888, kedy bola postavená aj prvá vila – Vila Harmónia.

Postupom času začali na území pribúdať ďalšie stavby. Okrem rozširovania ubytovacích možností pre hostí, vyrástli i stravovacie a neskôr aj zábavné podniky. Aby mohla výstavba napredovať, rozparcelovalo mesto pozemky okolo lesného úradu a pozdĺž ciest. Záujem o výstavbu viliek mal motivovať aj prenájom za veľmi nízke ceny.

V roku 1914 stálo už v Harmónii 25 víl. Návštevníci mali k dispozícii reštauráciu s veľkým uzavretým tanečným pavilónom, tenisové ihrisko, ruskú kolkáreň a detské ihrisko s pieskoviskom a hojdačkami. V zime fungovala korčuliarska dráha. Komunikáciu s okolitým svetom zabezpečovala pošta a telefón. Žandárska stanica strážila bezpečnosť rekreantov a priamo na území letoviska ordinoval mestský lekár.

Počas horúcich letných dní sa hostia radi osviežili v letnom kúpeli alebo denných kaďových kúpeľoch.

O starostlivo udržiavanú okolitú prírodu s vychádzkovými trasami a rozhľadňou, ale aj o cesty, chodníky, potoky, pramene, studničky a odpočívadlá dbal lesný správca Alexander Filípek, ktorý v Modre pôsobil od roku 1868.

Okrem dobrej a odbornej starostlivosti o les položil základy pre rekreačné využívanie prírodného prostredia. Inicioval založenie turistického a okrášľovacieho spolku, ktorý sa významne podieľal na budovaní a ďalšom zveľaďovaní letoviska.

Stala sa vyhľadávaným výletným a rekreačným miestom hostí z Bratislavy, Viedne a Budapešti, ale aj iných obcí blízkeho i vzdialenejšieho okolia.

Po krátkom období stagnácie počas 1. svetovej vojny, kedy sa život v Harmónii na čas zastavil, sa začala nová etapa v histórii letoviska. V 20-tych rokoch minulého storočia vznikla nová účastinná spoločnosť “Harmónia", ktorá prevzala do vlastníctva mnohé vily a zariadenia. Letovisko sa stalo prístupnejším pre širšie vrstvy spoločenskej vrstvy, čo si vynútilo dostavbu nových turistických ubytovní či lacnejších jedální a modernizáciu technickej vybavenosti. Spolu s celým radom ďalších dostavieb vyrástli i slnečné kúpele a nové kúpalisko. V centre Harmónie začala úspešne fungovať i nová reštaurácia s veľkou tanečnou sálou, ktorá sa stala vyhľadávaným miestom zábavy v celom okolí.

Ubytovanie náročnejším hosťom poskytovali i dva veľké luxusné hotely. V letnej sezóne usporadúvali ochotníci z početných miestnych spolkov a združení v reštauráciach i voľne v prírode rôzne divadelné predstavenia, tanečné zábavy a koncerty.

V tomto období sa územie letoviska Harmónie rozšírilo aj plošne. Výstavba ďalších stavieb, väčšinou súkromných chát a víl, udávala ďalší trend neskoršieho vývoja lokality. Spoločensko – politické pomery po roku 1948 však spôsobili, že Harmónia stratila nielen charakter letoviska, ale dočasne i charakter rekreačno – turistickej oblasti. Stratené postavenie sa po čase síce čiastočne obnovilo, no niekdajší kúpeľný ráz Harmónia už nikdy späť nezískala.

Nádherná romantická krajina okolia Bojnického zámku, v blízkosti ktorého sa konal už 15.ročník slovensko – českého potlachu, privítala v dňoch 29. až 31. augusta 2008 vyše 190 trampských osád a samotárov. Akcia sa konala v miestnej časti Bojnice – Rovné /Osičina/.

Zúčastnení trampi boli z rôznych kútov Čiech, Moravy a Slovenska, ale i z mnohých iných kútov sveta.

Denných trampských súťaží sa zúčastnilo 376 kamarátiek a kamarátov. Súťaže prebiehali v troch kategóriach a v šiestich disciplínach. Najväčší záujem bol o ženské zápolenie, do ktorého sa nebálo zapojiť 164 kamarátiek, žien a dievčat.

V podvečer už bolo chladnejšie a v povetrí už bolo cítiť prichádzajúcu jeseň. Aby tým najmladším nebolo zima, kamaráti z poriadajúcich osád im na zahriatie pripravili ohňový stĺp.

