MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Vážení diaľkoplazi, určite ste postrehli, že sa z turistických chodníčkov vytratil jeden z najstarších diaľkoplazov (ak nie najstarší), Janko Parcer z Prievidze. Mnohí sme verili, že tento vždy dobre naladený výborný turista a ešte lepší človek bude pochodovať aj ako storočný. A pretože mám na chalupe v Turci kamaráta, bývalého plynára Gaba, ktorého Janko “zaúčal” do tajov plynárenského priemyslu, dovolil som si ho požiadať v šenku na Veľkom Čepčíne, kde chalupárči, o spustenie pátracej akcie. No a tu Vám predkladám výsledok tejto akcie. Dúfam, Janko, že sa na mňa nenahneváš, keď diaľkoplazom predkladám v plnom znení list, ktorý si mi napísal. Tak teda tu je.

Píšem, lebo nechodím. Najskôr ale srdečný pozdrav Tebe a Tvojim prostredníctvom aj ostatným, ktorí na mňa nezabudli. Ver mi, že radšej by som prešľapal jednu stovku, ako mám vydumať a stvoriť jeden dopis. Viem, že ma pochopíš.

Veľmi Ti ďakujem, že si sa podujal na to, že mi pravidelne posielaš “Diaľkoplaza”. To ma spája stále s Vami. Preto prikladám do dopisu 5 Euro na známky a MKD. V najbližšej zásielke mi napíš, či si dopis dostal v poriadku, aby som Ti aj inokedy mohol napísať.

Toto písanie vyprovokoval Interpol v podobe chalupára z Čepčína, s ktorým som mal v minulosti pracovné aktivity. Medzi iným dávam Ti na vedomie, že vlastním viac ako 10 kompletných ročníkov MKD, ktoré som ochotný bezplatne prenechať niekomu, kto si ich zaslúži a ľahkovážne nezničí. Záleží na Tebe.

Pretože mi už aj tužka prestáva písať, končím i ja. Srdečne zdravím Teba aj ostatných. Možno sa niekedy uvidíme.

A chcem len dodať, Janko, že na Teba sa zabudnúť nedá. A naozaj nám chýbaš. Ale čas nezastavíš a život dokáže byť aj nedobrý. A tých 5 Euro si nemusel posielať. Dúfam, že neklesáš na duchu a berieš život so všetkým čo prináša. A verím, že Tvoja myseľ bude jasná ešte dlhé roky, i keď tie nohy už neposlúchajú. A tiež verím, že sa čoskoro stretneme. Veď moje cesty na chalupu vedú cez Prievidzu. Tvoju adresu aj telefónne číslo poznám (čepčiansky Interpol). Takže ťa pozdravujem a dúfam, že môžem pripojiť srdečný pozdrav aj od ostatných, ktorí Ťa poznali, vlastne poznajú.

P.S.: Gabo, vďaka za úspešnú pátraciu akciu. Tuším by si si mohol otvoriť súkromnú detektívnu agentúru.

Rád by som sa s Vami podelil o jeden turistický zážitok z turistického pochodu Inovecká tridsiatka a päťdesiatka, ktorú som s priateľmi šľapal 11. júna 2011. Keďže sme ráno nenašli skorý spoj z Bratislavy do Trenčína, aby sme stihli osobáčik do Mníchovej Lehoty, prespali sme v Trenčíne. Spali sme v autocampingu Na ostrove v zrubových chatkách. Ráno sme stihli vláčik a v ňom stretli sa s turistickými priateľmi. Keď sme dorazili na miesto štartu pochodu, piešťanskí organizátori nás vypravili na trasu. Čakal nás dvojhodinový výstup na turistickú chatu na Inovci. Aj keď bolo ráno, slniečko nás začalo trápiť svojími horúcimi lúčmi. Preto sme sa tešili na orosené pivko na chate. Na chatu sme dorazili okolo pol deviatej ráno. I keď chata mala byť otvorená až od deviatej, od jej dverí vychádzali deti, ktoré tam asi boli na školskom výlete a chatu si vybrali za nocľah. Deti mi otvorili vchodové dvere a vstupil som dnu. Vyšiel správca chaty a kuchár. Na otázku, či by bol taký dobrý, že by nám predal pivo, aj keď má ešte zatvorené a samozrejme aby nám dal aj turistickú pečiatku od chaty, dostal som odpoveď, aby som bol ľudský, veď včera mali hostí. Tak som sa pekne otočil a s prázdnymi rukami sa vracal. Sedeli sme potom na verande chaty, kde nás zaujala jedna zaujímavá ceduľka na stoloch. Bolo tam na pliešku napísane, keď človek nekonzumuje jedlo z chaty, musí zaplatiť 2 Eura za použitie lavičiek a stolíka. Chata bola naozaj veľmi pekne opravená a voňala novotou. Avšak ich personál mal skôr záujem, aby od nej turisti odbočovali a vyhýbali sa. Človek sa musí pomaličky prosiť, aby mohol zaplatiť za služby. Nečudujem sa potom, že cestovný ruch je vďaka takýmto chatárom na Slovensku na veľmi nízkej úrovni. V susedných Čechách, či v Maďarsku sa naozaj máme čo učiť, kde si vážia naozaj každého zákazníka. V ten deň pochod sme dokončili. Bol krásny slnečný deň, krásne výhľady na trenčiansku a topoľčiansku stranu. V cieli nás čakala dobrá polievka od organizátorov. Tu sme sa zasmiali na našom zážitku na chate pod Inovcom.

Na vrchole Bradla sa snúbi jedinečná architektúra s prírodou. Návštevníci Mohyly Milana Rastislava Štefánika pri Brezovej pod Bradlom môžu obdivovať dômyselné a jemné ťahy architekta Dušana Jurkoviča a popritom sa kochať výhľadom na kopanice roztrúsené po okolitej zvlnenej krajine. Niektoré tajomstvá tohto monumentu sú však pred okom nezasväteného ukryté.

Na prehliadku tohto diela si treba určite zabezpečiť sprievodcu. Teda, ak človek túži spoznať o tomto diele viac, než ponúkajú tabule priamo na mieste, či školské učebnice alebo ľahko dostupné zdroje na internete. S ich pomocou sa človek akurát dozvie, že mohyla bola len pred dvomi rokmi zapísaná do zoznamu Európskeho kultúrneho dedičstva. Na jej stavbu sa použilo 194 vagónov naložených travertínom zo Spišských Vlách, jej stavba trvala menej než rok a takmer všetok stavebný materiál na vrchol kopca vyviezol postupne jediný malý nákladiak značky Praga. Ale čo napríklad znamenajú tie štyri stĺpy?

Podľa niektorých naznačujú prosto štyri svetové strany, či štyri veže Bratislavského hradu alebo štyri víťazné štáty Dohody, ktoré sa zaslúžili o vznik ČSR. “Prvotný zámer architekta Jurkoviča bol taký, že tieto štyri stély majú reprezentovať štyroch mŕtvych, ktorí zahynuli v lietadle pri Bratislave. Už pri kreslení plánov sa však vyskytol problém. Rodina z Talianska si prišla zobrať telo svojho príbuzného – veliteľa lietadla. Jurkovič ich prosil, aby to nerobili, no neuspel. Musel zrazu prerobiť ideový plán celého diela,” hovorí Peter Uhlík, čestný predseda Spoločnosti M. R. Štefánika, ktorý ochotne urobí výklad. Kontakt na neho a na ďalších členov možno nájsť na stránke mrstefanik.sk.

