august 2012
Ročník 21. | 8 / 267 |
V tomto čísle nájdete:
Brezofská špacírka
Pešo naprieč Slovenskom - 39. - 50. deň (záverečná časť)
Stretnutie čitateľov a priateľov Krás Slovenska: Malá Fatra - Kľak 2012 (26. 5. 2012)
Prechádzka historickou Trnavou - pozvánka na 10. ročník (14. 10: 2012)
Výšľap na Devínsku Kobylu - pozvánka na 6. ročník (21: - 22. 9.2012)
Ponitrianska 100-ka (22. - 23. 9. 2012)
Kalendár - september 2012
Turistika je najprirodzenejší spôsob presunu. Dáva nám možnosť všetkými zmyslami vnímať krásy prírody. Pri chôdzi človek “vypína” mozog, zabúda na každodenné stresy, problémy, ponorí sa do ticha a stáva sa súčasťou sveta, ktorý je plný farieb a vôní. Turistika možno viac ako iné športy utužuje telesné i duševné zdravie. Staré pravdivé príslovie vraví, že: “lekár lieči, príroda uzdravuje”.
Na Brezovej má turistika dlhodobú históriu. Už naši predkovia chodili pešo do Viedne, do Pešti, či do Rumunska. S organizovanou turistikou na Brezovej začal v minulom storočí pán učiteľ Ondrej Senko (pôsobil v Priepasnom i na Brezovej). Veľa turistov vychoval i pán učiteľ Mgr. Peter Uhlík. V 80-tych rokoch sa Brezovania začali zúčastňovať stoviek – napr. Trnavská stovka – pochod z Bratislavy na Brezovú. Do histórie “stovkárov” sa určite zapísal pán Milan Hanzlúvka, ktorý pochod absolvoval 26 krát. V súčasnosti je na Brezovej veľa priaznivcov turistiky, ktorí organizovane, či jednotlivo, pravidelne, či sporadicky chodia do okolitých hôr. Mladí brezovskí turisti (Stanislav Milčík, Ján Ábel, Pavol Duda) vytvorili skupinu TUBRKA – turisti brezovských Karpát. Okolie Brezovej – Malé Karpaty a Myjavská pahorkatina poskytujú veľký rôznorodý priestor na turistiku.
Logickým vyvrcholením všetkých turistických aktivít je nultý ročník Brezofskej špacírky, ktorý sa konal 4. 8. 2012 a bol avizovaný aj v turistickom kalendári Klubu slovenských turistov na rok 2012. Jej autorom a organizátorom je dlhoročný turista (absolvent niekoľkých Trnavských stoviek a iných diaľkových pochodov) pán Ján Sládek. Špacírka mala 2 trasy – 15 km – Brezová, Bradlo, Košariská, Lopušná, Dvóly, Brezová a 40 km – Brezová, Bradlo, Široké Bradlo, Dlhý Vršok, Šindeláci, Mosnáci, Pustá Ves, Malá Klenová, Podvýtok, Dobrá Voda, Brezová. Štart oboch trás bol od 6.00 h do 10.00 h pred Mestským úradom na Brezovej. Účasť prekvapila aj samotného organizátora. Na špacírku prišlo 129 turistov, z toho 60 z Brezovej, 17 z Myjavy. Na pochode sa zúčastnili i turisti z Jablonice, Osuského, Modry, Bratislavy, Trnavy, Malaciek, Košarísk, Dubovej, Handlovej, Michaloviec, Dobšinej a pod. Dlhšiu 42 km trasu prešlo 34 turistov a kratšiu 15 km trasu absolvovalo 95 turistov. Aj počasie akoby sa dohodlo s organizátorom a bolo láskavé k turistom. Doobeda zamračené, okolo obeda jemný dáždik, ktorý osviežil spotených a unavených turistov. Až poobede začalo páliť slnko, aby sťažilo účastníkom pochodu posledné kilometre. Cieľ oboch trás bol na Brezovej v reštaurácii U sváka Ragana. Hoci sa špacírka nešla “na preteky”, ako prvý 40 km trasu prešiel Jozef Strečko z Brezovej pod Bradlom, s neuveriteľným časom necelých 6 hodín. Môžeme však konštatovať, že víťazmi sa stali všetci, ktorí absolvovali kratšiu či dlhšiu trasu. Prekonali sami seba a na chvíľu zamenili komfort domova za nádhernú scenériu prírody.
Autor myšlienky Brezofskej špacírky je určite spokojný s účasťou a priebehom pochodu. V nemalej miere sa zaslúžil o propagáciu brezovského okolia. Dúfajme, že návštevníci sa sem budú vracať a Brezová sa stane známejšou nielen vďaka mohyle na Bradle. Do ďalších ročníkov špacírky želáme organizátorom i turistom veľa zdaru, aby vždy našli ten správny smer, vhodnú cestu a úspešne došli do stanoveného cieľa.
Figurová Anna
Pešo naprieč Slovenskom
Od Popriečneho
vrchu na ukrajinskej hranici po sútok Moravy a Dunaja na
rakúskej hranici
5. záverečná časť - 39. až 50. deň
39. deň: TÚRA BIELYMI KARPATMI CEZ VRŠATSKÉ BRADLÁ DO SVÄTEJ SIDÓNIE
Za polooblačného počasia som
opustil ubytovňu SOŠP v Pruskom a pokračoval po zelenej
značke cerovo-dubovým lesom smerom k Vršatským bradlám,
ktoré sa na severnom horizonte vypínali predo mnou. Po hodine
cesty som vyšiel na krásne lúky pod Mikušovskými bradlami,
kde sa začína aj rovnomenný náučný chodník, zriadený
správou CHKO Biele Karpaty. Na juh sa tu otvárajú krásne
výhľady na stredné Považie a Strážovské vrchy v pozadí.
Fascinovalo ma množstvo kvitnúcich kvetín, obľubujúcich
vápencové podložie. Tráva bola bujná, nekosená a medzi
ňou bolo mnoho ružových klinčekov kartuziánskych,
iskerníkov žltých a bielych margarét. Cez strmý bukový les
som vystúpil do sedla Chotuč, krajinársky veľmi atraktívneho
miesta. Mrákavy sa opäť zhlukovali nad Vršatskými bradlami,
a tak som sa ponáhľal do hostinca vo Vršatskom Podhradí.
Krčma bola plná chlapov, nečudo keď im pivo čapovala
sexy-šarmantná krčmárka. Aj mňa s úsmevom obslúžila
a ochotne súhlasila s postrážením môjho batohu, kým som
naľahko vystúpil na Chmeľovú (925 m), najvyšší vrch na
okolí. Výhľad som mal len obmedzený pre množstvo oblakov,
plaziacich sa po zelených hrebeňoch hôr. Je tu zamknutá
chatka, na schodíkoch ktorej som si trochu odpočinul po strmom
výstupe. Zostupoval som do sedielka medzi Chmeľovou
a Vršatským bradlom a neznačeným ale vychodeným chodníkom
som vystúpil na jeho vrchol. Otvoril sa mi pekný výhľad na
Vršatské Podhradie, učupené pod týmito bielymi skalami.
Širšiemu výhľadu mi bránili opäť oblaky, ktoré boli
veľmi nízko. Zostúpil som ostrým západným hrebeňom na
cestu a späť do hostinca vo Vršatskom Podhradí. Dal som si
ešte jedno pivo a s vďakou som sa rozlúčil s peknou
krčmárkou. Prechádzal som po asfaltovej ceste popod Vršatský
hrad, ktorý sme už s Imkou dávnejšie navštívili, pri
plnení TTO Hrady a zámky Slovenska. Asfaltka končila pri
opravovanom veľkom horskom hoteli Vršatec, ktorý bol v tom
čase pre verejnosť uzavretý. Pokračoval som ďalej po
kamenistej ceste ďalej na západ striedavo lesom i lúkami, až
som prišiel k Brezovej kaplnke, miestu kde sa pravidelne
konajú púte veriacich zo slovenskej i moravskej strany. Je to
krásne miesto s prameňom dobrej pitnej vody a je tu aj
posledná tabuľa náučného chodníka Vršatské bradlá.
Z nej som sa dozvedel, že povyše kaplnky sa nachádza Biely
vrch, ktorý je prírodnou rezerváciou kvôli vzácnej kvetene.
A tak som po ukrytí batohu naľahko vystúpil na tento vrch
a z jeho úbočia opäť obdivoval Vršatské bradlá, ktoré
sa mi ukázali z inej perspektívy. Cestou som prišiel na
zelenú turistickú značku, ktorá vedie cez Biely vrch od chaty
Gilianka pri Bolešove, cez horáreň Chrástková do
Vršatského Podhradia. V ŠPR Biely vrch je chránené
najväčšie čučoriedkové vresovisko v Bielych Karpatoch. Po
návrate k Brezovej kaplnke som si vzal batoh a pokračoval
lúkami a neskôr starým bukovým lesom dolu do údolia
Vlárky, ktorá tvorí hranicu medzi ČR a SR. Po chvíli som
prišiel do pohraničnej obce Sidonie, pôvodne Sidónia,
patriaca SR, ktorá bola v dôsledku úprav štátnych hraníc
v r. 1993 vymenená s ČR za osadu U Sabotů pri Vrbovciach.
V miestnej krčme som si dal čapovaný Radegast a informoval
o možnostiach stanovania. Krčmár mi poradil, že na dolnom
konci obce je futbalové ihrisko, kde by som mohol na jeho kraji
stanovať. Prišiel som tam a hneď vedľa bol krásny nový dom
a pred ním jeho majiteľ, ktorého som sa opýtal na možnosť
stanovania. Ten ma však milo prekvapil, lebo mi hneď ponúkol
nocovanie v chatke rekreačného zariadenia Pohoda, ktorého bol
správcom. Uviedol ma do jednej z početných chatiek a dokonca
mi dal kľúč aj od hlavnej budovy, aby som sa mohol
osprchovať. Bol som šťastný, že nemusím stavať stan na
premoknutom ihrisku a ukázalo sa, že som mal skutočne
šťastie, lebo v noci prišla taká intenzívna a dlhotrvajúca
búrka, akú som si dávno nepamätal. Blesky sa striedali
s mohutným hrmením priamo nado mnou, a tak som sa tú noc len
veľmi slabo vyspal.
Sumár 39.dňa: dĺžka trasy 22 km, stúpanie 600 m
40. deň: TÚRA SLOVENSKO-MORAVSKÝM POMEDZÍM ZO SIDONIE DO HORNEJ SÚČE
Ráno som sa hneď išiel
pozrieť, či chatka v ktorej som spal, mala bleskozvod.
A veruže aj mala, asi tu bývajú časté búrky a preto boli
chatky opatrené bleskozvodmi. Naokolo všade boli stopy po
silnej nočnej búrke, polámané konáre, naplavené blato
a naokolo hmla, ktorá len pomaly stúpala na okolité kopce.