V kamarátskom prostredí čas rýchlo ubiehal a ani sme sa nenazdali, začalo sa stmievať. Ešte chvíľku a do noci sa rozhorel 15. jubilejný oheň československých medzinárodných potlachov.

Štyri ohne: pravdy, lásky, krásy a sily, ohraničujúce slávnostnú pagodu boli zapálené a pristúpilo sa k zapáleniu veľkého ohňa.

Oheň ožiaril tváre kamarátiek a kamarátov a po zahratí hymnických piesni Vlajka a Dobrý večer, začal bohatý večerný spevácky program, ktorý trval do neskorých večerných, resp. skorých ranných hodín.

Putovný pohár medzinárodných trampských potlachov znovu putuje na opačný breh Moravy. Pre rok 2009 a 16. ročník medzinárodného potlachu boli určení kamaráti z trampskej osady Bíly Racek z Panenského Týnca, ktorým pri organizácii budú pomáhať osady Supové, Za pecí, Náhoda a Modrá zátoka. Na tohtoročný 15. jubilejný medzinárodný potlach v Bojniciach prišlo 1740 účastníkov a bol to jeden z najkrajších a najvydarenejších potlachov v histórii československého trampingu.

Potlach navštívilo i veľa zvedavcov z priľahlej chatovej osady a blízkych miest - Bojníc, Prievidze, Handlovej a Partizánskeho, majúcich blízky vzťah k trampingu, a tak počet účastníkov, ktorí sa zúčastnili slávnostného zapálenia táborového ohňa, určite prevýšil číslo dva tisíc.

Doteraz sa už konalo 8 ročníkov týchto majstrovstiev. Nakoľko sa blíži termín, ktorý však ešte nie je bližšie určený /vie sa len, že to bude koncom októbra/, tak by som chcel vážených záujemcov a ostatných chtivých súťaženia na “majstrovstvách sveta v púščaní šarkanow" oboznámiť aspoň na okraj s predchádzajúcimi dvomi ročníkmi.

Siedme majstrovstvá sveta v púščaní šarkanow sa konali v dňa 28. októbra 2006 na Airporte Rozbehy. Do organizácie siedmeho ročníka sa zamontovala obec Cerová – Liekové a Združenie trampov regiónu Trnava. Znamenalo to, že bolo viac rúk priložených k dielu a v konečnom dôsledku to pilotom súťažných strojov prinieslo lepšiu organizáciu, lepšiu predletovú prípravu a pribudol aj nejaký ten miliónik drevených rupií, navyše pre víťaza a bol aj bohatší banket. Program samotných pretekov zostal nemenný. O 11. hodine akreditácia a o 12 h štart. Rovnaké zostalo aj miesto súťaženia. Airport Rozbehy /čiže lúka pod vrtuľami/.

26.septembra 2006 sa stretávam s ZTR Trnava v šenku u Slona, kde mávajú trampské sleziny a dozvedám sa, že idú so mnou organizovať šarkanow. Ešte netušim čo tam vlastne budú robiť, ale ako príslušník trampského národa som presvedčený, že trampi nikdy nesklamú a voľačo trampské vyšpekulujú. Kutáč predbežne sľúbil zabezpečiť štartovné čísla.

27. septembra 2006 navštevujem firmu HUSKY a oznamujem im, že sú oficiálnym sponzorom Majstrovstiev sveta. Ďalej sa stretávam z richtárom Cerovej a s pani Jánošovou z OÚ Cerová. Predbežne sa dohadujeme, že tento rok bude aj prvý ročník o pohár Cerovského richtára. Zabezpečia diplomy, medaile, vecné ceny a všeličo inšé. Richtár sľúbil slivovicu a možno aj Združenie historického šermu Ctibor zo Senice.

Trnavskí trampi sľúbili v duchu trampingu táborový oheň s posedením. Takže špekačky zo sebou.