Riešenie problému so štyrmi obeliskami našiel Jurkovič podľa Uhlíka nakoniec u starých Slovanov. “Prišiel na to, že sú to stĺpy Svantovítskeho chrámu. Svantovít bol pohanský boh vojny a úrody, ktorému Slovania postavili chrám na ostrove Rujana v Baltskom mori. Stál tiež na štyroch stĺpoch.” Inšpiráciu pre celú Štefánikovu mohylu objavil Jurkovič v mohylových hroboch, ktoré stavali Slovania.

Tvar pyramídy má podľa Jána Tataru, predsedu Štefánikovej spoločnosti, jednoduchšie vysvetlenie, ktoré má návštevník ukryté rovno pred nosom. “Dielo kopíruje samotný vrch Bradlo, ktoré má tiež pyramídový tvar. Mohylu postavili bez výraznejších terénnych úprav tak, aby zapadala do okolia a nepôsobila vôbec rušivo.”

Jurkovič sa aj v ostatných svojich dielach snažil o symbiózu stavby a okolitého prostredia a prírody, vždy sa najprv veľa vypytoval o ľuďoch, ich zvykoch, architektúre aj náboženstve. Podľa historikov sa tomuto prístupu naučil Jurkovič počas prvej svetovej vojny, keď v Poľsku neďaleko Krakova navrhoval vojenské cintoríny.

Výhľad z mohyly stojí za to. Je to tiež jedna zo zastávok viacerých turistických a tiež cyklistických chodníkov. Vyšliapať na pedáloch až na vrchol samotného Bradla chce však lepšiu kondíciu. Pod vrcholom Bradla sa ukrýva Štefánikovo rodisko – obec Košariská, kde si 21. júla pripomenú 131. výročie jeho narodenia. Okrem múzea s množstvom predmetov zo života Štefánika budú môcť ľudia navštíviť aj kostol, v ktorom pôsobil jeho otec, či cintorín, kde sú pochovaní jeho rodičia a traja nedospelí súrodenci.

Pri pátraní po Štefánikových stopách nevynechajte návštevu stanice v Myjave. Tu je ukrytý malý model mohyly v mierke 1:30. Vyrobil ju v prvej polovici 20. storočia Jozef Podrazil, ktorý si postupne sám zmeral všetky časti mohyly. Dielo prežilo na tejto stanici desiatky rokov.

Andrej Barát, prevzaté z denníka Pravda, 20.07.2011
pre MKD pripravil Pavol Šoula

Rok od minuloročného zrazu na Planinke uplynul ako voda a všeličo sa udialo v mojom živote na staré kolená – predal som byt, presťahoval som sa k sestre a vstúpil som do SNSSS (sekcia nevidiacich s slabozrakých športovcov Slovenska) do SK NSS Karpaty Trnava – turistika a kolky. Vraj sa im vidiaci zíde. A mne dobre padlo po hektickom sťahovaní vypadnúť z Bratislavy a zúčastniť sa v dňoch 23. až 26. júna 2011 sťa Trnavák spoločne s Norbertom (Ferkom Královičom) a Viktorom v nadpise uvedeného zrazu v Doškoľovacom stredisku Jána Budzáka (zároveň aj trasér skupiny A) vo Vyšných Ružbachoch. Organizátorom bol ŠK NSŠ Zebry Prešov na čele s riaditeľom podujatia Jozefom Balogom (trasér skupiny B). Táto lokalita bola pre mňa veľkou neznámou, pretože som len niekedy strašne dávno štartoval spolu s bankovými turistami z Vyšných Ružbách na Pieniny.

A tak som vo štvrtok 23.6. ráno uháňal z nového bydla na bratislavskú hlavnú stanicu, kde sa už grupovali bratislavskí a šalianski športovci na čele s Bulkou (Vierkou Bulkovou, šéfkou bratislavských dinosaurov), ktorá mala pod palcom cestovné lístky s miestenkami. Miestenky sme mali do posledného vagóna, čo malo svoje plus, ale aj mínus. To plus je jasné, posledný vagón zastavuje v Trnave rovno pri schodisku na nástupište. A tu nastúpili Trnaváci, teda Norbert s Viktorom. No a mínusom bolo, že jedálny vozeň bol úplne na opačnej strane, teda za lokomotívou. A veľmi som sa potešil, že pre mnohých som už nebol neznámou persónou. Vincko (zootechnik zo Šoporne) ma hneď poznal podľa hlasu. Cesta v družnej debate ubiehala, zásoby tekutín sa rýchlo míňali a bufeťák s vozíkom nápojov a iných pochutín nechodil. V Žiline pristúpili ďalší účastníci zrazu a dočkali sme sa aj bufeťáckeho vozíka. V Poprade sme mali na prestup čosi vyše hodiny, tak sme vyrazili do ulíc nachovať hladné žalúdky. A neďaleko stanice sme objavili útulné stravovacie zariadenie s peknou i šikovnou obsluhou. Strava bola slušná, ale tá Viktorova kombinácia, bryndzáky, červené víno a kyslé mlieko, by u mňa zanechala asi vážne následky. Ale Viktor je z iného cesta, v pohode to zvládol. Na stanici už postávali účastníci zrazu z Levoče a Košíc na čele zo šéfom turistiky Stankom Novotným. Napratali sme sa do osobáku a vyrazili smer Nižné Ružbachy. Domáci boli prekvapení, toľko cestujúcich asi vo vlaku v tých hodinách dlho nezažili. V Matejovciach pristúpili naši “zaľúbenci” z Verony, domáca Evička s Mirkom. V Nižnej na nás čakali usporiadatelia s autami a prepravili nás do doškoľovacieho strediska. Hádam by bol namiesto áut vhodnejší autobus, ale kríza je kríza, asi to bol finančne výhodnejšie. Pomerne rýchlo sme sa ubytovali a starí psi “trnavskí” zaváhali. Mali sme na výber dve trojky a samozrejme, že sme si vybrali tú menšiu. A kým sme rozmýšľali o presťahovaní, ta parádna už bola obsadená. Ale s porovnaním s Planinkou to bol luxus, i keď bola vhodná akurát tak pre dvoch. Ale kúpeľňa so sprchovacím kútom a WC – hotový zázrak za tie peniaze. Ale najväčšie prekvapenie nás ešte len čakalo. Spoločenská miestnosť s barom, jedáleň, strava. Napriek tomu, že v zariadení bola aj škola v prírode so slovenskými školákmi a ešte nejaká skupina ruských detí a k tomu skupina Poliakov, ktorá bývala v ďalšej peknej budove komplexu doškoľovacieho strediska, strava bola výborná, pestrá a tak upravená, že ju bolo škoda zožrať. Pred večerou prebehlo privítanie účastníkov riaditeľom podujatia Jozefom Balogom a príhovorom šéfa turistika Stanka Novotného. Po večeri sme sa vybrali spoznávať kúpele. Prešli sme takú menšiu túru aj s občerstvovacou stanicou. Bol som trocha smutný, striedali sa pekné objekty so zanedbanými. Ale čo už, sme na Slovensku. Najviac som bol smutný zo zanedbaného futbalového hrišťa. Nuž, postával som v bráne pár desaťročí a srdce ma veru bolelo. Vysvetlenia sa mi neskoršie dostalo od hlavného traséra Janka. Nič nového pod slnkom. Majiteľ podzemku chce od mesta nekresťanské peniaze za prenájom a tak ihrisko utešene chátra. A domáci futbalisti hľadajú útulok v okolitých dedinách a mestách. A cudzinci sa nestačia diviť. V kúpeľoch sme natrafili aj na kamenné sochy a dostali sme sa aj k povestnému kráteru, v ktorom sa ktosi napriek zákazu aj vykúpal. Petra to určite konečne prebralo. Cestou do strediska sme podebatovali s domácou žienkou o problémoch bývania. Ako všade na Slovensku, niet peňazí na nič a ľudia si nakoniec musia urobiť poriadok okolo barákov sami. A nielen okolo barákov. Dorazili sme “domov”, práve včas, lebo sa rozpršalo. Pred spaním sme si ešte čosi vrzli, navštívili nás dievčatá, v družnej debate som sa dozvedel, že naši nevidiaci spoluobčania sú výborní maséri. A veru by sa aj masáž hodila na moje ubolené kríže. Ale 50 Euro, ktoré si účtuje Barbi za kompletku (aj keď je vraj výborná masérka), sa mi zdalo veľa a tak som to pustil z hlavy. Veď tam tuším mala amanta a jeden nikdy nevie. Spalo sa mi celkom dobre.