Pokračoval som cestou pozdĺž Vlárky, ktorá bola poriadne
rozvodnená a mútna. Po hodinke cesty som prišiel do
Vlárskeho priesmyku, kadiaľ vedie cesta i železnica zo
Slovenska na Moravu. Prešiel som cez hraničný priechod, ktorý
bol opustený, ale objekty sa nerušia, veď ktovie, či ešte
nebudú potrebné za neistej situácie v EÚ. Popri
frekventovanej ceste som išiel do najbližšej moravskej obce
Svatý Štěpán, ktorej väčšia časť leží v bočnej
doline za riekou Vlárou. Zastavil som sa v miestnych
potravinách a bez problémov som si nakúpil za eurá mliečne
výrobky k oneskoreným raňajkám. Nuž Euro je “tvrdá”
mena, s ktorou v blízkosti hraníc so Slovenskom miestni
obchodníci neopovrhnú. Od konca obce som vystupoval lesnou
cestou v bukovom lese, kde kvílili motorové píly
drevorubačov a rachotili padajúce mohutné buky. Aj tu v ČR
sa vylepšuje štátny rozpočet ťažbou prírodného bohatstva,
podobne ako v SR, ale dokedy tomu tak bude? Po hodine výstupu
lesom som prišiel na rozsiahlu stráň s pasúcim sa dobytkom
a s horalskou osadou Pláňavy. Na rázcestí so smerovníkom
Pod Pláňavou (myslí sa kopec, nie osada) som odbočil ďalej
po červenej značke, vedúcej na pohraničný vrch Javorník
(783 m), známy z moravskej ľudovej piesne. Na okraji lesa,
pred stúpaním na tento kopec som si odpočinul v peknej
besiedke, ktorú tu dali postaviť České štátne lesy, od
ktorých by si ŠL SR mohli vziať vzor v podpore a
rešpektovaní turistického značenia. Na vrchole Javorníka som
sa ocitol opäť na štátnej hranici, o čom ma presvedčili
vynovené hraničníky. Fúkal silný severný vietor a koruny
bukov sa silne bili o seba a otriasali vodu, ktorá na nich
zostala po nočnej búrke a ktorá padala na mňa. Zalesneným
hrebeňom s obmedzenými výhľadmi som pokračoval okolo
smerovníka Čerešienky k miestu, zvanému Peňažná, kde sa
každoročne konajú slávnosti slovensko-moravského
priateľstva. Je tu množstvo lavičiek a stolov aj
s osvetlením nad nimi, čo svedčí, že slávnosti sa
konávajú dlho do noci. Sú tu aj informačné tabule ako zo
slovenskej tak aj z moravskej strany. Po dlhšom odpočinku
spojenom s obedom zo svojich zásob pokračoval som hraničným
hrebeňom Bielych Karpát ďalej, až som prišiel na
príznačné miesto so smerovníkom, zvané Na koncích.
Prechádza tu aj zelená značka, ktorou sa možno dostať na
českú stranu do Šanova a na slovenskú stranu do Hornej
Súče. Asi 200 m po zelenej značke smerom na českú stranu je
za lúkou v lesíku aj prameň vody. Neďaleká informačná
tabuľa o zaujímavostiach okolia ma zaujala, lebo opisuje
udalosti z konca 2. svetovej vojny. Vtedy sa nad Bielymi
Karpatmi odohrala letecká bitka medzi americkými bombardérmi a
nemeckou Luftwaffe. Cieľom Američanov bola rafinéria ropy v
Přívoze a ostravská železničná stanica, kde Nemci
sústreďovali vojenskú techniku pre východnú frontu.
Nacistické lietadlá zostrelili niekoľko amerických
bombardérov. Jeden z nich, lietadlo B-17G, havaroval nedaľeko
tohto miesta. Zahynulo tu 9 letcov a padákom sa zachránil iba
jeden člen posádky, veliteľ lietadla Thayne L. Thomas, ktorý
dopadol medzi stromy. S pomocou miestnych obyvateľov prekročil
slovenskú hranicu a zo Slovenska sa potom dostal späť do USA.
Neďaleko, asi 1 km po zelenej značke smerom do Šanova, sa
nachádza pamätník Letecké srdce, ktorý pripomína túto
udalosť. Nakoľko tu turistická trasa nepokračuje po
hraniciach, ale na hranice sa dostáva až na vrchu Machnáč,
ktorý možno dosiahnúť z Hornej Súče po žltej značke, moja
ďalšia cesta viedla do Hornej Súče. Predpokladal som, že tam
nájdem nocľah v nejakom penzióne, pretože obloha bola opäť
zatiahnutá čiernymi mrakmi, neveštiacimi nič dobré pre
prípadné stanovanie. Táto obec je jednou z najväčších na
strednom Považí a pozostáva z množstva kopaníc
a usadlostí v Súčanskej vrchovine Bielych Karpát. Ja som
Hornú Súču dosiahol po 20 minútach chôdze pri osade
Bojková. Je tu konečná zastávka autobusu z Trenčína
a práve tam bol zaparkovaný autobus, čakajúci na svoj čas
odchodu, ku ktorému bolo ešte dosť času a tak šofér
vykonával v ňom upratovacie práce. Pokračoval som už po
ceste dole dolinou smerom do centra Hornej Súče, vzdialenej
ešte najmenej 5 km. V osade Trnávka som sa pristavil u ľudí
stojacich pred svojim domom a informoval som sa o možnostiach
ubytovania. Ich odpovede boli veľmi neurčité a pesimistické.
Keďže už aj začalo pršať, rozhodol som sa využiť autobus,
ktorý už mal odchádzať z najbližšej zastávky, na cestu do
Trenčína s presvedčením, že tam určite nájdem výhodné
ubytovanie, a tak sa vyhnem prípadnej nočnej búrke v stane.
A tak som sa za nasledovnú polhodinu cesty autobusom ocitol
opäť uprostred rušnej civilizácie v metropole stredného
Považia. Penzióny v Trenčíne sú na každom kroku a ja som
teda hľadal ten za najvýhodnejšiu cenu na jednu noc. Našiel
som ho priamo uprostred mesta pod hradom a bol to nefajčiarsky
penzión Svorad, z ktorého izby, kde som nocoval, bol pekný
výhľad na vežu trenčianskeho hradu. Opäť som sa mohol
osprchovať a dokonca aj pozrieť správy v TV.
Sumár 40.dňa: dĺžka trasy 16 km, stúpanie 700 m
41. deň: TÚRA MORAVSKOU STRANOU BIELYCH KARPÁT Z HORNEJ SÚČE CEZ PASEKY A STARÝ HROZENKOV DO CHATY VALMONT POD VYŠKOVCOM
Po nočnej búrke som sa
zobudil do upršaného rána a bol som rád, že som noc nemusel
tráviť v stane. Rýchlo som sa naraňajkoval, zbalil
a ponáhľal na autobusovú stanicu v Trenčíne, na prvý
ranný autobus s konečnou zastávkou v osade Vlčí vrch
v katastri Hornej Súče. Je to vysoko položená osada
nachádzajúca sa pod rovnomenným vrchom (632 m). Už cestou
autobusom z centra Hornej Súče sa spustil prudký lejak,
ktorý ešte zosilnel na konečnej zastávke autobusu na Vlčom
vrchu. Dobrú polhodinu som musel čakať pod prístreškom
autobusovej zastávky, kým sa dážď trochu utíšil. Dlhšie
som však čakať nemohol, a tak som sa oblečený vo vetrovke
s kapucňou a dáždnikom v ruke vybral po blatistej
a šmykľavej cestičke po modrej turistickej značke do osady
Paseky ležiacej na slovensko-moravskej hranici. Po prekročení
hraničného potoka som prišiel za neutíchajúceho dažďa
k vodnej nádrži Žitková, odkiaľ som sa cez chalupárske
osady Boky a Černé dostal k hlavnej ceste vedúcej
z Drietomy do Starého Hrozenkova. Pri benzínovej pumpe
v časti Rovné som sa rozhodol prečkať dážď v motoreste
pri teplom obede. Po dobrej hodinke dážď naozaj ustal i keď
tmavé oblaky zostali visieť nad okolitými kopcami a ich
úbočiami sa plazili hmly. Najedený s vylepšenou náladou som
pokračoval žltou turistickou značkou smerujúcou na Mikulčin
vrch. Chodník pozvoľna stúpal v starom smrekovom lese
a s narastajúcou nadmorskou výškou pribúdala hmla
a zosilňoval sa studený severný vietor. Od padajúcej hmly
a kvapiek padajúcich zo stromov som sa znovu premočil. Hmla
bola už značne hustá, keď som sa dostal po hodine cesty
k smerovníku Pod Žárem, ktorý už bol v bukovom lese,
s krásnymi starými jedincami buka lesného. Už dávno som si
obľúbil v Malých Karpatoch bukový les, ktorý je obzvlášť
krásny skoro na jar, kedy pučiace listy sfarbujú celý les do
strieborna. V lete zas zelené koruny bukov s plne rozvinutými
listami poskytujú príjemný tieň pred páliacim slnkom
a obohacujú mikroklímu lesa kyslíkom. Silný vietor kymácal
korunami bukov, z ktorých občas padali aj značne veľké
suché konáre a hmla už bola veľmi hustá, keď som prišiel
k smerovníku Pod Příslopem. Tu sa už svah značne
zvoľňoval, a tak som vedel, že už som na hrebeni pohoria.
Krátko pred štvrtou hodinou popoludní ma turistický chodník
priviedol na širokú lesnú cestu, na ktorej ma vzápätí
predbiehalo veľké terénne osobné auto s rozsvietenými
hmlovkami. Pokračoval som za ním a za necelú štvrťhodinu sa
predo mnou vynorila z hmly nízka prízemná budova chaty
a pred ňou zaparkované auto, ktoré ma obiehalo.
Zrekonštruovaná horská chata Valmont leží v nadmorskej
výške 711 m n. m. a má celkovú kapacitu 44 lôžok vo 2-,
3- a 4-posteľových izbách, ktoré majú vlastné sociálne
zariadenie a sú vybavené televíziou. V chate funguje aj
reštaurácia, ktorej služby som aj hneď využil objednaním
veľkého čaju s rumom. Prišiel som v čase, kedy bola chata
prázdna medzi dvomi turnusmi školy v prírode, a tak som ani
s nocľahom nemal žiadne problémy. Vonku bolo naďalej veľmi
nevľúdne, a tak som si pochvaľoval odpočinok v útulnej
izbe chaty, kde som natiahol šnúry a sušil svoje zmoknuté
šatstvo a pozrel po dlhšom čase film na ČT.
Sumár 41.dňa: dĺžka trasy 14 km stúpanie 600 m
42. deň: TÚRA SLOVENSKO-MORAVSKÝM POMEDZÍM Z CHATY VALMONT CEZ MIKULČIN VRCH A VEĽKÝ LOPENÍK DO KVĚTNEJ POD VEĽKOU JAVORINOU
Počasie toho dňa sa oproti
predchádzajúcemu dňu značne vylepšilo. Už svietilo slnko,
hoci bolo oblačno a stále fúkal chladný severný vietor. Po
raňajkách som sa rozlúčil s ochotným a milým personálom
chaty Valmont a pokračoval hradskou k Mikulčinmu vrchu.