V poradí už 8. ročník “Majstrovsiev sveta v púščaný šarkanow" sa konal 27.10.2007 a stal sa už minulosťou a pomaly zapadol do prachu dejín, aby z neho vstal ročník deviaty. Rozdalo sa rekordných cca osemdesiat štartovných čísel. Lúka pod vrtuľami sa zaplnila štartujúcimi a ich podpornými teamami, že nebolo si ani kam odpľuť. Rozbehy zažili prvý dopravný kolaps počas svojej niekoľko storočí trvajúcej histórie. Počasie sa vydarilo, takže všetci, ktorí prišli, neobanovali a určite prídu zas. Okrem pilotov z okolitých chotárov prišli sa uchádzať o titul “Majstra sveta" i piloti spoza rieky Moravy, avšak najväčším prekvapením bol autobus s 35 pilotmi až hen od Kremnice. Jeden z nich nám vyfúkol majstra sveta aj so šampusom. Za tým všetkým stojí farár Ján Holbík z obce Nevoľné. Sláva mu za to.

Kto konkrétne stál na stupňoch víťazov sa nám nepodarilo zaznamenať, isté však je, že každý, kto prišiel, je tak trochu majster sveta. Konal sa aj druhý ročník o pohár Cerovského richtára a ocenený bol po druhýkrát aj Trampský pilot.

Aby som nezabudol, ďakujem všetkým, ktorí prispeli, najmä Anke Jánošovej z Cerovej a jej mladým spolupracovníkom, Cerovskému starostovi, hasičom z Cerovej, Sokolom zo Sokolských chát, Makému, že nám dal sud piva, všetkým, ktorí prišli a bohom vetra, že nás nenechali v štichu.

Na záver Vás upozorňujem na niekoľko podvodníkov pokúšajúcich sa nám na rôznych miestach planéty vyfúknuť právo na organizovanie “MS v púščaný šarkanow", ako naposledy v Taliansku. Už sme podali protest na medzinárodný arbitrážny súd a bolo nám vyhovené, takže tento rok koncom októbra na Rozbehoch. Nezabudnite, bdite!!!

Zoznam účastníkov 24. ročníka Pochodu ŠPCH

1.Belán Tomáš		Špačince	40 km
2.Cíferský Miroslav		Trnava	51 km
3.Glesk Slavo		Bratislava	100km
4.Greguš Dalibor		Križovany	100 km	S
5.Groman Peter		Trnava	100 km	S
6.Hanuš Jaroslav		Nitra	35 km
7.Harach Radovan		Bratislava	100 km	S
8.Jakúbek Ján		Pov. Bystrica	56 km
9.Karel Jozef		Trnava	100 km	S
10.Koller Anrej		Bratislava	100 km
11.Korčok Attila		Bratislava	100 km	S
12.Levko Peter		Pov. Bystrica	100 km
13.Lietavec Miroslav		Špačince	100 km	S
14.Lietavec Ondrej		Špačince	100 km	S
15.Lopour Dušan		Farárske	56 km
16.Melicher Miroslav		Špačince	40 km
17.Mihalovič Štefan		Senica	100 km	S
18.Minárik Peter		Trnava	51 km
19.Mucha Pavol		Pov.Teplá	100 km
20.Muškát Michal		Stupava	70 km
21.Muškát Pavol		Rohožník	70 km
22.Nádaský Peter		Špačince	40 km
23.Nižnan Ivan		Bratislava	100 km	S
24.Páchnik Ctibor		Šúrovce	100 km	S
25.Podoba Igor		Bánovce n.B.	100 km	S
26.Pristach Ján		Bánovce n.B.	100 km	S
27.Rajt Tomáš		Špačince	100 km
28.Rím Ondrej		Bratislava	100 km	S
29.Sasák Jaromír		Osuské	100 km	S
30.Sosková Stanislava		Čadca	35 km
31.Srnka Pavol		Trnava	100 km
32.Suchoň Juraj		Špačince	40 km
33.Suchoň Tomáš		Špačince	100 km
34.Surán Julius		Tlmače	100 km	S
35.Šišková Hana		Banská Bystrica	100 km
36.Šulek Karol		Trnava	100 km	S
37.Tretiník Dušan		Považská Bystrica	100 km
38.Trúsik Marián		Nové mesto n/Váhom	35 km
39.Valach Peter		Bratislava	100 km	S
40.Vrbický Andrej		Brezno	35 km
41.Wágner Peter		Trnava	35 km
cyklo
1.Benedikovič Laco		Trnava	100 km
2.Benica Milan		Dolné Dubové	100 km
3.Filo Marián		Šúrovce	100 km
4.Fraňo Pavel		Pezinok	100 km
5.Hraško Štefan		Trnava	100 km
6.Hrčka Ľuboš		Trnava	100 km
7.Knobloch Michal			100 km
8.Kudláč Rudolf		Trnava	100 km
9.Marek Martin		Trnava	100 km
10.Melicher Peter		Sereď	100 km
11.Pápež Daniel			100 km
12.Suchoň Daniel		Špačince	100 km
13.Suchoň Michal		Bratislava	100 km
14.Suchoňová Gabriela		Horné Dubové	100 km
15.Suchoňová Mária		Bratislava	100 km
16.Suchoňová Michaela		Bratislava	100 km
17.Šimna Ivan		Dolný Lopašov	100 km