Ráno v piatok 24.6. nás privítalo slušným počasím. Samozrejme hladní a smädní sme vyrazili na výborné raňajky a po nich sme ešte na chvíľočku zaľahli. Ale to už sa ozval krik riaditeľa zrazu Jozefa, ktorý nás zháňal do pristaveného auta. Priznávam sa, a nebol som jediný, že pri večeri boli pokyny trocha odlišné a hlavne mi chýbal plán turistickej trasy. A navyše, ako obvykle v poslednom čase, mi zlyhal klasický foťák. Myslel som, že je to vo vybitých batériách, tak som dal nové a samozrejme som ho nevyskúšal. No a nebolo to v batériách. Po miernych zmätkoch prvá časť prvej skupiny odišla autom na štart trasy a po krátkom čase sa auto vrátilo pre zvyšok. Bolo nás tuším 18 aj s trasérom. V tomto prípade neplatilo, že kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Auto nás viezlo smer vysielač na kopci Kotník. A pretože prvá časť už niečo odpochodovala, my sme ju museli autom dobehnúť a ušetrili sme naše nožičky. A tak sme sa zvítali, trasér predviedol slávnostnú reč a vyrazili sme. Po Hitlerovej autostráde (betónové panely) sme sa zrýchleným presunom dostali na Kotník k vysielaču. Cestou boli sem tam aj výhľady, ale väčšinou sme išli lesom. Bolo teplo a dusno, tak nám občerstvovacia stanica na Kotníku padla velice vhod. Vďaka Stankovi (šéfovi turistiky) mám aj fotodokumentáciu z akcie. Fotil veľa a dobre. A obdivoval som ho, pretože napriek svojej mohutnej postave šliapal ako hodinky. A nato som si všimol, že naša Bulka je nejaká mĺkva, nepije, neje, nefajčí a len poctivo šliape a robí zadnú trasérku. Myslel som, že by to mohla popraviť borovička. Ale nie. Nakoniec vysvitlo, že je “urečená”. Ale postupne ju to prechádzalo. No a z Kotníka sme už len klesali cestou necestou, lebo na turistických chodníkoch bolo nepríjemné blato. Vďaka zadnému trasérovi Emilovi z Levoče som spoznával okolité kopce, lebo táto časť slovenskej prírody bola pre mňa španielska dedina. Po “čertovskom” klesaní za frflania Boženy sme sa dostali živí a zdraví k rieke Poprad. Obišli sme nedokončenú priehradu širokým lesným chodníkom vo svahu, ktorý sa vraj pred dvomi rokmi pekne zosypal rovno k priehrade. Záverečné kilometre na miesto štartu v Nižných Ružbachoch boli baladou, to už som cítil pivnú penu. A veru sme sa aj dostali k Čertovmu mlynu, ale bol zavretý. Šenkárka trochu meškala. Situáciu zachránil Viktor, ktorý nalieval džiník lekársky. Ale to už z auta rezko vyskočila šumná šenkárka, otvorila ustanovizeň, okná a vchod do záhrady. Priznávam, že som si myslel, že na pivo budeme dlho čakať, lebo toľko smädných krkov už dávno krčma nezažila. Našťastie som sa mýlil, šenkárka bola aj velice šikovná a hravo zvládla úvodný nápor. Len káva sa rýchlo minula. Občerstvili sme sa, pojedli suchú stravu, ktorú nám nabalili na túru a presunuli sa do záhrady. Ale začalo drobno pršať, čas pokročil a tak sme vyrazili po asfaltke do Vyšných Ružbách. Kvôli počasiu sme vynechali jeden z cieľov túry, sochárske sympózium v kameňolome, a už za poriadneho dažďa sme našli útulok v záhrade bistra na začiatku Vyšných Ružbách. A zase príjemné prostredie, pekná barmanka, škoda bolo aj odísť, ale vlastné zásoby sa rýchlo minuli a bolo treba ísť na večeru. Viktor si zaspomínal na časy minulé, kde v ktorom dome kedysi pobýval a vyrazil trocha skôr. Keď sme dorazili do dočasného domova, už bol v gala. Aj my sme sa ponáhľali, aby sme večerovú polievku o 17:00 h stihli. Ale asi sme zase boli večer trocha nahluchlí, lebo v jedálni ani nohy a v kuchyni žiadny ruch. Kuchárka mi prezradila, že aj kapustová polievka bude vonku v altánku na grilovanie, ale až o 18:00 h. A tak aj bolo. Altánok pekný, veľký, uprostred krb na grilovanie a opekanie. Šéfovia trás vyhodnotili deň, trasy boli mierne upravené, ale v podstate všetko dobre dopadlo. Oboznámili nás s programom na zajtra, mala to byť oddychovka s medzinárodnou účasťou a výstupom na Veterný vrch. A na štart nás mal odviezť autobus. Nasledovali gratulácie Jankovi a Mirkovi. Jedlo bolo ako obvykle výborné, len na tekutiny sa akosi zabudlo. Popíjal sa len čaj, len oslávenec Janko nalieval čosi ostré. Napriek tomu sa rozprúdila vtipová zábava, v ktorej dominoval zootechnik Vincko zo Šoporne a napodiv aj Evičkin Mirko. A taký tichý chlapec to vyzeral. A to ešte držal Evičku, dlhoročnú “kameramanku” zrazov, za najkrajšiu časť ženského tela, takže nikto iný nemal šancu. K slovu sa hlásila aj gitara, ale to “nás” Trnavákov smäd vyhnal do útrob strediska. Pretože detičky mali v spoločenskej miestnosti dídžinu, nás prichýlila jedáleň. V bare sme sa rozhodli pre suché červené víno, len to malo chybičku krásy. Toho nášho obľúbeného suchého nemali dostatok, tak sme ho museli kombinovať s Portugalom. Ani sme nepostrehli, že sa vonku strhlo peklo (vietor, lejak, ľadovec). Prezradili nám to až do jedálne sa valiaci jemne zmoknutí grilovači. Dobre sme sa zabávali, len Viktor bol nejaký nesvoj. Asi preto, že Barbi sa v jedálni neobjavila. Ale všetko pekné má svoj koniec a bolo treba nabrať síl na túru nasledujúceho dňa.