Cestou som stretol skupinu českých turistov z Jičína, ktorí
išli hrebeňovku Bielych Karpát opačným smerom. Na
Mikulčinom vrchu som zistil, že niekdajšia chata Na
Mikulčinom vrchu bola sprivatizovaná a prerobená na luxusný
penzión pre solventných návštevníkov. Spomínal som na
časy, keď sme tam pri plnení TO Cesta hrdinov SNP nocovali za
lacný peniaz. Našťastie neďaleko penziónu sa nachádza
Horská chata JANA, ktorá má charakter turistickej chaty
s prijateľnými cenami. Pri nej som stretol osamelého
turistu-dôchodcu z Ostravy, ktorý sa mi hneď pochválil, že
už 7. deň ide pozdĺž moravsko-slovenských hraníc a má
namierené do Bošáce k príbuzným. Keď som povedal odkiaľ
idem ja a koľký deň som už na ceste, nechcel uveriť
a uznanlivo ma tľapkal po pleci. Hneď ma aj pozval na pivo do
chaty, a tak sme sa trochu porozprávali o turistike
dôchodcov. Pozval som ho, aby prišiel na naše turistické
podujatie Via Danubia v Dunajských luhoch. Povedal, že tam
ešte veru nebol a že rád príde, uvidíme. Po rozlúčke sa
každý pobral svojim smerom, ten môj viedol po zelenej značke
cez Lopenícke sedlo na hraničný vyhliadkový vrch Veľký
Lopeník (911 m). Turistický chodník od Lopeníckeho sedla
stúpa ihličnatým lesom najprv na Malý Lopeník, kde sa
dostáva na slovensko-české štátne hranice. Z tohto miesta
sa mi už naskytli obmedzené výhľady a uzrel som aj
rozhľadňu na Veľkom Lopeníku. Cestou z Malého na Veľký
Lopeník som stretol početnú skupinu žiakov so svojimi
učiteľmi, vracajúcimi sa z Veľkého Lopeníka do obce
Lopeník, kde boli v škole v prírode. Dievčatá i chlapci
boli usmiati a vyžarovala z nich dobrá nálada a radosť
z turistického výletu. Táto ich dobrá nálada sa prenášala
aj na mňa a v duchu som chválil učiteľov, ktorí viedli
svojich žiakov k láske k prírode a turistike. Tešilo ma aj
vedomie, že ten deň opäť príde za mnou Imka a bude ma
sprevádzať tri dni po mojej trase naprieč Slovenskom.
Polhodinku po poludní som prišiel na vrcholovú lúku Veľkého
Lopeníka, pred vysokú rozhľadňu. Pred ňou boli dva
smerovníky, jeden klasický turistický s tabuľkou miestneho
názvu a smerovkami a druhý s 12 maľovanými smerovkami
ukazujúcimi smer a vzdialenosť k ďalším rozhľadniam
v širokom okolí. Prekvapilo ma, že v kúte vrcholovej lúky
pri prístrešku s lavicami stála stará škodovka (MB 1000).
Odložil som si batoh pod prístrešok a namieril som
k rozhľadni. Na vrchole stáli v minulosti postupne už tri
drevené rozhľadne. Prvú postavili v roku 1944, už v roku 1946
však vyhorela. V ten istý rok preto postavili jej repliku,
ktorá napriek drsným klimatickým podmienkam na vrchole
vydržala až do roku 1972, kedy sa sama rozpadla. Súčasná
rozhľadňa je 22 m vysoká, z dubového dreva s murovanou
základňou, postavená podľa návrhu arch. Sedláčka.
Základný kameň bol položený 23. 6. 2002, stavba začala v
septembri 2004 a slávnostne bola otvorená 16. 7. 2005.
V murovanej základni je bufet, v ktorom okrem občerstvenia
možno kúpiť aj vstupenku pre výstup na rozhľadňu. Obsluhu
bufetu a predaj vstupeniek zabezpečoval mládenec z obce
Lopeník, ktorý sem prišiel do služby na tej starej škodovke.
Spolu so vstupenkou som dostal aj informačný leták
o rozhľadni a turistických zaujímavostiach okolia. Vystúpil
som na zastrešený vrchol rozhľadne, ktorý značne prevyšuje
vrcholce okolitých stromov a naskytol sa mi kruhový rozhľad
do značnej miery obmedzovaný nízkou oblačnosťou. Za
priaznivého počasia je údajne možné z rozhľadne obdivovať
Malú Fatru, Strážovské vrchy, Považský Inovec, Malé
Karpaty, ale aj Páľavu, Chříby, Beskydy a Jeseníky. Ja som
dovidel vtedy len po Vršatské bradlá, hrebeň Považského
Inovca, Veľkú Javorinu na slovenskej strane a Chřiby
a Vizovické vrchy na moravskej strane, ale aj s týmto
rozhľadom som bol spokojný. Po zostupe z rozhľadne som sa
zastavil ešte pri pamätníku a spoločnom hrobe vojakov
Červenej armády, ktorí padli koncom 2. svetovej vojny pri
ťažkých bojoch v okolí. Pod prístreškom som sa potom
naobedoval zo svojich zásob a pokračoval po zelenej značke do
Květnej. Chodník spočiatku dosť prudko klesal v hraničnom
prieseku, ale po štvrťhodine odbočoval na moravskú stranu
k potoku, po prekročení ktorého som prišiel na okraj lesa
pri ražnom poli. Steblá raže mi siahali vyše hlavy
a spestrovali ich červené kvety vlčieho maku a nevädze
poľnej, ktorú som už dávnejšie nevidel. Stále som išiel po
značenom chodníku rozhraním lesa a poľa až som prišiel
k smerovníku Nové Díly pri hradskej vedúcej zo
slovenskej Bošáce do moravskej obce Březová. Bola sobota,
a tak som cestou stretával skupinky turistov i trampov,
tiahnucich na víkend do prírody. Do Květnej ma ešte čakal
prechod nízkym zalesneným chrbtom Doubravy. Na jeho severnom
úbočí na konci hlbokej strže som prišiel k známemu
Janáčkovmu prameňu so železitou vodou, ktorá je na Morave
známa tiež ako Březovská kyselka. Zmienka o nej je už
v prvom balneologickom spise od Tomáša Jordána
z Klausenburgu, ktorý vo svojej “Knihe o vodách
hojitedlných neb teplicích”, vydanej v roku 1580 v Olomouci
píše, že tento prameň je liečivý. V 19. storočí bola
táto minerálka stáčaná do fliaš pod názvom Blumenbašská
kyselka (Blumenbach je nemecký názov obce Květná). Tento
prameň navštívil niekoľkokrát aj hudobný skladateľ Leoš
Janáček, ktorý v okolí Březovej a v prostredí
Moravských kopaníc hľadal v ľudových piesňach inšpiráciu
pre svoje hudobné diela. Silne železitý Janáčkov prameň je
studená slabo mineralizovaná
uhličito-sodno-vápenato-železitá voda obsahujúca aj
sírovodík. Naplnil som si svoje dve 0,7 l PET-fľaše touto
výbornou minerálkou a pokračoval som v ceste. Za hrebeňom
Doubravy som vyšiel z lesa na rozsiahle lúky a predo mnou sa
v údolí pod severnými svahmi Veľkej Javoriny črtali domy
veľkej moravskej pohraničnej obce Strání. Turistické značky
sú tu umiestnené na betónových stĺpoch elektrického
vedenia, a tak orientácia bola bezproblémová. O pol piatej
popoludní som prišiel k prvým domom Květnej, miestnej časti
obce Strání. Hneď som zamieril k turistickej ubytovni
miestnej TJ, kde sa práve odohrával tenisový turnaj. Jeho
usporiadatelia mi hneď zavolali správcu ubytovne, s ktorým
som sa už stretol, keď sme tu s Imkou pred pár rokmi nocovali
po silvestrovskom večeri v Strání, usporiadanom na počesť
družby Zlínskej a Trenčianskej župy. Ten ma hneď ubytoval
do útulnej, novým sedliackym nábytkom zariadenej izby. Tu som
potom odpočívajúc vyčkal príchod autobusu z Nového Mesta
nad Váhom, s ktorým pricestovala Imka.
Sumár 42.dňa: dĺžka trasy 12 km, stúpanie 550 m
43. deň: PRECHOD Z KVĚTNEJ CEZ VEĽKÚ JAVORINU A PAMÄTNÝ VRCH ROH DO LUBINY
Ráno sme sa zobudili opäť do
krásneho slnečného dňa. Trochu sme sa vydesili pri sledovaní
ranných správ v TV, ktoré oznamovali, že v to ráno,
krátko pred tým ako sme sa zobudili, prepadla ozbrojená banda
lupičov benzínovú pumpu v Strání, obci kde sme nocovali. Po
raňajkách, ktoré sme si pripravili v kuchynke turistickej
ubytovne, sme už v dvojici pokračovali výstupom na Veľkú
Javorinu. Zvolili sme však trasu mimo zelenej turistickej
značky, ktorá sa nám javila značne strmá a bez výhľadov,
poľnou cestou cez lúky v úbočí Štrbáňa, plochého kopca
nad Stráním. Táto trasa nám poskytovala nielen široké
výhľady po okolí, ale aj radosť z množstva krásnych
lúčnych kvetín a spevu škovránkov poletujúcich nad
širokou lúkou. Poľná cesta nás doviedla k lesnej asfaltke,
pri ktorej stál altánok pre návštevníkov lesa, vyhotovený
na náklady českých štátnych lesov. Tu sme si chvíľu
odpočinuli a vytiahli buzolu, lebo nás čakal asi 400 m
neznačený úsek hustým lesom na červenú značku, vedúcu
z moravskej strany na Veľkú Javorinu. Asi po 20 minútach
predierania hustníkom sme prišli na spomínanú červenú
značku a odtiaľ už na lúčny vrchol nebolo ďaleko a keď
sme vyšli z lesa, uvideli sme vežu televízneho vysielača na
Veľkej Javorine. Vrcholový smerovník pod vysielačom sme
dosiahli za chvíľu a pozdravili sa s početnou skupinou
turistov prichádzajúcich zo slovenskej strany. Od smerovníka
sme potom zostúpili do blízkej Holubyho chaty, kde sme si
urobili obedňajšiu prestávku. Na chate bolo veľa
návštevníkov zo Slovenska aj z Moravy. Početná tu bola aj
skupina cykloturistov, ktorí sem vyšľapali po asfaltovej ceste
zo Starej Turej. Po obede sme zostupovali po modrej značke na
slovenskú stranu okolo poľovníckej chaty, odkiaľ sa nám
naskytli pekné výhľady na stredné Považie. Ďalej sme
pokračovali bukovým lesom do jednej z nakrajších kopaníc
v Podjavorinskom kraji, k Haruštiakovcom, kde sme si
odpočinuli na lavičke pod kvitnúcimi starými lipami. Potom
sme pokračovali po širokej lesnej ceste do obce Cetuna, kde sme
vysmädnutí zašli do miestneho “Saloonu” na rezané pivo.