Poznámka:	turisti označení za počtom km písmenom "S" získali zároveň ocenenie
	"Malokarpatský superdiaľkoplaz 2008" (17 turistov)
Zo 41 peších turistov prišlo do cieľa 26. Turisti uvedení s počtom 40 km prešli zvyšok trasy na bicykli.

			spracoval: Lietavec, Nádaský P.

Dukliansky priesmyk - Pustý mlyn –– 123 km
Pustý mlyn - Pánsky vrch /sedlo/ –– 105 km
Pánsky vrch /sedlo/ - Čertovica –– 109 km
Čertovica - Gorgelliho tunel –– 100 km
Gorgelliho tunel - Horná Poruba –– 112 km
Horná Poruba - Brezová pod Bradlom –– 102 km
Brezová pod Bradlom - Devín –– 118 km

Je piatok, 18.9.1992, ležím v spacáku asi dva kilometre od Dukly a nad mojou hlavou sa vietor pohráva v korunách briez. Vysoko na oblohe sa zapaľujú prvé hviezdy. Je chladno a v tomto chladne mi mrznú i myšlienky, ktoré by som chcel odovzdať tomuto papieru. Viac, ako autorská fantázia, vo mne naplno “pracujú" spomienky. V duchu sa vraciam do obdobia spred šiestich rokov, kedy som so svojím priateľom Ondrejom Jurčom dorazil práve tu, na Duklu, aby sme po 23 dňoch zdarne ukončili prechod C-H-SNP /Cesta hrdinov SNP/. Mali sme sedemnásť, boli neskúsení, špinaví, unavení, šťastní a onedlho bezradní, keď sme sa dozvedeli o smrti nášho priateľa, s ktorým sme sa pred 23 dňami v Blave v predvečer odchodu lúčili. Tá cesta mala pre mňa odvtedy zvláštne čaro. Bola mojím prvým veľkým medzníkom, prvým turistickým snažením – mňa neturistu, prvým hľadaním seba samého, bola pomníkom môjmu priateľovi. Zažili sme na nej veľa krásneho, ale zažili sme aj veľa špiny, závisti, pochybnosti po jej absolvovaní.

Prešlo šesť rokov a niečo. Šesť rokov v živote človeka je veľký kus, predstavujúci mnoho zmien, mnoho víťazstiev a pádov, sklamaní. Čo je ale šesť rokov v “živote“ cesty, v živote idey? Zmenila sa? Čo chystá, aké prekvapenia? Prijme ma? A aké budú moje pocity? Nevzdialili sme sa už vzájomne? Budeme si rozumieť alebo budeme “prežívať" len bezpocitové stretnutie človeka a cesty?

“Nikdy dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky". Čas zmazal, vygumoval, ale aj “nakreslil" v nás veľa. Zmenil mňa i ju. Ale v hĺbke mojej duše stále drieme čosi dávno zaviate prachom. Drieme tam sľub, že “nikdy viac tým istým chodníkom", ale i nová výzva, kráčať známym priestorom, iným spôsobom a zrovnávať minulé s prítomným. Zmenili sme sa a zmenili sa aj podmienky, za akých sa znovu stretávame. Som sám a sama je aj “ona". Ale púšťam sa do nerovného zápasu, ktorý sa mení na skutočnú konfrontáciu človeka s priestorom. Som odhodlaný vykročiť, aby som spoznal tú časť tajomstva, ktorá mi ostala pred šiestimi rokmi utajená. Som iný, ale moje dávne stopy v priestore musia existovať, čoho dôkazom je moja znovuprítomnosť na týchto miestach. Človek netrhá niť tam, kde ju raz naviazal. Zaspávam.

Bŕŕŕ. Sú tri hodiny ráno a chlad ma vyháňa z môjho supertenkého spacáku. Narýchlo balím svoj tmavomodrý ruksak, v ktorom mám iba to najnutnejšie na prežitie. Žiaden stan, žiadne množstvá vecí na prezlečenie, žiaden komfort...