Sobotné ráno bolo nevľúdne. Vyčistili sme si zuby hruštičkou húževnatou, ktorú Viktor (šikovný mládenec) kúpil v obchode v piatok. Norbert, ako obvykle, vstával posledný, ale pripravený bol prvý. Ja som sa ako vždy nejako šuchtal. Raňajky ani nebudem spomínať, zlupli sme ich ako malinu, vyfasovali balíčky namiesto obeda a to už vonku pred strediskom čakal autobus. Len program sa zmenil, Poliaci k vôli počasiu zrušili účasť na túre a aj hlavný trasér váhal, či sa oplatí ísť do lesov a stráni. Veru som mu dával za pravdu, lebo smerom na štart trasy bola jedna čierna stena a dažďu viseli nohy. Ale to sa už pri autobuse zhromaždili áčkari v počte 13 kusov, takže sme predsa len vyrazili väčšinou hroznou asfaltkou smer Toporecké sedlo – modrá značka. Ale to som postrehol až na mieste činu, pretože pôvodný plán bol trocha iný, mali sme ísť po červenej. V Nižných Ružbachoch sa s nami rozlúčil zadný trasér Emil s partnerkou. Škoda ich, kto mi bude komentovať okolité kopce. Ale nakoniec nebolo treba, počasie bolo pod psa, párkrát aj zapršalo, našťastie lesné chodníky neboli až tak blatisté, zato vysokej trávy bolo hodne. “Hrdinom” sa mi javil Peter, divné to chalanisko, ktorý bol vybavený ako na prechádzku (tričko, tenisky). Nakoniec vykúzlil zo svojho batôžka vetrovku, ale tá obuv... Trasér Janko občas aj zastavil a komentoval nevidiace kopce. Škoda, vraj by sme videli aj Pieniny s Troma korunami. A takto sme len upaľovali mokrými chodníčkami, smolu mal Igor, ktorý šliapol do “horského jazierka” a nechcite počuť jeho komentár. Vodičku z neho niesol so sebou hodný kus cesty. Po predchádzajúcom dni pochopil, načo sú potrebné paličky na turistiku (tuším mu ich Stanko vyzdobil svojim nožíkom), ale jeho smola pokračovala a jednu zlomil. Na občerstvovačke sme sa uzniesli, že nemá význam sa terigať na Veterný vrch a po asfaltke sme nabrali smer Podolínec. Ale to sa už začalo stmievať a valilo sa na nás cunami. Ale zakročil zaklínač búrok a dažďov Viktor, ktorý vytiahol svoj zázračný pršiplášť a nebezpečenstvo bolo zažehnané. Hneď sme to na mokrých guľatinách zapili a spratali sme naše potravinové balíčky. Posilnení sme sa hravo dostali na červenú značku, okolo salaša so štekajúcimi havkáčmi (valasi dojili) nabrali smer Vyšné Ružbachy. Igor si nevšimol potok a slovne si to odniesol náš zaklínač búrok. Toho navyše pochytilo srání a uháňal dopredu. A to nemal robiť, lebo sa rozpršalo. Našťastie sme už vstupovali do Vyšných Ružbách. To sme sa už individuálne presúvali na základňu. A stretávali sme aj béčkarov, ktorí mali tuším voľný program a túlali sa po kúpeľoch. Naša partia, teda Norbert a ja, už s odľahčeným a usmievavým Viktorom a pridal sa šéf turistiky Stanko, mala medzipristátie v miestnej kolibe neďaleko nášho strediska. Aj sme sa trocha zarazili, bolo cca 15:00 h a bola takmer prázdna. Ale nápoje mali, Stanko zaplatil rundu a išiel ďalej, podobne aj Viktor. My s Ferkom sme ale boli hladní, tak sme okoštovali miestne špeciality, Norbert placky a ja pstruha. Bolo to jedlé, ale citrón nemali. Tak sme si pochutnávali, že sme si skoro nevšimli, že koliba sa pekne zaplnila. A samou mládežou. A hýrila, kam sa na nich hrabeme my penzisti, resp. penzisti čakatelia. V stredisku už na balkóne štebotal s dievčatami doružova očistený Viktor, hodil mi kľúče, ktoré som bravúrne chytil (však mám prax a som vidiaci). Bulka sa ponúkla (všetci to museli počuť), že nám umyje chrbát, ale ako obvykle, ostalo len pri rečiach a museli sme to zvládnuť každý sám. Aj sme si zdriemli a nikomu sme nechýbali. Ale večeru sme stihli. Zase pred večerou blahoželania riaditeľovi akcie Jozefovi a neborákovi Igorovi. Neviem čo dostal, ale určite to neboli suché turistické ponožky, ktoré by sa mu najviac hodili. Mne nikto neveril, že moje nové Meindlovky perfektne odolali nástrahám počasia a že ponožky mám suché. Až keď si siahli, uverili. Aj ostatní boli slušne vybavení, ale príroda bola k nám nemilosrdná. Večera vyzerala dobre, ale pretože som spráskal pstruha, hodil som ju do pľacu. Rýchlo zmizla v útrobách Petra, kde to do toho chlapca lezie. Ale výnimočne si to zaslúžil, však dnešný pochod prežil v zdraví aj v čudesnom vybavení. Pretože na večeru čakala už ďalšia partia, presunuli sme sa na izbu, kde na nás čakal Chardonnay z Dolian. Keď ma Viktor požiadal o môj škopek, asi som múdro nevyzeral. Nakoniec som pochopil, že mu mám podať môj nerezavý pohár na víno, aký nosíme na turistiku + ešte nerezavý štamprlík na krku na “mliečko” do kávy (dostal som ho od Norberta). Akurát má to mliečko okolo 50 %. Posilnení sme sa vybrali na rozlúčkový večierok s dídžinou a tanečkami. Ale nás s Norbertom nedostali. My sme sa pekne venovali červenému dúfajúc, že zásoby boli doplnené. Ale nebolo tomu tak, čo rozľútostilo Norberta, ktorý utrúsil zopár nepekných slov na personál a vedenie zariadenia. Moc sa mi ho nepodarilo spacifikovať, veď tí dobrí ľudia si to nezaslúžili a dobre sa o nás starali. Nakoniec o jedenástej šéf akcie, s ktorým sme si počas večierka pripíjali na jeho narodeniny, ukončil zábavu nie celkom gustióznym spôsobom. Ale čo už, každý sme nejaký. Ale pobavili sme sa dobre, víno ešte aj zostalo a zobrali sme ho na izbu. Hlavnému trasérovi Jankovi a šéfovi turistiky Stankovi som venoval sadu tohtoročných diaľkoplazov a turistický kalendár Malé Karpaty a okolie, nech vidia, že nie sme nejaké céčka. Po pár škopkoch lahodného moku som spal ako malina, len Norbert na vedľajšej posteli hlasnejšie odfukoval. Možno aj ja, ale ja seba nepočujem. Viktor na tretej posteli spal ako nemluvňa.