Z Cetuny sme odbočili z cesty na modroznačený chodník
Miloša Uhra, ktorý nás priviedol cez Ostrý vrch
k pamätníku hrdinov SNP na Rohu. Miloš Uher, rodák
z Lubiny, velil partizánskemu oddielu a 27. 2. 1945 bola táto
jednotka v Cetune napadnutá fašistami a gardistami. Po
celodennom boji partizáni zlikvidovali asi 100 fašistov, padlo
aj najmenej 15 partizánov, medzi nimi aj Miloš Uher. Tu na
vrchu Roh mu po vojne vybudovali pomník. Bolo vidieť, že
v tejto ére sa už nevenuje uctievaniu našich osloboditeľov
a partizánskych hrdinov toľko ako v bývalej socialistickej
ére. Hroby a celé okolie pamätníka bolo zarastené
a neudržiavané, zostali tu vyschnuté vence od 29. augusta
minulého roka, kedy tu boli položené. Zrazu sme zbadali
osamelého cyklistu s GPS v ruke ako vychádza z priľahlého
hustníka. Po rozhovore s ním vysvitlo, že je prívržencom
tzv. geocachingu, čo je určitý druh športu spočívajúci
v hľadaní skrýš na zemi pomocou GPS prístrojov. Skrýšu
tvorí vodotesná nádoba, v ktorej je ceruzka, zápisník
a rôzne iné predmety. Geocacher - hľadač si pri nájdení
môže čokoľvek zobrať, no musí aj niečo pridať, aby cache
- skrýša zostala aj pre ďalších hľadačov. Po nájdení je
potrebné o tom urobiť záznam aj na internete. Keďže aj ja
som mal so sebou GPS prístroj, ktorým som nahrával celú svoju
trasu putovania naprieč Slovenskom, hneď sme sa dali do reči
a vyzvedali sa, kde by sme našli v okolí vhodné miesto na
nocovanie. Keďže bol z Nového Mesta nad Váhom, ale
v blízkej Lubine mal rodinu, priviedol nás k nim s tým, že
sa u nich budeme môcť vyspať. Mladá rodinka bola veľmi
ochotná, obzvlášť, keď sa dozvedela na akej sme to turistike
a hneď nám ponúkla možnosť vyspať sa v letnej kuchynke,
kde mali pohovky. My sme však túto možnosť odmietli
a požiadali ich, či si môžeme na ich dvore s vykosenou
trávičkou postaviť náš stan. Čudovali sa nám, ale
súhlasili a ešte nás aj ponúkli čerstvo napečenými
lekvárovými buchtami, ktoré nám chutili znamenite.
Sumár 43.dňa: dĺžka trasy 18 km, stúpanie 600 m
44. deň: TÚRA NAJSEVERNEJŠOU ČASŤOU MALÝCH KARPÁT Z LUBINY CEZ SALAŠKY A VEĽKÝ PLEŠIVEC DO OSADY OŠMEK
Ráno sme sa rozlúčili
s našimi milými hostiteľmi a pokračovali už po zelenej
značke cez tichú nedeľnú Lubinu do blízkej obce Hrušové,
ktorá leží na severnom úpätí Malých Karpát. V Hrušovom
sme obdivovali nádherne rozkvitnutý vysoký cudzokrajný strom
katalpu bignóniovitú, ktorej pôvodné rozšírenie je od
Georgie cez Floridu a Mississippi do Lousiany v USA. Do Európy
bola zavedená v roku 1726, lebo je veľmi dekoratívna
s veľkými listami, kvetmi a plodmi. Z Hrušového sme
odbočili zo zeleno značeného chodníka, ktorý vedie do
Višňového a popri starom kameňolome v prieseku pod vedením
vysokého napätia sme vystupovali na masív Salašiek. Vrchol
Salašiek sme chceli dosiahnúť, lebo sme tam plánovali v zime
uskutočniť 15. ročník Zimných výstupov na malokarpatské
vrcholy (ten sa potom uskutočnil 18. 2. 2012). Významným
orientačným bodom v širokom masíve Salašiek je
červeno-biela veža televízneho vysielača. Po jej dosiahnutí
je len kúsok severným smerom vlastný vrchol Salašiek zvaný
Tri stoly. Po zameraní koordinát tohto miesta sme pokračovali
lesom podľa azimutu smerom na žltú značku vedúcej z Nového
Mesta nad Váhom do Višňového. Po dobrej hodine pochodu cez
les pretkaný početnými stržami a výmoľmi sme aj prišli na
žltú značku. Tá sa tu značne kľukatí, lebo obchádza
spomenuté strže a aj z toho dôvodu sme sa dopustili omylu,
keď sme nezvolili správny smer postupu po žltej značke.
Chýbal tu smerovník, ktorý by nás usmernil správnym smerom,
a tak sme sa vydali namiesto do Višňového, do Nového Mesta.
Na tento omyl sme prišli až po polhodinovej ceste, keď sme
konečne prišli k smerovníku Pod Drapliakom. Smutne sme sa
museli otočiť a ísť späť, teraz však už správnym
smerom. Krátko za tým miestom, kde sme po zostupe zo Salašiek
narazili na žltú značku, chodník začal prudko klesať do
údolia riečky Jablonky k ceste a železničnej trati
z Nového Mesta do Starej Turej. Pri Jablonke sme si osviežili
nohy ponorením do jej chladnej vody, čo nám urobilo veľmi
dobre. Potom sme mohli pokračovať do Višňového, aby sme si
osviežili aj ostatné telo dobrým pivkom v hostinci pod
Čachtickým hradom. Bolo už neskoro popoludní, keď sme sa
vybrali na ďalšiu časť cesty toho dňa. Vystúpili sme po
zelenej značke k smerovníku pred Čachtickým hradom. Tu sme
si ukryli batohy v húštine borievčia a išli si prezrieť
Čachtický hrad, legendárne sídlo krutej grófky Alžbety
Báthoryovej. Konštatovali sme, že narozdiel od pamätníkov
SNP sa stredovekým hradom na Slovensku venuje v novej ére
dosť pozornosti pri snahe o ich rekonštrukciu, a to či už
zo strany vlády, súkromných organizácií, ale aj občianskych
združení. Sú to cenné historické pamiatky, ktoré lákajú
zahraničných turistov. Po návrate k batohom sme pokračovali
po modrej turistickej značke hrebeňom tejto časti Malých
Karpát. Trasa tu vedie riedkym borovicovým lesom s občasnými
výhľadmi najmä na stranu Považia. Krásny, takmer kruhový
výhľad sa nám naskytol až na vrchole Veľkého Plešivca (484
m). S výnimkou severnej strany sme mali dobrý výhľad na
všetky ostatné svetové strany. Spomínal som si na 6. ročník
Zimných výstupov na malokarpatské vrcholy, ktorý sa
uskutočnil 15. 2. 2003. Prišlo tam vtedy pomerne veľa
turistov, najmä z Trenčína a Trnavy. Slnko sa už
schyľovalo k západu, keď sme sa vydali ďalej po modrej
značke. Bolo nám jasné, že už musíme hľadať vhodné
miesto na stanovanie. To sme našli asi po ďalšej hodine cesty,
kedy sa už začínalo stmievať, na lúke za osadou Ošmek, pár
metrov od zrejme bleskom zvalenej čerešne, ktorej sladké plody
sme mohli zbierať zo zeme ešte pred spaním.
Sumár 44.dňa: dĺžka trasy 26 km, stúpanie 650 m
45. deň: TÚRA Z OŠMEKU CEZ PUSTÚ VES A DOBRÚ VODU OKOLO KATARÍNKY DO NAHÁČA
Noc pri Ošmeku bola pestrá.
Krátko po zaľahnutí do spacákov, keď už vonku bola tma, len
mesiac, ktorý sa z času na čas vynoril spoza oblakov a
osvetľoval lúku okolo stanu, sme zbystrili pozornosť po
započutí divných zvukov. Opatrne som pozrel zo stanu a uvidel
som, ako na opačnej strane lúky vychádzajú lane na pašu.
Keď som si ich prezrel, ľahol som si potichu späť do spacáku
a snažil som sa zaspať. Imka už tuho spala a ja som jej
závidel, že môže tak rýchlo usnúť. Nakoniec sa aj mne
podarilo zaspať, ale nie do rána. Po polnoci ma zobúdza Imka,
či som nepočul krochkanie. Zbystrili sme sluch a naozaj sme o
chvíľu počuli dupot a krochkanie diviakov rôznych vekových
skupín. Vyšiel som zo stanu a búchaním palicou do krovia som
ich odplašil. Potom sme už nerušene spali až do rána, kedy
nás zobudilo presvitajúce slniečko. Stan bol od rosy celý
mokrý, a tak sme ho sušili na kríku. Kým sa stan sušil,
urobili sme si raňajky a išli sme sa najesť sladučkých
čerešní. Po zbalení ruksakov sme najprv pokračovali lesnou
a neskôr poľnou cestou do dedinky Šípkové. Táto bola ako
vymretá, nestretli sme ani jedného človeka s výnimkou
starostky, ktorá sa ponáhľala do svojho úradu. Usmernila nás
kade máme ísť do Prašníka, a tak sme pokračovali podľa
jej pokynov, len na rázcestie vedúce do Vrbového. Tu sme sa
rozhodli skrátiť si cestu cez polia do Prašníka, čo sa nám
aj oplatilo, lebo sme natrafili opäť na zrelé čerešne
“srdcovky” a doplnili si potrebné vitamíny. V Prašníku
sme si na Obecnom úrade dali erbovú pečiatku a potom
pokračovali po hradskej do osady Pustá Ves, kde je tiež
pamätník SNP, ktorý je však v oveľa lepšom stave ako ten
na Rohu. Aj tu sme spomínali na zimu v roku 2009, kedy sme od
tohto pamätníka vystupovali bežkami na Veľkú Pec v rámci
12. ročníka Zimných výstupov na malokarpatské vrcholy.
Prišla tam vtedy dosť veľká skupina turistov z Vrbového,
ktorí nám ponúkali svoju liehovú špecialitu zvanú
“repák”. Z Pustej Vsi sme pokračovali už opäť po
turistickej, zeleno značenej trase vedúcej do Dobrej Vody.