Zhltol som zopár sušienok a moje maratónky sa “vydávajú" na cestu, na ktorej konci sa vypína majestátny Devín. Dočká sa ma? Cítim sa značne unavený. Moje nohy majú v tomto roku toho akurát dosť. Spústa DP, DEP, Nonstop prechodov hôr Čiech, Moravy a Sliezska, tri maratóny... a ja predsa nemám chuť spať na vavrínoch. Dôvodov je niekoľko, ale ten najpodstatnejší je strach, že ak nie tohoto roku, tak už možno nikdy. Strach z budúcnosti, z nedostatku času, financií, z nedostatku síl pre prekonávanie seba ma opäť dohnal na Cestu Hrdinov SNP. Dlho predlho som hodnotil svoje rozhodnutie absolvovať za sedem dní 769 km a stále som mal pocit, že každý odklad by znamenal len moje trápenie. “Radšej mám živú chybu, ako mŕtvu dokonalosť", povedal Graišmin a aj ja si uvedomujem, že “privítam" radšej neúspešný pokus, ako nevykročenie.

V nohách mám vyše 70 km a za sebou 12 hodín cesty. Opustil som Bardejov a teraz kráčam do pohoria Čergov. Zisťujem nepríjemný fakt, nebudem môcť veľa písať, lebo ma to veľmi zdržuje a tuším, že s pribúdajúcimi dňami budú moje myšlienky stále primitívnejšie.

Nechce sa mi písať o tom, ako som šiel tam a odtiaľ tam, lebo každý z Vás, prípadných čitateľov, túto trasu veľmi dobre pozná. Obmedzím sa preto na svoje pocity. Teraz si napríklad spomínam na domorodý výrok viažuci sa k osemtisícovke Čhogori: “Niet víťazov, sú len tí, čo prežili" /There are no conguerors, only survivirs/. Prečo asi?

Po devätnástich hodinách dorážam na miesto nazývané Pustý mlyn /neďaleko Radatíc/. Píšem pri baterke a myslím len na spacák. Predtým ešte zhltnem nejaké to deko ovsených vločiek a zapijem ich Izostarom. Bol to celkom slušný deň. Kopce, a tým aj skutočná previerka charakteru ešte len prídu.

Budím sa o 5,00. Slovenské Rudohorie - Kloptáň. Tu sme pred šiestimi rokmi zažili prekrásnu noc plnú hviezd a večer s plným žalúdkom. Celý dnešný deň je akýsi bezmyšlienkovitý. Zvykám si na monotónnosť chôdze. Najviac ma rozčuľuje moja pamäť, v ktorej sa vybavuje trasa predo mnou a ja sa stávam nedočkavým – “kedy tam budem". Je nedeľa a ľudia majú za sebou deň plný jedla a papučovej kultúry. Ja mám zase nechuť k jedlu a maratónkovú kultúru. Kto chce kam, pomôžme mu tam.

Včera som zakotvil v sedle Pánsky vrch o 23,00 h. Podľa záznamníka C-H-SNP mám v nohách 228 km. Pohľad do neho prezrádza, že dnes ma čakajú skutočné galeje, a to ešte v kritický tretí deň. Napadá ma: “Obdržálek so mnou". /Peter, ale fakt ma to napadlo./

“Na Kráľovej holi, stojí strom zelený..." Dobre, fajn, ale nemusel by stáť tak vysoko. Rád by som vedel, prečo je ten batoh taký ťažký. Žalúdok ma neposlúcha. Asi dôsledok “pravidelnej" a “pestrej" stravy. Musím však vydržať. Prečo? Čo ja viem.

“Uff, uff", povedal starý Indián a padol z koňa. “Uff, uff", povedal som ja a sklátil sa o štvrť na dvanásť do trávy v sedle Čertovica.

“Houwk", povedal starý Indián a ja som nepovedal nič, lebo nemám na to chuť ani síl. Mám za sebou kritický deň a mám dokonca aj nohy, a to je myslím najpodstatnejšie dnešné moje zistenie.

Zaspal som. Je štvrť na deväť, keď vyrážam do druhej polovice hrebeňa Nizkych Tatier. Začína popŕchať. Nie je to však nič kruté, aspoň ma to schladí.