V nedeľu ráno bolo samozrejme pekné počasie, sucho v hube, ktoré sme rýchlo zahnali a začali sme sa baliť. Samozrejme, že mne to išlo pomaly, čo Norbert patrične skomentoval. Ale raňajky ho rozjasnili, konečne bola jeho vytúžená praženica a mnoho ďalších pochutín. V bare som si kúpil upomienkové predmety – drevený črpák (vraj na ceruzky a perá) a miniklát (aspoň predpokladám, že to je úľ, ale tiež na písatká). Pretože obedové balíčky sme mali vyfasovať až o 10:15 h a autá mali byť pristavené o 11:15 h, vybrali sme sa na prechádzku do mestečka. A dobre sme urobili. Vedľa kostola sme objavili caffé bar s veselou pánskou obsluhou, zmrzlinou, kávou a 52 % slivkou. Sadli sme si na terasu a mali sme to aj s muzikou a spevom z prebiehajúcej omše. Zmrzlina za moc nestála, ja som kávu nepil, ale slivku sme otočili viackrát. V dobrej nálade (však nám bolo po celý čas dobre) sme sa vrátili do strediska, vyfasovali balíčky, posledné zábery na rozlúčku, vymenil som si mailovú adresu so Stankom, ktorý mi sľúbil, že mi pošle nejaké zábery, keď ten môj “klasik” nehanebne zlyhal. Autá došli včas, vlak v Nižných Ružbachoch sme chytili. Ale došlo na nielen moje slová, že autobus z a do Popradu by bol vhodnejší. Opravovali železničnú trať, takže nasadili na pár zastávok autobusy, kapánek sme meškali, takže keby nemeškal pár minút aj rýchlik do Bratislavy, asi by sme ho nechytili. Ale všetko dobre dopadlo. Vo vlaku sa už nič mimoriadne neudialo, postupne sme sa lúčili s vystupujúcimi a napriek tomu, že rýchlik mal mierne meškanie, mám dojem, že všetci chytili potrebné spoje. Aj nepokojný a skeptický zootechnik Vincko zo Šoporne so svojou Araňkou. Len Norbert to nejako poplietol a oznámil svojej Evičke nejaký neskorší príchod domov do Trnavy. Aspoň si mohol posedieť v Albatrose. Ja som s Bulkou nasadol do správneho trolejbusu a už bez zastávky sa dostal do nového domova.

Čo mám povedať na záver, vydarená akcia, dobrá partia, len tej prírode ešte nevieme rozkázať. A chýbal minuloročný štvrtý do partie, Maroš a jeho šintavské červené. Tuším dal prednosť, zradca jeden, nejakému kolkárskemu turnaju v Nitre. A práve v Nitre má byť ďalší, 23. turistický zraz. Verím, že na ňom nebudem chýbať.

Pretože po 38. ročníku T-100 vás pribudlo niekoľko desiatok, ak nie stoviek, ktorí ste sa tohto pochodu zúčastnili a dokonca ho napriek zlému počasiu absolvovali, rozhodol som sa priblížiť vám jeho minulosť. Pretože prvých desať ročníkov /1974 - 1983/ je vďaka ich organizátorom, trnavským horolezcom, dosť dobre zdokumentovaných, začnem od 11. ročníka.

Po skončení 10. ročníka sa začalo otvorene hovoriť, že ďalší ročník Trnavskej stovky už dovtedajší organizátori nebudú poriadať. My, skalní účastníci, sme však stále verili, že stovka bude. Keď sa priblížil prvý júnový víkend, nikto nevydal žiadne propozície pochodu. Začali sme sa zmierovať so skutočnosťou, že T-100 už zanikla. Napriek tomu sme v sobotu 2.6.1984 nasadli v Trnave na prvý ranný vlak a cestovali do Bratislavy. Cestou sme sa navzájom ubezpečovali, že ak pochod nikto nezorganizuje, prejdeme si ho sami bez kontrol z úcty k tradícii. V Bratislave pred hlavnou stanicou /zhruba v tých miestach, kde dnes stoja taxíky/ bývali štarty prvých desiatich ročníkov. Tentokrát tam nebol nijaký štartovací výbor. Stál tam však štíhly mladík v šušťákovej súprave, ktorý vyzeral skôr ako atlét, než ako turista a na chrbte mal zavesenú tabuľu so všetkými informáciami. Volal sa Juraj Hromkovič a bol členom TJ Štart VD Bratislava. U neho sme sa zaprezentovali, prevzali sme si kontrolné lístky - obyčajné kúsky papiera a vyrazili sme na známu trasu. Kontroly neboli zabezpečené, preto sme si robili kontroly sami: 1. Biely kríž - opísali sme údaje z turistického hríbika, 2. Pezinská Baba - v reštaurácii sme si dali opečiatkovať lístok, 3. Sološnická dolina - opísali sme údaje z turistického hríbika, podobne na Vápennej, 4. Amon - opísali sme údaje z hríbika, 5. Buková - v krčme sme si nechali opečiatkovať lístok., 6. Smolenice, 7. Trnava - cieľ na železničnej stanici sme si nechali opečiatkovať lístok. Kontrolné lístky sme potom zaslali poštou na adresu Juraja Hromkoviča, Osadná 9, Bratislava. Tento lístok mám dodnes vo svojom archíve a opatrujem ho ako vzácnu relikviu. Celkový priebeh pochodu bol tradičný, až po krčmu na Bukovej. Tam nastala zásadná zmena oproti minulým ročníkom - posledných 26 km sme šľapali po asfaltke do Trnavy na stanicu, kde bol cieľ. Tento úsek bol tragikomický - nohy nás síce boleli, ale vidina svetiel Trnavy na obzore nás nútila pridať do kroku. Idúc cez dediny Trstín, Bíňovce, Boleráz a Šelpice sme zobudili vždy všetkých psov, ktorí sa rozštekali a štekali až kým neprešiel posledný z nás. Asi vo dvoch dedinách bola svadobná zábava a hrala tam hudba svadobčanom do tanca a nám do kroku.

Niekedy koncom júna 1984 som dostal rukou písaný list od Juraja Hromkoviča /e-mail ešte neexistoval/, v ktorom bol aj zoznam zúčastnených diaľkoplazov 11. ročníka T-100.

50 km absolvovali:	turisti, ktorí vzdali:
1. Vojtech Krištín	1. Roman Hýbela	10. Peter Mesároš
2. Táňa Businská	2. Ján Kadlec	11.Rudolf Lopatka
3. Dušan Veninger	3.Jozef Sahuľ	12. Vojtech Rybanič
4. Dana Hromkovičová	4.Jaroslav Dávidek	13.Peter Tureček
5. Michal Suchoň	5. Peter Hanus	14.Vlado Kirinovič
	6. Štefan Vysudil	15.Marian Kováčik
	7. Ján Murgaš	16. Miroslav Kohút
	8. Peter Solivajs	17.Ján Muškát
	9. Iveta Melušová

Juraj Hromkovič je teda významnou postavou v dejinách Trnavskej stovky! Bez neho by sa nebola udržala kontinuita tohto najpopulárnejšieho diaľkového pochodu v malokarpatskej oblasti. Som mu za to nesmierne vďačný! Je iróniou osudu, že odvtedy sme sa nestretli. Možno preto, že pôsobí v zahraničí. Svojím obetavým činom v roku 1984 vytvoril podmienky pre nástup novej skupiny organizátorov T-100 na čele s Petrom Minárikom. Ale o tom snáď niekedy nabudúce.

Na úvod sa žiada si zopakovať pár informácií zemepisu. Dunaj je druhou najdlhšou európskou riekou. Pramení v JZ Nemecku v pohorí Schwarzwald a po 2780 km sa vlieva do Čierneho mora v Rumunsku. Preteká 10 štátmi a jeho povodie zasahuje do 16 štátov (najviac na svete). Až 96% územia Slovenska odvodňuje Dunaj. Priemerný prietok ústí v Rumunsku, je 6500 m³/s a u nás napr. pri Štúrove 2315 m³/s. Dunaj Slovenskom preteká v dĺžke 172 km, z toho 22 km patrí Slovensku úplne, zvyšok ako hraničná rieka s Rakúskom (8 km) a Maďarskom (142 km).