Trasa viedla okolo horárne pod Klenovou, kde nás brechotom
privítal dlhosrstý jazvečík. Jeho gazda, starší bradatý
lesník nás pozdravil a povedal, že voda v studni pri
horárni je pitná. V horárni sa pracovalo na jej
rekonštrukcii, boli tam stavební robotníci. Lesník so svojim
kolegom chystali srnčí guláš, na ktorý nás pozvali, ale
naň sme nemohli čakať, lebo nebol dovarený a naša cesta
bola ešte ďaleká. Po ďalšej hodine cesty, prevažne lesom,
sme prišli k chatám pri vodnej nádrži Výtok. Tu sme si
občerstvili nohy vo vode a trochu si odpočinuli. Ďalšia
cesta už viedla otvorenou krajinou. Najprv to boli lúky
a neskôr polia, keď sme zazreli kostol v Dobrej Vode. Bola
horúčava, a tak nám dobre padla krátka prestávka pod
stromami pri Dechtickom potoku. Do Dobrej Vody, najvyššie
položenej obce Trnavského okresu, obkolesenej vencom
malokarpatských hôr, sme prišli pred štvrtou hodinou
popoludní. Boli sme tu už viackrát, lebo je to vďačné
miesto pre turistov, o čom by najviac mohli rozprávať
účastníci diaľkového pochodu Trnavská stovka, ktorí sa tu
pravidelne, rok čo rok posilňujú pred záverečnou etapou
pochodu do Brezovej pod Bradlom, čo som aj ja zažil pri
25. ročníku v roku 1998. A boli sme tu na hrade Dobrá Voda
v rámci plnenia TTO Hrady a zámky SR, ale aj pri hrobe
významného slovenského spisovateľa a kňaza Jána Hollého,
pochovaného na tunajšom cintoríne v rámci plnenia TTO Za
krásami SR. V krčme pri dobre vychladenom pive sme sa
dozvedeli, že onedlho pôjde autobus do Trnavy, čo privítala
Imka, lebo mala už obavy, kedy príde domov do Bratislavy, aby
ďalší deň mohla odpočinutá a pripravená nastúpiť opäť
do práce. Nuž tak sme sa pekne rozlúčili a ja som
pokračoval prekročením potokov Blava a Mariáš do úbočia
vrchu Kopec. Prechádzal som po lesných cestách v prevažne
dubovom lese, až som prišiel k zrúcanine kláštora sv.
Kataríny, kde som dovtedy ešte nebol. Bol som prekvapený
čulým ruchom, ktorý tam vládol. Veľká skupina
dobrovoľníkov, prevažne z radov študentov, ktorá pomáha
pri rekonštrukcii tejto pamiatky, sa chystala na večeru
v blízkom stanovom tábore. Vedúca prác ma ochotne previedla
staveniskom a podala mi výklad o histórii. Kláštor
františkánskeho rádu bol založený v roku 1618 na mieste, kde
sa podľa legendy zjavovala svätá Katarína mladému grófovi a
pustovníkovi Jánovi Apponyimu. Kláštorný komplex je
postavený v ranobarokovom štýle s neskorogotickými prvkami.
Jeho staviteľom bol Talian Pietro Spazzo. V 17. storočí
kláštor niekoľkokrát poškodili turecké vpády či cisárske
vojská, no vždy bol opätovne zrekonštruovaný. V dôsledku
jozefínskych reforiem bol v júli 1786 kláštor zrušený.
Mnísi museli toto miesto opustiť, inventár prevzali okolité
kláštory a obce a stavba začala chátrať. Poďakoval som sa
veľmi milej vedúcej a odobral sa obohatený o nové poznatky
do môjho cieľa toho dňa, do Naháča. Tam som prišiel pred
zotmením, a tak som si rýchlo postavil stan na lúke povyše
Dubovského potoka.
Sumár 45.dňa: dĺžka trasy 27 km, stúpanie 480 m
46. deň: TÚRA Z NAHÁČA CEZ TRSTÍN, ZÁRUBY A LOŠONEC NA KOMÁROVO
Ráno som sa zobudil do
zamračeného dňa s hrozbou dažďa, a preto som sa rýchlo
zbalil a vydal na ďalšiu cestu. Prechádzal som Naháčom
okolo fary, ktorá bola adaptovaná na muzeálnu expozíciu na
počesť Juraja Fándlyho, ktorý tu ako farár pôsobil od 26.
septembra 1780 do 13. januára 1807. Vystúpil som ku
katolíckemu kostolu, ktorý bol postavený už v roku 1594.
Potom som pokračoval po hlavnej ceste vedúcej popri kostole do
Trstína. Cesta to nebola príjemná, lebo každú chvíľu okolo
mňa prechádzali autá a ja som sa musel uhýbať so svojim
batohom za okraj cesty. Konečne som prišiel do Trstína
a hneď som navštívil miestne potraviny a doprial si raňajky
s mliekom a čerstvým sladkým pečivom z miestnej
vychýrenej pekárne. Potom som navštívil Obecný úrad pre
erbovú pečiatku, ktorú mi ochotne dali aj s pohľadnicami
tunajšej obce, ležiacej na frekventovanej cestnej križovatke.
Z Medzilaboriec bol som dohovorený s pánom Rastislavom
Eckertom z TV JOJ, že v ten deň, keď budem prechádzať cez
Záruby, príde za mnou a urobí reportáž z môjho prechodu
naprieč Slovenskom. A tak som mu zavolal a potvrdili sme si
stretnutie pod Zárubami. Niežeby som túžil po popularite, ale
keď ma už oslovil, nemohol som odmietnuť. Prešiel som
železničnú trať pred Smolenicami a odbočil po žltej
značke vedúcej po širokej ceste okolo kameňolomu
s obaľovňou do lesa pod Havraňou skalou (652 m). Táto je
známa svojimi cvičnými horolezeckými cestami, ktorých je tu
viacero a sú rôzneho stupňa obťažnosti a vyrástlo na nich
mnoho výborných trnavských horolezcov. Po skalnom hrebeni
Havranej skaly som pokračoval ďalej a zakrátko som prišiel
na predvrchol Zárub, ktorým je z východnej strany Havranica
(712 m). Tu som si krátko odpočinul a rozhliadol na kraj okolo
Trnavy, ktorému dominujú chladiace veže atómovej elektrárne
pri Jaslovských Bohuniciach. O pol jednej popoludní som
prišiel na vrchol Zárub (768 m), ktorý je najvyšším
vrcholom Malých Karpát. Bolo tu už niekoľko turistov, ktorí
sem vystúpili predo mnou. Medzi nimi však nebol Rastislav
Eckert s manželkou, ktorí mali so mnou urobiť spomínanú
reportáž. Po polhodine som pokračoval zostupom zo Zárub po
zelenej značke vedúcej do Jahodníka. Až pri smerovníku na
hornom konci Čertovho žľabu som ich stretol spolu s ich
kaukazským ovčiakom. Vzájomne sme sa potešili, že sa
stretnutie podarilo a mohla sa tak uskutočniť reportáž
o mojej ceste pre TV JOJ. Táto prebehla v strednej časti
Čertovho žľabu a diváci ju mohli uvidieť vo večerných
správach Jojky 17. 6. 2012. Spolu s nimi sme potom zišli do
Jahodníka, kde mali zaparkované auto. Poďakoval som im
o záujem o môj prechod naprieč Slovenskom a realizovanú
reportáž. Ja som potom navštívil reštauráciu na Škarbáku,
ako nazývajú Jahodník obyvatelia z okolia. Po obede som
pokračoval po zelenej značke do Lošonca. Tam som sa veľa
nezdržiaval, lebo som si chcel trochu poležať a pospať na
Lošonských lúkach, čo sa mi aj podarilo v tieni osamelej
divokej čerešne - mahalebky. Na ďalšej ceste som chcel
prejsť vrcholom Starého plášťa, a tak som pokračoval
neznačenou trasou smerom na Jelení vrch. Išiel som lesom,
ktorý bol dosť členitý a rozoklaný hlbokými stržami po
posledných búrkach spojených s víchrami aj s napadanými
vyvalenými stromami. Obchádzal som dosť dlho polomy až som sa
podvečer konečne dostal do jedného údolia, kde končila
široká lesná cesta. Bol tu prístrešok i výdatný prameň
pitnej vody, a tak som sa rozhodol tam prenocovať vo svojom
stane. Bol to veľmi odľahlý kút Malých Karpát, ktorý
z turistov poznajú snáď len tí, ktorí sa zúčastňujú
orientačného turistického pochodu pod názvom Botokros. Podľa
GPS som identifikoval toto miesto ako Komárovo, ktoré je
označené aj v mape VKÚ č. 128 (MK - Záruby).
Sumár 46.dňa: dĺžka trasy 24 km, stúpanie 520 m
47. deň: TÚRA CENTRÁLNOU ČASŤOU MALÝCH KARPÁT Z KOMÁROVA CEZ STARÝ PLÁŠŤ, KLOKOČ A SKLENÚ HUTU K HRADU ČERVENÝ KAMEŇ.
Po nerušenej noci s krásne
hviezdnatou oblohou zobudil som sa do slnečného rána. Umyl som
sa v potoku a prichystal si raňajky z míňajúcich sa
zásob. Knäcke-brot s nátierkovým syrom, zopár koliesok
salámu-štipáka a k tomu zelenú papriku a rajčinu. Potom
som zbalil stan, ktorý počas mojich raňajok uschol, nabral si
pitnú vodu a vydal sa na ďalšiu cestu. Bol som v odľahlej
časti Malých Karpát, široko-ďaleko bez značiek, a tak som
sa musel orientovať podľa GPS prístroja. Stačilo nahodiť
najbližší cieľ cesty, ktorým bol vrchol kopca Starý
plášť a šípka na displeji mi ukazovala smer postupu. Ten ma
viedol najprv po vrstevnici, obchádzajúc niekoľko priečnych
doliniek a potom rovno hore po širokom chrbte spadajúcom na
južnú stranu zo Starého plášťa. Prekonával som tu značné
prevýšenie, a tak som musel častejšie odpočívať, kým som
konečne prišiel na čistinu na vrchole, obkolesenej vencom
skál, miestami dosahujúcich až 6 - 8 m výšku. Naokolo bolo
cítiť pach od muflónov, ktoré žijú na takýchto odľahlých
miestach Malých Karpát. Bol tu naozajstný kľud, ktorý
prerušovali svojim bzukotom len čmeliaky, opeľujúce krásne
zakvitnuté pichliače belohlavé. Vyliezol som na najvyššiu
skupinu skál, odkiaľ bol pekný výhľad na hrebeň Holinta,
začínajúceho zo západnej strany od sedla Skalka pod
Taricovými skalami a končiaceho v sedle Bielej skaly. Aj tu
som si zaspomínal na časy, keď som sa tu stretával
s trnavskými i bratislavskými turistami pri Štefanskom
zimnom výstupe. Škoda, že táto akcia zanikla, lebo na nej
bývalo po Vianociach veselo a mala aj svoju značnú
turistickú hodnotu, keďže na tento vrch je výstup značne
orientačne i fyzicky náročný, najmä v zime, keď tu neraz
býval sneh vyše kolien. V snahe obnoviť tradíciu
Štefanského výstupu som začal s našim turistickým klubom
Via Danubia organizovať pokusne takýto zimný výstup na vrch
Hviezdu, neďaleko Košarísk a najnovšie na lepšie situovaný
vrch Veľká Baňa nad Bratislavskou Račou. Zo Starého
plášťa som potom postupoval pomocou GPS na Amonovú lúku, kde
som sa už dostal na červeno značenú Štefánikovu
magistrálu. Odtiaľ bol už len na skok jeden z krásnych
vrchov Malých Karpát, na Klokoč (661 m). Aj na tento vrch sme
organizovali 7. ročník Zimných výstupov na malokarpatské
vrcholy v roku 2004. Novinkou pre mňa na tomto kopci bolo, že
sem poslednou dobou chodia početní návštevníci zatĺkať
svoje klince do dreveného kríža. Aj počas mojej prítomnosti
tam prišla takáto skupinka turistov zo Záhoria. Neviem ako
vznikla táto tradícia, ale pripomínala mi Litovskú Horu
krížov, pri ktorej sme boli v rámci zájazdu na turistickú
Olympiádu v Estónsku v roku 2007. Každý, kto toto miesto
navštívi, tam zanecháva svoj väčší, či menší drevený
kríž. Po odpočinku na Klokoči som pokračoval po červenej
značke k smerovníku Uhliská, kde som odbočil na modrú
značku smerujúcu na Sklenú hutu. Trasa tu vedie lesnou cestou
okolo miesta zvaného Kolovrátok, kde som využil prístrešok
s lavičkami na odpočinok. Je to pekné miesto, v minulosti tu
bola horáreň a odtiaľto je výhľad na južné skalné zrázy
Vápennej. Býva tu kontrolné stanovisko pochodu Turistika pre
všetkých, ktorú každoročne v druhú augustovú nedeľu
organizujú turisti z Dolian. Potom som pokračoval okolo
rozvodneného potoku Parná, ktorý sa miestami vylieval zo
svojho koryta. Bol to dôsledok veľkých prívalových dažďov
v uplynulých dňoch v tejto časti Malých Karpát, ktoré
spôsobili aj vytopenie časti obce Píla a zničenie cestného
mostu medzi Dubovou a Častou. Na Sklenej huti, ktorá je
dôležitou križovatkou turistických chodníkov, som si opäť
odpočinul pod prístreškom, kde je popísaná história tohto
miesta, ktorá bola podrobne uvedená aj v augustovom čísle
MKD z roku 2008. Zo Sklenej huty som pokračoval po zelenej
značke popod východné úbočia kopca Geldek okolo mohutného
drôteného plotu zvernice. Tento bol vymieňaný za nové
pletivo a staré ostalo len tak pokrčené odhodené v lese.