24.00 h. Gorgelliho tunel. Dnes som dokonale vyšťavený. Celý deň hore a dole, hore a dole. Nízke Tatry, Veľká Fatra, Kremnické vrchy. O tých kopcoch sa mi iste bude snívať. Som smädný ako pes a nemôžem si spomenúť, kde je tu nablízku voda /t.j. v okruhu 100 metrov, ďalej nie som ochotný ísť/. “Žil som krásny život, prežíval som večnosť v sekundách", prehlásil M.R. Štefánik, ale istotne neprežíval to, čo práve prežívajú moje nohy, členky, kolená, chrbát. 437 km za 4 dni. Natieram sa akousi smradľavou masťou. Snáď to pomôže. S piesňou “Cez spálenište, cez krvavé řeky..."“ na perách zaspávam...

“Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí", preblyslo mi hlavou v momente zakopnutia a už letím s batohom do húšťavy. Prásk. “Treba sa ti ponáhľať", myslím si, “pomaly ďalej zájdeš". Kosti mám celé, batoh je tiež OK. Aké pomaly? Čas tak rýchlo plynie a ja mám ísť pomaly? Pomaly znamená riskovať, že sa viac nepohnem, lebo “skameniem" od únavy.

Tak. A mám za sebou ďalších 112 km. Dole leží Horná Poruba a ja nad ňou uvádzam svoje telo do prevádzkyschopného stavu. “Preboha, mne sa to napokon ešte aj podarí", blyslo mi hlavou. Už len dva dni. Blázon! Ešte dva dni a 220 km.

Trenčín – mesto módy. Ja ale veľmi módne nevyzerám. Špinavý, zarastený, kráčam mestom tak, aby som pútal čo najmenšiu pozornosť. Veľmi sa mi to nedarí. Čo oni vedia o utrpení?

Veľká Javorina. Práve som si tu, k všeobecnému údivu, dal dva kompletné obedy. Padli. Tá obsluhujúca pani a či slečna ma asi pozná z leta, keď som tu bol naposledy, lebo si ma so záujmom obzerá a usmieva sa pritom. Alebo je to iný úsmev?

Blížim sa k Brezovej pod Bradlom, kde sa chcem uložiť na noc. Začínam mať hrdinské pocity. Svojmu okoliu, keby tu nejaké bolo, by som asi pripomenul Tolstého: “Ak nemáš silu svietiť, tak aspoň nezacláňaj". Už to dokážem, viem to...

Konečne doma, moje “rodné" Malé Karpaty. Tu som sa turisticky narodil. Poznávam známe miesta a som rád, že som si zvolil takýto postup prechodu, že končím práve tu. Spal som iba tri hodiny. Vyrazil o 1,30 h, lebo chcem v slušnej dobe doraziť na Devín, kde ma majú čakať moji priatelia.

Moje kroky odmeriavajú posledné kilometre zo 769 km trasy. Nachádzam a na Devínskej Kobyle. Je večer, 25.septembra 1992. Večer, na ktorý nikdy nezabudnem. Po šiestich rokoch, jednom mesiaci a dvanástich dňoch končí moja repríza prechodu “Cestou Hrdinou SNP".

Nesmierne unavený, ale šťastný, lebo “niť ostala neprerušená", snáď ani nedokážem naplno pochopiť, čo onedlho dokážem. To pravé uvedomenie príde až oveľa neskôr, po týždňoch, mesiacoch, príde ako odozva medzi ľuďmi, ktorí tomu rozumejú. A možno nepríde. Nepríde, lebo bude prehlušené túžbou po nových cieľoch, lebo bude prehlušené pochybnosťami, závisťou okolia. Čo ma po tom. Už dávno som v svojej mysli zatratil vieru v spravodlivosť, už dávno som v sebe zbúral túžbu po postavení v rebríčkoch, ktoré niekto vymyslel, po nezmyselných a často ničhodnotiacich oceneniach. Aj keby nikto na svete neveril, že som to spravil, že je to možné, aj keď to “celý svet" spochybní, postačí mi, že ja tomu budem a musím veriť. Budem veriť preto, lebo som to skutočne prežil, lebo to navždy zanecháva stopy vo mne. Je predsa nezmyselné spochybniť vlastný skutok len preto, aby som sa niekomu zapáčil. To by znamenalo degradovať svoju cenu, pošliapať v sebe odvekú výzvu vykročiť za novými, väčšími cieľmi. Tento svet bude stále viac svetom hlbokých kontrastov. Na jednej strane budú existovať jedinci vykonávajúci zdanlivo nemožné, spochybňovaní a zatracovaní a na druhej strane tisíce pohodlných, neveriacich a spochybňujúcich, mocných a pritom bezmocných voči svojej ľudskej malosti, v ktorej utopili svoje životy. Pre nich bude vždy cena víťazstiev iných “lacnou popularitou" a ich víťazstvá “skvelými počinmi". Nechám im všetkým tú ich pravdu, ale prosím ich, aby nám ostatným dali pokoj. Pokoj, ktorý potrebujeme preto, aby sa nám aspoň zčasti podarilo zachovať kontakt medzi človekom a prírodou, aby sa v duši niektorých z nás raz za čas vybudilo “volanie diaľok", volanie po konfrontácii ľudskej malosti a bezhraničnosti priestoru.