Na Slovensku pre pešiu a cyklistickú turistiku popri Dunaji (bez porušenia štátnych hraníc) je v podstate vhodný celý úsek Bratislava – Štúrovo. Dunajské (riečne) kilometre sú pritom nasledovné: Štúrovo 1718 km; Komárno 1768 km; Gabčíkovo 1820 km a Bratislava (Starý most) 1868 km. Pritom ochranná hrádza v podstate kopíruje tok Dunaja. Z uvedených údajov vychádza celková dĺžka 150 km a (aj z hľadiska dopravnej dostupnosti) je takmer rovnomerne rozdelená na tri 50 km-ové úseky. Pritom po sprevádzkovaní gabčíkovskej priehrady je tu možnosť absolvovať pravú i ľavú stranu novej plavebnej cesty, teda aj štvrtú päťdesiatku.

Teraz musím uviesť niektoré moje spomienky. V podniku, do ktorého som po absolvovaní VŠ nastúpil do zamestnania (v r. 1954), medzi vtedajšími pracovníkmi boli vo veľkej obľube organizované víkendové (ale aj viacdňové) plavby po Dunaji (aj Dunajských ramenách). Pritom k tomu boli vytvorené aj materiálne podmienky a veľké porozumenie a tolerancia zo strany vedenia organizácie. K dispozícii boli špeciálne vyrobené z vodovzdorných preglejok tri ľahké pramice pre cca 11, 7 a 5 osôb. Ak sa išlo len cez víkend, t.j. v sobotu a v nedeľu (sobota bola v tom čase ešte pracovná, ale už skrátená), plavbu sme končili buď v Komárne alebo v Novej Stráži. Ak sa pridal 1 deň dovolenky (v pondelok), končilo sa v Štúrove, resp. až na bývalej žel. zastávke v Kamenici nad Hronom. So spätnou dopravou plavidiel v tom období nebol problém. Železnice prepravovali aj takúto veľkorozmernú “batožinu”, dokonca v motorovom vlaku (v súprave bol vždy zaradený aj služobný vozeň s dostatočným priestorom). Obľúbil som si tieto plavby a každoročne som ich absolvoval vždy mnohokrát. Zúčastnil som sa aj na medzinárodnej plavbe tzv. TID (Tour Internationale Danubien) a to na týchto úsekoch: Bratislava – Belehrad (1957); Ingolstadt – Linz (1974) a Bratislava – Budapesť (1978). Ten veľtok som si obľúbil i keď som mal pred ním rešpekt.

Výhľad z plaviacej sa pramice bol vždy uspokojujúci i očarujúci, predsa len bol obmedzený. Začalo ma lákať ako vyzerá z brehu, teda z hrádze.

Po predbežnom osobnom prieskume (s Jarkom Samekom) sme v rámci TJ Vinohrady zorganizovali dňa 15.2.1975 tzv. “Zimnú Dunajskú 50-ku” z Bodíkov k Slovnaftu (22 účastníkov) a zopakovali sme ju aj 16.11.1975 (53 osôb). Trasa viedla ešte po starej hrádzi popri Vojke, Dobrohošti, Hrušove (tu bolo v tom čase slušné pohostinstvo a reštaurácia), popri Šamoríne, Hamuliakove a pri Kalinkove sme hrádzu opúšťali a odtiaľ sa dunajskými lesmi (modrou značkou) dostali až k Slovnaftu.

Dňa 6.12.1975 sme s Jarkom išli preskúmať úsek z Novej Stráže do Bodík. Naším počinom sme tu trocha vzbudili pozornosť vtedajších tzv. pomocníkov pohraničnej stráže, ale nejak sa nám podarilo vysvetliť im náš zámer a už 10.4.1976 sme zorganizovali prvýkrát “Dunajskú stovku” a v nasledujúcom roku (25. - 26.3.1977) druhýkrát s účasťou 130 osôb. Štart bol z Novej Stráže (v piatok večer - po príchode posledného vlakového spojenia z Bratislavy) a cieľ v Bodíkoch (50 km), v Kalinkove (80 km) a v Slovnafte (100 km).

Od tých čias sa veľa zmenilo. Bola vybudovaná priehrada v Gabčíkove a v Čunove, pri Sape (býv. Palkovičovo) bola prerušená stará hrádza a boli vybudované nové hrádze s betónovým, resp. asfaltovým povrchom, zvlášť vhodné pre cyklistov a korčuliarov.

Pešia turistika po dunajských hrádzach v širšej verejnosti nie je zatiaľ vo väčšej obľube a je skôr považovaná za nudnú a jednotvárnu. Ja som si tento kraj obľúbil a v posledných cca 35-tich rokoch snáď niet takého roka, v ktorom by som si pre zmenu aspoň 2 - 3 krát nezašiel peši na niektorú jej časť. Najradšej mám skorú jar, keď ešte v Karpatoch sú zbytky snehu, ľadu alebo aspoň blata a tu pri Dunaji už mierne začínajú rašiť stromy a objavujú sa i prvé lúčne kvety a niet ešte komárov. Z jednej strany obdivujem menšie či väčšie plochy lužných lesov a vodu a na druhej strane čerstvo zazelenalé oziminy a pre jarnú výsadbu vzorne obrobené rozsiahle plochy poľnohospodárskej pôdy, spestrené osamelými alebo menšími skupinami stromov. Ale aj neskorá jeseň má tu svoje čaro a v zime (pri vhodnom počasí) si rád zájdem aspoň do Čunova alebo od Slovnaftu do Šamorína (resp. opačne). Od Čunova až po Gabčíkovo už je trasa vyznačená aj červenou turistickou značkou (z časti po hrádzi, ale aj lesmi a popri ramenách).

Hrádze od Bratislavy až po Číčovské rameno sú betónové, resp. asfaltové, zvlášť vhodné pre cyklistov i korčuliarov (čo je aj nimi pomerne slušne využívané – hlavne po gabčíkovskú priehradu. Mne osobne sa viac páči južnejšia časť, t.j. od gabčíkovskej priehrady po Štúrovo – pôsobí prirodzenejšie, nie je zatiaľ stavebne moc zasiahnutá a je tu relatívny kľud (celé hodiny človek nikoho nestretne).

Tohto roku som mal pôvodne v pláne skúsiť prejsť peši jedným ťahom zo Štúrova do Bratislavy (aj so spacákom). Keďže počasie v jarných mesiacoch (ale aj v doterajších letných) bolo dosť rozhádzané a aj osobne som mal rešpekt pred tak dlhou túrou, radšej som ju rozkúskoval na 50-ky. V pracovných dňoch som mal vhodný autobusový spoj do Gabčíkova (z Bratislavy o 6:20 h, cez čunovskú priehradu – Dobrohošť – Bodíky a na gabčíkovskej priehrade som bol o 7:15 h). Odtiaľ som prvú 50-ku absolvoval k Slovnaftu (t.j. šamorínskou stranou). Druhú 50-ku po starej hrádzi po Dobrohošť a ďalej po novej cez čunovskú priehradu do Bratislavy. Tretiu časť z gabčíkovskej priehrady do Komárna. Termíny som si vyberal podľa predpovedí počasia (ako zárobkovo nečinná osoba som si to mohol dovoliť). A vyšlo mi to perfektne. Zažiť totiž v tomto rovinatom a otvorenom kraji dážď, protivietor alebo horúčavu je určite náročnejšie ako napr. v Malých Karpatoch.