Dúfam, že tento cenný odpad bol už uprataný a odvezený do
kovošrotu a nešpatí Malokarpatskú prírodu. Pod Skleným
vrchom sa turistický chodník odkláňa od plotu zvernice
a začína klesať do Častianskej doliny. Krátko pred ňou som
prišiel k prvým vinohradom, ktoré sú také typické pre
južné svahy Malých Karpát a preslávili ich kvalitnými
druhmi jedinečných vín. Po prekročení Štefanovského potoka
v Častianskej doline som pokračoval po zelenej značke, ktorá
ma po 20 minútach priviedla na rozsiahlu lúku pred hradom
Červený kameň. Vynovený hrad je naozajstnou perlou Malých
Karpát a cieľom mnohých domácich i zahraničných turistov,
ako aj početných školských výletov. Bol som už dosť
unavený a smädný, a tak som si doprial veľkého Zlatého
bažanta v hostinci pri vchode na hradné nádvorie. Keďže
bolo dobré ustálené počasie, rozhodol som sa, že si pred
zotmením postavím stan v odľahlom kúte lúky pri hrade.
A tak som noc trávil v stane neďaleko múrov hradu Červený
kameň.
Sumár 47.dňa: dĺžka trasy 23 km, stúpanie 480 m
48. deň: TÚRA OD HRADU ČERVENÝ KAMEŇ OKOLO ZOCHOVEJ CHATY, CEZ SKALNATÚ, ČERTOV KOPEC A ČMELEK NA PEZINSKÚ BABU
V tento deň bolo opäť
krásne slnečné počasie, a tak hneď po zbalení stanu som sa
ponáhľal dolu do blízkej obce Píla. Táto prežívala
katastrofické následky povodne po prívalových dažďoch
uplynulých dní, akú pamätníci z obce ešte nezažili. Potok
Gidra zberajúci vody spod Geldeka, Bielej skaly a Krkavého
buka sa behom niekoľkých hodín počas prívalového dažďa
zmenili na neskrotný živel, ktorý bral všetko, čo mu bolo
v ceste, a tak mu padlo za obeť aj niekoľko domov v Píle.
V obci práve prebiehali intenzívne práce na odpratávaní
nánosov z povodne. Pokračoval som po modrej značke po
rozbahnenej ceste okolo vychýreného rekreačného strediska
našich poslancov - Papierničke k smerovníku Zajačí jarok,
ktorý ležal vyvrátený v hlbokej ryhe vymletej potokom
rovnakého mena. Odtiaľ chodník začal stúpať smerom
k Zochovej chate, ku ktorej som prišiel krátko pred poludním.
Prekvapila ma inovovaná Zochová chata, teraz už
transformovaná na luxusný horský hotel. Posadil som sa
v jednom zo zastrešených boxov na dvore hotela. Po
prehliadnutí jedálneho lístka som bol prekvapený celkom
prijateľnými cenami, a tak som si doprial hubovú krémovú
polievku a k nej malé Krušovické pivo. Od Zochovej chaty som
pokračoval po mnohokrát už prejdenej trase žltej značky do
sedla Modranskej Baby, miesto nazývané ako Čermákova lúka
(590 m). Pomenovanie dostala po horárovi a jeho rodine, ktorí
boli na lúke pochovaní v 19. storočí. Je tu križovatka
turistických chodníkov so studničkou v spodnej časti lúky a
je to ideálne miesto na opekačky. Nabral som si čerstvej
pitnej vody z pekne upravenej studničky a vydal sa za sparného
horúceho počasia ďalej po Štefánikovej magistrále smerom na
Pezinskú Babu. Po krátkej ceste lesom som prišiel pod
čiastočne odlesnený vrch Skalnatá. Pomaly som vystúpil
strmým východným úbočím k smerovníku na vrchole. Aj na
tento vrchol sme organizovali výstup v rámci Zimných výstupov
na malokarpatské vrcholy a to 3. ročník v roku 2000. Vtedy sme
sem vystúpili z menej známej Švancpošskej doliny zo severnej
strany z obce Kuchyňa. Zo Skalnatej je za pekného počasia
krásna, takmer kruhová vyhliadka na túto časť Malých
Karpát. Odtiaľ som po odpočinku pokračoval členitým
hrebeňom okolo pozostatkov vojenského elektrického vedenia z
čias studenej vojny v 50-tych rokoch minulého storočia.
Chodník traverzuje pod vrcholom rozložitého Čertovho kopca a
potom klesá do sedla Javorina. Tu som sa rozhodol postupovať
ďalej po skratke po zvážnici obchádzajúcej západné
úbočie vojensky stále dôležitého kopca Čmelok, na ktorom
je vysielač a vojenský objekt. Zvážnicou som sa dostal späť
na červenú značku povyše sedla Pezinskej Baby. Túto skratku
som v minulosti často používal pri bežkárskom prejazde zo
Zochovej chaty do Rače. Prešiel som frekventovanú cestu
spájajúcu južné podhorie Malých Karpát so Záhorím a okolo
budovy bývalého horského hotela, ktorá silne chátra,
prišiel som k nízkej budove penziónu. Hostí som tu vtedy
nevidel, ale vlastníci penziónu a ich čašník, barman
a recepčný v jednej osobe boli prítomní. Potreboval som sa
už osprchovať, lepšie sa vyspať, a tak som si objednal
nocľah v 2-posteľovej izbe so sprchovým kútom za 20 euro.
Sumár 48.dňa: dĺžka trasy 20 km, stúpanie 410 m
49. deň: Z PEZINSKEJ BABY CEZ KONSKÉ HLAVY, VRCHOLY SOMÁRA , BIELY KRÍŽ A KAMZÍK DO BRATISLAVY.
V noci sa počasie prudko
zmenilo, zamračilo sa a zdvihol sa severozápadný vietor. Za
tohto nevľúdneho počasia som vyrazil na predposlednú dennú
etapu môjho prechodu. Išiel som po veľmi známej trase, takže
by som skoro aj poslepiačky vyšiel na Konské hlavy (649 m). Tu
začalo pršať, a tak som si obliekol dobrú vetrovku značky
Endless, ktorá ma chránila pred vlhkom i vetrom. Pridal som do
kroku a zakrátko som bol v sedle medzi Tromi kamennými
kopcami a Kamenným kútom, kadiaľ chodia vojenské autá
z Bratislavy do vojenského priestoru Turecký vrch. Bol piatok,
nedobrý čas, a tak bola trasa ľudoprázdna. Krátko pred
desiatou hodinou som prišiel na severovýchodný vrchol Somára
(650 m), na ktorom po početných víchriciach zostalo len
niekoľko osamelých vysokých bukov. Bol odtiaľ dobrý
výhľad, najmä západným smerom. V diaľke som videl TV
vysielač na Kamzíku, cez ktorý sa prevaľovali búrkové
mraky. Prešiel som hrebeňom na juhozápadný, viac zalesnený
vrchol a klesal do sedla Kozieho chrbta, kde prichádza zelená
značka od Limbachu. Táto pokračuje spolu s červenou
k druhému smerovníku rovnakého mena, odkiaľ odbočuje na
Prepadlé a Košariská. Ja som však pokračoval ďalej po
červenej značke a po prekročení potoka pri Štyroch bučkoch
som prišiel k smerovníku Salaš, kde sa križuje červená
značka s modrou idúcou z Košarísk do Svätého Jura. Potom
som už prechádzal okolo Silnického prameňa na čistinu
s pekným výhľadom na červené kupoly meteorologickej stanice
na Malom Javorníku. To som už vedel, že čoskoro prídem na
Biely kríž, kde sa budem môcť občerstviť vo Včelíne -
maringotkovom bufete s pomerne širokým sortimentom jedál
a nápojov. Ale najprv som musel prejsť okolo obory pred
horárňou Kocmunda (asi podľa priezviska horára zo Svätého
Jura), v ktorej vtedy voľne behalo niekoľko statných
diviakov, ale aj pásikavých diviačikov. Ďalej som prešiel
okolo bieleho kríža a rovnomenného smerovníka a namieril si
to rovno k Včelínu. Začínal sa víkend, a tak bol
otvorený, lebo čakal nával pešiakov, ale najmä cyklistov,
ktorí na svojich MTB tátošoch v čoraz hojnejšom počte
brázdia lesy nad Bratislavou. S týmto stavom nie sme nadšení
aj keď uznávame slobodu vyznávania akéhokoľvek športu.
Často sa totiž v lese stretávame so situáciou, že sme
cyklistami ohrozovaní, najmä dolu kopcom, kedy nás
predbiehajú a nevieme na ktorú stranu uskočiť. Mnohí
nepoznajú základné pravidlo o zvonení alebo ústnom
upozornení. Vo Včelíne som si dal veľkú kofolu spolu
s tatrankou, aby som sa posilnil na záverečnú časť pochodu
v ten deň, z Bieleho kríža do Bratislavy. Cesta po asfaltke
rýchlo ubiehala a ja som sa cítil napriek už mnohým
kilometrom v nohách v dobrej forme až sám som sa sebe
čudoval. Snáď to bolo aj tým, že som bol v očakávaní
skorého stretnutia s Imkou doma. Minul som Červený kríž
a pri Zbojníčke som sa napil studenej vody z prameňa. Tu už
bolo na ceste pomerne rušno, lebo viacerí milovníci prírody
vyšli von. Na Spariskách som si na lavičke trochu oddýchol
a potom pokračoval hore kopcom okolo Máriinho prameňa do
sedla pod Krásnym vrchom. Bolo pol piatej popoludní, keď som
prišiel k smerovníku Tri duby a tu som sa rozhodol
pokračovať po vrstevnicovom chodníku, ktorý vyúsťuje na
asfaltovej ceste vedúcej od Snežienky na Kamzík.