Prajem všetkým, ktorí vykročia aj v mojich stopách, veľa úspechov, lebo aj ten svoj pokladám iba za medzník, ktorý raz niekto prekoná. Nezávidím mu toto jeho poslanie, lebo sám najlepšie viem, čo ho na ceste posúvania hraníc ľudských možností čaká. Veľa šťastia, fanatici pohybu.

Končím Zweigovským: “Vo hviezdnych chvíľach ľudstva..." nás čakajú nové vyššie ciele.

Malokarpatský Diaľkoplaz 8/21, júl 1993, Rudo Pado
pre MKD pripravil Peter Minárik

Týmto pozývame diaľkoplazov a ostatných výkonnostných peších turistov na jubilejný 10. ročník nášho turistického podujatia, ktorý sa uskutoční v sobotu 4.októbra 2008 a ktorý je zaradený aj v medzinárodnom kalendári IVV. Zároveň dávame do pozornosti, že najdlhšiu – maratónsku pešiu trasu organizujeme v tomto ročníku

Preto, ak ešte niektorí diaľkoplazi majú záujem zúčastniť sa nášho podujatia a prejsť jedinečnú maratónsku trasu vedúcu z Čunova okolo Hrušovskej zdrže a v dunajských lužných lesoch cez viaceré brody malebných dunajských ramien do cieľa na vodnej elektrárni v Gabčíkove, nech neváhajú a prídu. V cieli ich bude čakať krásny farebný diplom a skvelá rybacia polievka – halászlé ako aj ďalšie občerstvenie.

Štart maratónskej trasy je v Čunove pri smerovníku na Hrnčiarskej ulici medzi 06:30 a 07:30 hodinou. Odvoz účastníkov z cieľa k zastávke SAD v Gabčíkove bude zabezpečený. Propozície podujatia zašleme na vyžiadanie na tel. čísle 0908 103425 alebo na e-mailovej adrese: stefan.nagy@svp.sk.

Opýtali sme sa účastníka všetkých doterajších ročníkov tohto pochodu, Vlada Javorského:

Ďakujem za odpovede. Pýtal sa Štefan Nagy, vedúci pochodu VIA DANUBIA.

4.10.2008 VÝSTUP TRNAVSKÝCH TURISTOV NA OSTRÚ (VEĽKÁ FATRA) 24.roč
(sobota)

4.10.2008 POCHOD VIA DANUBIA - DUNAJSKÝ CHODNÍK (IVV) 10.ročník
(sobota) OKST VIA DANUBIA Dunajská Streda

4.10.2008 JESENNÝM POVAŽSKÝM INOVCOM 36. ročník
(sobota) TJ ATOM Jaslovské Bohunice

5.10.2008 PRECHÁDZKA HISTORICKÝM MESTOM TRNAVA (IVV) 6.ročník
(nedeľa) KST Spartak a Slovšport Trnava

11.10.2008 POCHOD BANKOVÝCH ÚRADNÍKOV 24.ročník
(sobota) KST Slovan banka Bratislava

12.10.2008 PRECHOD HREBEŇOM KAMENNEJ BRÁNY 38.ročník
(nedeľa) KST VHT Pezinok

12.10.2008 JESENNÉ STRETNUTIE NA VEĽKEJ HOMOLI
(nedeľa) Modranský turistický spolok

18.10.2008 JESENNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY 30.ročník
(sobota) KST Hlohovec

25.10.2008 MALOKARPATSKÁ 37-KA 3.ročník
(sobota) KST Limba turist Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.