Pre prípadných záujemcov pripomínam, že v Štúrove treba začať od žel. stanice a nie z mesta (kvôli celulózke je hrádza zrejme nepriechodná). Zo žel. stanice vpravo po ceste a asi po 300 m betónová cesta vľavo cez Obidskú pustatinu (vyše 3 km) na hrádzu až za celulózkou. Na tejto 50-ke je hrádza na dvoch miestach prerušená a to kvôli prírodnému vyššiemu brehu. Je to pri Čenkovskej lesostepi v dĺžke cca 1 km a pri Radvani nad Dunajom v dĺžke vyše 2 km. Tieto úseky sa prechádzajú po súbežnej slabo frekventovanej asfaltovej ceste.

Pokiaľ ide o občerstvenie, na celej trase je pomerne dosť možností. Často bezprostredne pri hrádzi alebo s 5 - 7 min. zachádzkou. Problém môže byť, že práve v tom čase je ešte zatvorené, takže treba mať so sebou železnú rezervu (hlavne pitivo).

I keď na celej trase nie je takmer žiadne prvýšenie (nadmorská výška v Štúrove 110 m, v Komárne 112 m, v Gabčíkove 116 m a v Bratislave 134 m), fyzicky je pomerne náročná. Ako keby tie km boli na rovine dlhšie. Každá 50-ka mne osobne trvala 10 - 11 hodín s maximálne dvoma kratšími občerstvovacími prestávkami.

Lákavý je aj ďalší dunajský úsek (ale to už mimo Slovenska) a to z Bratislavy do Viedne (resp. opačne). Dĺžka tohto úseku je cca 60 km.

Celé sa to odohralo začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia. Nie dlho po skončení štúdia (čo platí najmä, ak do toho času započítame ZVS – pre tých neznalých základnú vojenskú službu) ma poslali zo zamestnania prvýkrát na jedno zasadnutie do zahraničia, samozrejme do Sovietskeho zväzu. Nielen preto, že to bola moja prvá zahraničná služobná cesta, som si ju dodnes zapamätal najlepšie. Pokúsim sa teraz dať na papier spomienky, ktoré sú už takmer 30 rokov staré a neprikrášliť to niečím, čo sa nezakladá na pravde.

Bol som vtedy ešte ucho a ani vo sne mi nenapadlo spýtať sa scestovaných kolegov, ako sa na takú cestu pripraviť. S odstupom času im tak trochu vyčítam, že ma sami iniciatívne nepoučili, čo som neskôr samozrejme robil, ak som mohol nejakému nováčikovi pomôcť, keď bol v podobnej situácii ako vtedy ja.

Problém začal vtedy, keď sa hľadalo spojenie na miesto určenia, ktorým bol konkrétne Vilnjus v súčasnej Litve, ktorá bola vtedy, ako aj iné republiky túžiace po slobode, neohrozenou súčasťou veľkého impéria. O lietadle sa pre krátku vzdialenosť nediskutovalo. Do úvahy prichádzali dva rýchliky – Dukla a Slovakia. Obidva išli do Moskvy, pričom prvý z Prahy a druhý z Bratislavy. S istotou si spomínam, že Dukla mala asi 3 krát týždenne priame vozne do Leningradu (ktoré sa odpájali vo Ľvove a smerovali na miesto určenia cez Vilnjus). Cestoval som teda nejakým rýchlikom z Bratislavy do Žiliny, kde som nasadol do Dukly. Tam ma čakalo prvé prekvapenie spočívajúce v správaní sa sprievodkyne. Keď som po zastavení vlaku prišiel ku dverám môjho vagóna, otvorili sa dvere, a po obligátnom utretí špinavých držadiel slúžiacich na uľahčenie nastupovania do vozňa ešte špinavšou handrou, sprievodkyňa na mňa zazjapala “Davaj bilet!!!!”. Ešteže mi z vojenčiny zostali určité spomienky, takže som hneď poslúchol. Zaviedla ma do kupé, kde bola skupinka rusky hovoriacich mladých chlapcov z druhého stupňa základnej školy, ktorí cestovali z Čiech, kde mali nejakú družbu s tamojšou školou. Boli to inteligentní mladí ľudia a obdarili ma kovovým odznakom medvedíka Míšu, ktorý bol maskotom olympiády v Moskve v roku 1980. Vtedy mi napadlo, ako sú “tam na východ od nás” navyknutí na odznaky a ako som ja nepripravený na takéto situácie. Chalani odo mňa nedostali nič. V duchu som nadával na nedostatočnú prípravu na cestu. Ešte viac ma chlapci prekvapili, keď krátko pred príchodom na naše východné hranice prikryli dekami jablká a hrušky, ktoré dostali od českých kamarátov. Vedeli, že veterinárna kontrola nič nepustí a oni by nemali na ďalšiu cestu spestrenie stravy.

Už si nespomínam, ako som sa so spolucestujúcimi rozlúčil, ale môj priamy vozeň ma doviezol až do Vilnjusu, kde som v jedno jesenné ráno okolo štvrtej vystúpil.

A teraz opäť menšie školenie pre neskôr narodených. Keď sa vtedy cestovalo služobne do ZSSR, platilo, že účastník cesty nevedel nič o mieste ubytovania, ba ani o mieste konania zasadnutia, či inej akcie. Na mieste príchodu ho čakali miestni organizátori, ktorí všetko ďalšie zariadili. Tak to bolo tentoraz, ale aj počas mojich ďalších ciest.

Problém nastal vtedy, keď som zistil, že staničná hala vo Vilnjuse zíva prázdnotou, aspoň pokiaľ ide o kolegov, ktorí ma mali čakať. Snažil som sa prísť na to, kde môže byť problém. Priame vozne na Leningrad (cestou cez Vilnjus) nechodili každý deň, čo nemuselo sedieť so začiatkom zasadnutia (a ani nesedelo). Moje kolegyne v práci síce oznámili deň a čas môjho neskoršieho príchodu, avšak domáci ma čakali v deň pred zasadnutím, napriek tomu, že žiaden vlak nemal prísť. Takže som sa ocitol v temnom ráne na železničnej stanici vo Vilnjuse, nevediac čo robiť.

Prvé, čo mi napadlo, bolo nájsť telefónny automat a skúsiť postupne obvolať hotely, či v niektorom z nich nebývajú účastníci zasadnutia, ktorého som sa mal zúčastniť. Na moje prekvapenie som zistil, že tu niečo také, ako telefónny zoznam, nepoznajú. Bolo však možné zdarma zavolať na nejaké číslo, kde sa človek mohol dozvedieť ľubovoľné telefónne číslo. To sa mi v danej situácii nezdalo ako vhodné riešenie, preto som sa rozhodol odložiť batožinu v úschovni a vyraziť do ranných ulíc hľadať prvý hotel, z ktorého by mi mohli telefonicky zistiť, kde som vlastne ubytovaný. Akoby naschvál som si nevšimol hotel oproti železničnej stanici, ktorý bol tým mojím a prešiel som sa hodný kus cesty do mesta, kým som natrafil na prvý hotel. Musím priznať, že som sa na recepcii stretol s maximálnou ochotou. Príjemná pani nielenže veľmi rýchlo zistila, ktorý hotel je môj, ale zároveň požiadala nejakého pána, ktorý možno patril k personálu hotela, aby ma autom odviezol. Tak sa aj stalo a ja som sa po ubytovaní dozvedel z materiálov doručených do mojej izby, kde sa zasadnutie vlastne koná.