K smerovníku Kamzík pri hornom konci Somárskej lúky som si
spravil záverečný odpočinok a potom som sa už ponáhľal
mojou skratkou popri Brečtanovej ulici na Kolibe a cez vrch
Vtáčnik pomedzi opustené vinohrady dolu na železničný
nadjazd na Tupého ulici. K môjmu novému domovu v Bratislave
som prišiel o pol siedmej večer.
Sumár 49.dňa: dĺžka trasy 30 km, stúpanie 360 m
50. deň: Z KOLIBY CEZ KAMZÍK, PARTIZÁNSKU LÚKU, LÍŠČIE ÚDOLIE A DEVÍNSKU KOBYLU POD HRAD DEVÍN NA BREH RIEKY MORAVY K SLOVENSKO-RAKÚSKYM HRANICIAM, CIEĽU MÔJHO PUTOVANIA NAPRIEČ SLOVENSKOM
V posledný deň môjho
putovania bola sobota, a tak sa k mojej poslednej etape pridali
okrem Imky aj Ria a Marta, členky nášho turistického klubu,
aby ma podporili a oslávili so mnou dosiahnutie cieľa. Naše
stretnutie sa uskutočnilo na Kolibe, odkiaľ sme sa vydali
k smerovníku Kamzík, kde sme sa napojili na záverečnú
trasu. Prešli sme lúkou v západnom úbočí Kamzíka, ktorú
neviem z akých dôvodov pomenovali Americkým námestím. Je
tam prístrešok, ohnisko a hojdačka pre deti, ale aj stôl na
stolný tenis. Ideálne miesto pre rodinné pikniky. Navyše je
tam aj pekný výhľad juhozápadným smerom na Dunaj, ktorý sa
v diaľke rozširuje do Čunovskej zdrže. Odtiaľ sme zbehli na
Partizánsku lúku, kde sme sa prvý raz potúžili Metaxou,
ktorá chutila znamenite. V dobrej nálade sme pokračovali
okolo nákupného centra Tesco v Lamači a cez Polianky do
Líščieho údolia. Bolo pod mrakom, ale bez vetra, a tak nám
cesta rýchlo ubiehala. Pri mládežníckom zariadení Juventa
sme prešli cez rušnú cestu vedúcu z Karlovej Vsi do
Dúbravky a vystúpili sme do Jezuitských lesov a neskôr
k smerovníku Švábsky vrch. V lese bolo pomerne rušno, lebo
okrem turistov do priľahlých záhrad prichádzali aj
záhradkári. Pri smerovníku Dúbravská hlavica sme sa dostali
na asfaltovú cestu, ktorá bola vybudovaná pre vojenské
účely za minulej éry k radarom na vrchole Devínskej Kobyly.
Turistický chodník obchádza tieto objekty širokým oblúkom
v severnom úbočí, kde sa na neho napája zeleno značený
chodník z Devínskej Novej Vsi. Na vrchol Devínskej Kobyly
(495 m) sme prišli o pol tretej popoludní a stretli sme sa
tam s viacerými turistami, ale aj ďalšími návštevníkmi
tohto najzápadnejšieho vrchu Malých Karpát. Výstup je
lákavý pre jedinečný výhľad západným smerom: dolu
v údolí leží obec Devín, ktorej dominuje hrad nad sútokom
Dunaja a Moravy. Mohutná európska rieka tu vytvára veľký
oblúk a z predhoria Álp sa dostáva do v Panónskej
nížiny. Za Dunajom vidieť Hainburgské kopce, ktoré sú
pokračovaním Malých Karpát v Dolnom Rakúsku. Priamo oproti
Devínskemu hradu sa dvíha osamelý kopec Braunsberg (344 m),
dostupný aj autom, odkiaľ je široký výhľad od Devína po
Bratislavu. Sem chodievali najmä mnohí tí, ktorí nemohli
legálne prísť na Slovensko, aby sa mohli aspoň pozrieť na
svoju rodnú zem. K tomuto účelu tu Rakúšania inštalovali
aj viaceré ďalekohľady - automaty. Za Braunsbergom v doline
vidieť časť mestečka Hainburg an der Donau, nad ktorým sa na
hradnom kopci Schlossberg (290 m) vypína mohutná hradná
zrúcanina. Hrad začali budovať na príkaz cisára Henricha
III. Najskôr prešiel z kráľovskej dŕžavy do rúk
Babenbergovcov, neskôr sa stal majetkom Přemysla Otakara II. a
potom Habsburgovcov. Sláva hradu začala upadať po druhom
obliehaní Turkami v roku 1683, ktorí ho vyplienili a zničili.
Hrebeň Hainburgských kopcov končí nad poslednou
dolnorakúskou obcou pred hranicami so Slovenskom, nad Bergom.
Posledným kopcom je ďalší vyhliadkový kopec Kőnigswarte
(340 m), na ktorom je rozhľadňa. Za dobrého počasia možno
vidieť južným smerom za Haiburgskými kopcami hladinu
Neziderského jazera, juhozápadným smerom Litavské vrchy
a západným smerom Viedenský les, ktorý je predhorím Álp.
Za výnimočne jasných zimných dní možno z Devínskej Kobyly
vidieť aj zasnežené vrcholy pohorí Raxalpe a Schneeberg. Po
zdokumentovaní našej prítomnosti na vrchole Devínskej Kobyly
sme sa znovu potúžili kalíškom Metaxy a v dobrej nálade
pobrali dolu strminou na južné úbočia Devínskej Kobyly,
ktorá je prírodnou rezerváciou. Okolo smerovníka Úzky les
sme prišli na lúku neďaleko TV vykrývača, odkiaľ je pohľad
na hrad Devín ako na dlani. Obľubujem toto miesto, kde sme
s Imkou strávili jednu krásnu septembrovú noc pri splne
mesiaca, ktorého jas sa odrážal na hladine Dunaja a ráno
nás prekvapila hmla vytvárajúca nízku oblačnosť nad Dunajom
i Moravou, z ktorej trčal len devínsky hradný vrch. Bol to
jedinečný zážitok. To už sme boli len na skok od úplného
konca môjho putovania naprieč Slovenskom. Zbehli sme na horný
koniec Devína a čakali nás už len posledné metre do cieľa.
Ten som spolu s Imkou, Riou a Martou dosiahol o 16:31 pri
hraničnom kameni II. pod Panenskou vežou Devínskeho hradu. Po
50-tich dňoch putovania som bol konečne v cieli a splnil som
si tak svoje dávnejšie predsavzatie. Po nevyhnutnom
fotografovaní tejto chvíle sme si sadli na sútoku Dunaja
a Moravy a s veselou náladou dopili zvyšok Metaxy.
Sumár 50.dňa: dĺžka trasy 13 km, stúpanie 550 m
CELKOVÝ SUMÁR A ZÁVER
Prechod naprieč Slovenskom v trvaní 50 dní (z toho 6 dní odpočinkových) som absolvoval od 30. 4. do 18. 6. 2011. Väčšinu trasy som prešiel sám, jedine v úseku cez Poľské Tatry z Tatranskej Javoriny do Oravíc, v úseku z Květnej cez Veľkú Javorinu do Dobrej Vody ma sprevádzala Imka, z Párnice do Belej-Dulíc cez Veľkú Fatru Ria, zo Zliechova cez laz Veľkí Fačkovci na Vápeč Ria, Jožo, Janko a Juro, členovia nášho turistického odboru KST Via Danubia a posledný deň z Koliby na Devín ma sprevádzali Imka, Ria a Marta, taktiež členka z nášho turistického odboru. Celkovo som prešiel 843 km s prevýšením 30 910 m, čo je v priemere 19,2 km a 703 m prevýšenia na deň pochodu. Počasie som mal prevažne slnečné a priaznivé, najmä počas prechodu poľských Tatier. Celodenný dážď som mal pri prechode z Krajnej Bystrej do Roztokov v Laboreckej vrchovine, pri prechode z Terchovej do Párnice, pri prechode z Vrícka cez Kľak do Čičmian a pri túre z Vlčieho vrchu na chatu Valmont. Búrky ma zastihli pri túre z Červeného Kláštora do Spišskej Starej Vsi, vo Veľkej Fatre v úseku Ľubochnianske sedlo Belá-Dulice, pri túre zo Zliechova na laz Veľkí Fačkovci a v noci v Sidónii. Z 50 nocí som prespal v penziónoch 22 nocí, na chatách 8 nocí, v hoteloch 2 noci, pod stanom 14 nocí, 2 noci som bivakoval pod prístreškami, 1 noc v lôžkovom vlaku a 1 noc doma v byte. Väčšinou som niesol so sebou 18 kg batoh s vecami na stanovanie, oblečením a stravou, výnimkou bol úsek medzi Tatranskou Javorinou a Terchovou, kde som spal na chatách a v penziónoch a potreby na stanovanie prepravil balíkom prostredníctvom poste restante. Zdravotné problémy sa mi nevyskytli, a to aj vďaka zaradeniu 6 odpočinkových dní.
Celkový dojem z putovania bol veľmi dobrý. Moja trasa viedla nádhernou slovenskou, miestami poľskou, hornatou krajinou s krásnymi lesmi a horskými lúkami posiatymi bohatou kvetenou. Pod horami sa rýchlo rozvíja cestovný ruch vďaka novým a kvalitným ubytovacím zariadeniam, v ktorých som stretol priateľských a ochotných ľudí. Určitým nedostatkom, s ktorým som sa dosť často stretával, je nízka kultúra ťažby dreva v tých nádherných lesoch, ktorá ich mení na škaredé rúbaniská s neupratanou haluzinou, cesty rozbrázdené lesnými mechanizmami a neúctivým vzťahom k turistickému značeniu. Toto bolo na niektorých miestach značne zanedbané a ťažko porovnateľné s úrovňou v ČR.
Ďakujem kompetentným, najmä Paľkovi Šoulovi, za umožnenie uverejniť opis môjho putovania na stránkach Malokarpatského Diaľkoplazu a jeho čitateľom za pozornosť.
Štefan Nagy
Stretnutie čitateľov a priateľov
Krás Slovenska
Malá Fatra - Kľak
2012
Časopis Krásy Slovenska, ktorý je vydávaný Klubom slovenských turistov (KST), každoročne organizuje stretnutie čitateľov a priateľov s redakciou a vydavateľom vždy v inej lokalite. V sobotu 26. 5. 2012 sa uskutočnil už 49. ročník tohoto podujatia. Organizácie z poverenia ústredia KST sa zhostili turisti prievidzskej oblasti v spolupráci s obcami Vrícko a Fačkov. Pre stretnutie bol zvolený vrch Kľak s nadmorskou výškou 1352 m, ktorý sa nachádza v juhozápadnej časti Malej Fatry. Účastníci si mohli vybrať viac výstupových trás.