V ďalších dňoch sa neudialo takmer nič výnimočné. Každý deň sme rokovali do neskorých hodín a z mesta som nevidel takmer nič, s výnimkou malej exkurzie mikrobusom po novom sídlisku (ktoré bolo pekne upravené s množstvom zelene) končiacej večerou. Nemôžem však zabudnúť na príhodu z reštaurácie, kam som sa raz vybral na večeru. Bola úplne prázdna, s výnimkou jedného stola, pri ktorom sedel starší pár, ako som sa neskôr dozvedel, z Ameriky. Sadol som si k prázdnemu stolu a čakal čašníka. Keď sa objavil, neponúkol mi jedálny lístok, ani sa neopýtal, čo budem piť. Namiesto toho ma síce slušne, ale spôsobom, ktorý vyžadoval rešpekt, požiadal, aby som si presadol k spomenutému páru. Na vysvetlenie dodal, že “kompletujú” stoly, čomu asi bolo treba porozumieť tak, že ak majú všetkých hostí pokope, menej sa nabehajú. Takže som si presadol a strávil s novými spolustolovníkmi celkom príjemný večer. Už si nepamätám, či sme sedeli niekde blízko kuchyne, ale možno aj ich pred mojím príchodom čašník usadil tak, aby to nemal ďaleko.

Moje ďalšie trápenie malo začať až pri ceste domov. Mal som totiž vybavené lehátko z Vilnjusu len do Ľvova (pri vybavovaní moje kolegyne neuspeli so zabezpečením cesty až do Bratislavy) s tým, že tam (počas hodinovej zastávky vlaku) si vybavím lehátko či lôžko na ďalšiu cestu. Bol som značne nervózny. Cestou som sa dal do reči s jedným mladíkom, ktorému som sa zdôveril s mojím problémom. Zhodou okolností vystupoval vo Ľvove, takže sa mi ponúkol nejako pomôcť. Rád som to prijal, i keď mladý muž vo svojom snažení, žiaľ, neuspel. Bolo mi jasné, že v ten deň Ukrajinu neopustím. Pokúsil som sa teda kúpiť si hneď lôžko na nasledujúci deň. V pokladni mi však povedali, že “zavtra zdes budet drugaja ženščina”, čo mi nebolo ako dôvod celkom pochopiteľné, ale pochopil som, že, vzhľadom na večernú hodinu, sa treba ubytovať. Odviezol som sa teda električkou do centra a našiel hotel. Ďalší deň, hneď po raňajkách, som urobil opakovaný pokus kúpiť si lehátko, ale odbili ma s tým, že mám prísť hodinu pred odchodom vlaku. Fungoval tam teda systém, podľa ktorého mohli začať predávať až po zistení, koľko voľných miest zostalo. Napriek tomu som bol pri okienku ešte o hodinu skôr. Onedlho tam začala byť tlačenica – nie preto, že by nás bolo tak veľa, ale začali sa “mocenské” boje o čo najlepšiu pozíciu pri okienku. Staré babky ma šťuchali lakťami a ja som im nezostával nič dlžný. Napokon sa okienko otvorilo, a napodiv, všetkým sa ušlo miesto vo vlaku. Dav sa presunul na nástupište. Po príchode vlaku sme sa zhrčili pri dverách nášho vozňa, ktoré sa otvorili a sprievodca rázne oznámil: “Zaňjato! U meňa grupa!”. Sám by som si s ním asi neporadil. Ale nahnevaný dav ho odstrčil nabok a vovalil sa, vrátane mňa, dovnútra. Aspoň že som nezostal na peróne.

Počas ďalšej jazdy nás postupne “ubytovali” v kupé, kde bolo nejaké miesto voľné. Mne sa ušla spoločnosť židovskej rodiny cestujúcej cez Viedeň do Izraela. Chudáci, celú noc sa prebaľovali, aby zo siedmich kufrov urobili šesť. Mal som tak možnosť vidieť ich obsah. Mali, okrem iného, asi najmä to, čo sa oplatilo zo Sojuzu zobrať – fotoaparát a “šampanské”, čiže igristoje. A viezli tiež spústu kníh.

Cestou som sa veľmi nevyspal. Po príchode do Bratislavy som sa zložil doma a išiel s jednodenným oneskorením do práce. Všetci bližší kolegovia boli mojou neprítomnosťou prekvapení a s pôžitkom si vypočuli moje rozprávanie, ktoré som teraz, po vyše tridsiatich rokoch, dal na papier.

Jedným z najstarších diaľkových pochodov v Českej republike je podujatie Ústecká jarní padesátka, organizovaná v okolí mesta Ústí nad Labem. 16. 4. 2011 sa uskutočnil 45. ročník. Pre peších turistov boli pripravené tieto trasy:

Bolo slnečné počasie s teplotou okolo 18°C. Pretože toto bol jubilejný ročník, každý účastník mal na diplome napísané okrem svojich kilometrov aj 5 km bonus. V cieli bol guláš a pečiatky.

V turistickom kalendári KČT som našiel toto turistické podujatie so zaujímavým názvom. Koná sa každoročne koncom apríla. Tento rok sa konal 30. 4. 2011. Organizátori mali pripravených viacero trás rôznej dĺžky:

Pretože pochod sa volal "Pochod medláneckých ježibab", je vhodné ich predstaviť:

Akonáhle sa z mladosti začnú robiť zásluhy, je to zlé, lebo každý hlupák – aj starý – bol tiež raz mladým hlupákom. J. Werich

Najľahší spôsob ako stratiť úctu a dôveru mladých, je dávať im nekonečné rady. E. Hemingway

Mladí ľudia majú sklon si myslieť, že sú múdri, ako si opití myslia, že sú triezvi. P. Chesterfield

Výchova je to, čo v človeku zostane, keď zabudne, čo sa naučil. O. Skinner

V snahe splniť plán diaľkových pochodov pre rok 2011 v predstihu, presúvame termín 12. ročníka diaľkového pochodu Novembrový výšľap s pôvodným termínom 12. 11. 2011 na termín 10. 9. 2011. Všetky ostatné informácie uvedené v Oblastnom turistickom kalendári Malé Karpaty a okolie zostávajú v platnosti. Teda: štart Krasňany, Pekná cesta 8.00 - 9.00 h, cieľ areál Tesla, trasa 39 km/1300 m cez Košarisko - Marianku - Kamzík - areál TJ Tesla. Keď Októbrová revolúcia sa konala v novembri (teda oneskorene), prečo by sa novembrový diaľkový pochod nemohol konať už v septembri (teda v predstihu).

3.9.2011 NEVÁHAJ A POĎ! 11. ročník
(sobota) OT TJ Iskra Matador Bratislava

2. - 4.9.2011 STRETNUTIE CYKLOTURISTOV REGIÓNU ZÁHORIA V MALÝCH KARPATOCH 9. ročník
(piatok - nedeľa) KST Jablonica

- - - POZOR - ZMENA TERMÍNU - - -
10.9.2011 NOVEMBROVÝ VÝŠĽAP 12. ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

10.9.2011 12-HODINOVÝ VÝŠĽAP NA DEVÍNSKU KOBYLU 5. ročník
(sobota) Xtremerun DNV o.z., Turistická informačná kancelária DNV

17.9.2011 ŽITNOOSTROVSKÝ POCHOD 31. ročník
(sobota) KT RODINA Dunajská Streda

24.9.2011 JESENNÝ MALOKARPATSKÝ TERČÍKOVÝ ŠLIAPAK 30. ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s ním v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Pavol Šoula, Ľudovít Bahurinský, konečná úprava textu a príprava obrazovej náplne - Pavol Šoula, distribúcia - Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.