Spolu s priateľom sme sa rozhodli urobiť si čiastočne vlastnú trasu. Nočným rýchlikom Bratislava - Žilina a následne osobným vlakom sme sa dopravili do Rajca. Ďalšie pokračovanie už bolo po vlastných takto: Rajec - Šuja - Rajecká Lesná - Fačkov - Kľak - Fačkovské sedlo. Úsek Rajec - Fačkov po asfaltovej komunikácii a z Fačkova ďalej po značenom turistickom chodníku. Na vrchu Kľak, kam sme prišli okolo 9.15 h, sa nachádzalo možno 5 turistov. Okolo pol desiatej prišli organizátori a priniesli prístrešok a ďalší materiál. Nad skladaním prístrešku chvíľu rozmýšľali, ale podarilo sa im ho poskladať. Pretože Kľak má jednu zo stien kolmú, z bezpečnostných dôvodov natiahli lano s farebným upozornením na nebezpečenstvo. Organizátori na vrchol priniesli vlajky, pečiatky, účastnícke lístky a kroniku. Nepriniesli si však žiaden stolík ani stoličku, takže sa im horšie úradovalo. Na odbyt išli aj odznaky letného a zimného výstupu na Kľak, ktoré tam priniesol ich niekoľkoročný organizátor.
Delegáciu KST tvorili páni Racek, Punčochář a Perhala. Za KČT bol prítomný podpredseda pán Babnič. Bolo tu i viacero predstaviteľov miestnej samosprávy.
Okolo 12-tej hodiny bol vrchol preplnený, pritom stále prichádzali ďalší účastníci. Odhadom sa podujatia zúčastnilo 1200 ľudí. Možno ich bolo aj viac. Bolo nádherné slnečné počasie s prekrásnymi výhľadmi, teplota mohla byť okolo 25 °C. Z Fačkovského sedla sme obaja cestovali autobusom do Žiliny a ďalej vlakom domov.
Na tomto stretnutí bolo aj veľa mojich známych.
Jubilejný 50. ročník budú organizovať členovia KST Veľký Kliž na Michalovom vrchu v pohorí Tríbeč. Odovzdanie štafety a kultúrny program sa uskutočnili v areáli salaša vo Fačkovskom sedle.
Bratislava, 27. 5. 2012, Jozef Karovič
Pozvánka na 10. ročník
Prechádzka
historickou Trnavou
Toto podujatie, ktoré sa bude konať 14. októbra 2012, má za sebou svoju históriu. Bude to už vlastne jedenástykrát, keď privítame záujemcov o bližšie spoznanie nášho krajského mesta. Nultý ročník po rôznych schvaľovacích procesoch v rámci KST a jeho sekcie IVV (medzinárodná organizácia pre ľudový šport), v rámci ktorej podujatie organizujú turistické kluby Spartak a Slovšport Trnava, uskutočnili 13. 10. 2002. Jedná sa o nenáročnú turistickú prechádzku mestom v dĺžke 10 km, vhodnú pre všetky vekové kategórie. Cieľom podujatia je, aby jeho účastníci spoznali jedinečné historické pamiatky mesta, kultúrne dedičstvo našich predkov ako kostoly, dominanty ako je Mestská veža, Radnica, Divadlo Jána Palárika, či múzeá pôsobiace v meste. Súčasťou akcie je umožniť spoznať aj rekreačnú oblasť Kamenný Mlyn so zvyškami luhových lesov a na rybníkoch žijúceho unikátneho vtáctva. V tento deň bude umožnený vstup na Mestskú vežu a možnosť nahliadnuť do niektorých kostolov. Odborný výklad a sprievodcovskú činnosť vykoná pán Peter Wagner, milovník Trnavy z KST Atóm Jaslovské Bohunice.
Nezabudnite: Stretneme sa v nedeľu o 9.00 h pred železničnou stanicou v Trnave. Počítajte, že prechádzka trvá asi 5 hodín a účastníci dostanú na pamiatku účastnícky lístok a propagačný materiál. Treba spomenúť, že na doterajších ročníkoch bolo 156 turistov z Ostravy, Bratislavy, Pezinka, Nitry, Topoľčian, Senice, Dunajskej Stredy a samozrejme z Trnavy.
Ján Krištof,
KST Slovšport Trnava
autor a zakladateľ 25. mestského okruhu IVV Trnava
Pozvánka na 6. ročník
Výšľap na
Devínsku Kobylu
Xtremerun vedená Jozefom Rajchlom v spolupráci s KST Spartak BEZ a Turistickou informačnou kanceláriou (TIK) Devínska Nová Ves organizujú v dňoch 21. - 22. 9. 2012 už 6. ročník 24 a 12 hodinového IVV výšľapu na Devínsku Kobylu. Ide o opakované šľapanie okruhu z Devínskej Novej Vsi na Devínsku Kobylu a späť, ktorý má 6 km a 340 m prevýšenia. 24 hodinové šľapanie začína v piatok 21. 9. 2012 o 19 h a 12 hodinové šľapanie začína v sobotu 22. 9. 2012 o 7.00 h, ukončenie má byť v sobotu o 19.00 h. Štart a cieľ je na Námestí J. Kostru v Devínskej Novej Vsi, prístup je možný autobusmi MHD č. 20 a 21, treba vystúpiť na zastávke M. Marečka. Okrem diplomu účastníci budú súťažne odmenení na prvých 3 miestach v kategóriách muži, muži 50+, ženy, ženy 50+, mládež 15 - 18, deti do 15, deti MŠ, najrýchlejšie kolo, najmladší, najstarší. Ide o športovo-turistické podujatie pre verejnosť doplnené o infostánok TIK DNV, občerstvenie a kultúrny program. Registrácia je možná pomocou internetovej stránky vdk.xtremerun.com alebo na štarte. Informácie je možné získať aj z internetovej stránky www.xtremerun.com. Prihlásenie a účasť je možná v priebehu celého dňa.
Jozef Karovič
Ponitrianska 100-ka sa tento rok koná v dňoch 22. - 23. 9. 2012 ako 1. oficiálny ročník. Je to náročný diaľkový pochod / ultra-trail z Nitry do Handlovej cez pohoria Tribeč a Vtáčnik, ktorého trasa s dĺžkou 105 km vedie červeno značenou Ponitrianskou magistrálou, s prevýšením podľa GPS 3700 m, podľa Hikingu 4000 m. Organizátori dávajú časový limit do 28 h, štartovné je 5 Eur. Prihlásiť sa treba do 19. 9. 2012 e-mailom: ponitrianska100[zavináč]gmail.com. Informácie je možno získať z internetu: ponitrianska100.wbl.sk alebo na tel. č.: +421 902-292 576. Štart: Nitra, parkovisko pri kruhovom objazde pod Zoborom, spoločne o 7.00 h. Cieľ: Handlová, Centrum voľného času Relax.
Pavol Šoula
september 2012 - Malé Karpaty a okolie:
31.8. - 2.9.2012 STRETNUTIE
CYKLOTURISTOV REGIÓNU ZÁHORIA V MALÝCH KARPATOCH 10.
ročník
(piatok - nedeľa) KST Jablonica
Trasy: cyklo: 15, 25 a 55 km
Prezentácia: 31.8.: 19.00 - 21.00 h
1.9.: 7.30 - 9.00 h
cvičisko Združenia kynológie Jablonica
Vedúci: Stanislav Hamerlík, Bernolákova 684, 906 32 Jablonica,
tel.: 0915-108 752, 0902-606 358,
e-mail: hamerlikstano[zavináč]zmail.sk, hamerlikstano[zavináč]jablonica.net
1.9.2012 NEVÁHAJ A POĎ!
12. ročník
(sobota) OT TJ Iskra Matador Bratislava
Trasa: 42 km/1500 m
Krasňany - Chlmec - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Dračí hrádok - Svätý vrch - Marianka - Malinský vrch - Kačín - Snežienka - Kamzík - Koliba
Štart: Bratislava-Krasňany, Pekná cesta, obchodný dom, 7.00 - 8.00 h
Vedúci: Štefan Sládeček, Haanova 44, 851 04 Bratislava
8.9.2012 SENICKÁ
MAŠÍROVKA 32. ročník
(sobota) KST Senica
Trasy: 10, 15, 35, 50 km pešo a cyklo
Senica - Rozbehy - Záruby - Rozbehy
Štart: Rozbehy, chata SNP, 7.30 - 10.00 h, Senica 7.30 h
Cieľ: Rozbehy, chata SNP o 18.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV
Vedúci: Jozef Kalamen, Kalinčiakova 296/4, 905 01 Senica, tel.: 034-651 7487
8.9.2012 VÝSTUP NA ZÁRUBY 11.
ročník
(sobota) RR KST Trnava
Trasa: 10 km
Štart: Smolenice, žel. stanica, 9.15 - 9.30 h
Cieľ: vrchol Zárub, 11.30 - 13.00 h
Vedúci: Ing. Vladimír Chrapčiak, Poštová 45, 917 01 Trnava
Informácie: tel. z.: 033-599 1312, e-mail: chrapciak[zavináč]vuje.sk
22.9.2012 ŽITNOOSTROVSKÝ
POCHOD 32. ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda
Trasy: pešo, 50, 35 a do 16 km
Štart: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ul., 7.00 - 9.00 h
Ukončenie: Dunajská Streda, Základná škola na Jilemnického ul., do 16,00 h
Prihlášky: na mieste
Informácie: Zdeněk Kelemen, Jilemnického 337/17, 929 01 Dunajská Streda,
tel. d.: 0949-365 818, internet: www.ktrodina.com
e-mail: ktrodina[zavináč]zoznam.sk
22.9.2012 JESENNÝ
MALOKARPATSKÝ TERČÍKOVÝ ŠLIAPAK 31. ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava
Trasy: 40 km/1200 m, 35 km/800 m, 20 km/500 m
40 km: Vojenská nemocnica - nad Kačínom - Marianka - Kozlisko - Biely Kríž - TV Kamzík - Vojenská nemocnica
35 km: Vojenská nemocnica - nad Kačínom - Marianka - Biely Kríž - TV Kamzík - Vojenská nemocnica
20 km: Vojenská nemocnica - TV Kamzík - nad Kačínom - Vojenská nemocnica
V cieli sú vítaní aj účastníci, ktorí si zvolia štart na hociktorom trečíkovom kontrolnom mieste. Číslo kontrolného terčíkového miesta si účastník zapíše.
Štart: Bratislava, vojenská nemocnica, MHD č.212, 7.00 - 9.00 h
Cieľ: Bratislava, vojenská nemocnica, MHD č.212, 15.00 - 17.00 h
Vedúci: Viliam Vida, Tranovského 38, 841 02 Bratislava,
tel. d.: 02-6436 7755
22.9.2012 PO STOPÁCH MÁRIE
TERÉZIE 17. ročník
(sobota) KST Holíč
Trasy: 10, 20, 50 km, pešo a cyklo
Štart: Holíč, Dom turistiky, Kátlovská 33, 8.00 - 11.00 h
Iné: Pochod je zaradený do seriálu medzinárodných pochodov IVV,
Vedúci: Ján Hránek, D. Rapanta 7, 908 51 Holíč,
tel.: 034-668 5332, 0902-816 566,
e-mail: helena.sedlakova[zavináč]gmail.com
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula a autori príspevkov, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.