MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

Netradičný turista, ale zato tradičný návštevník T - 100
Jozef Rosina
oslavuje 4.marca 2002 - 45 rokov

Jozef, 4.marca 2002 sa dožívaš svojich prvých 45 rokov života a malokarpatskí turisti si na teba spomenuli ako na dvadsaťročného pravidelného "návštevníka" Trnavskej Stovky a preto sme ti položili pre MKD zopár otázok.

1.MKD: - Začnime pekne od začiatku. Kedy si sa začal zaujímať o iný druh športu ako o futbal. Pre trnavských chlapcov to bol vždy šport "Numero uno", čiže po našom číslo jedna. Alebo to bolo u Teba iné?

Jozef Rosina: - Samozrejme, aj ja som chcel byť futbalistom, veď som vyrastal počas slávnej éry Trnavského Spartaka. Veľmi skoro som však pochopil, že futbal na Slovensku to je predovšetkým špinavosť a zákulisné ťahy... A s tým som nechcel mať nič spoločné!

2.MKD: - Vieme, že od rannej dospelosti si sa silne upísal pre Trnavu zlváštnemu športu - bedmintonu. Ako si sa vlastne k tomu dostal? Aj pre teba to bol zo začiatku exotický šport?

Jozef R: - Už v roku 1974 som sa ako študent trnavského gymnázia prihlásil na nábor do Bedmintonového oddielu TJ SZM Fortuna Trnava. A tento šport si ma potom získal na celý život.

3.MKD: - To slovo "nábor" mi pripomína kopu vecí z doby minulej, napr. do bane, do družstva, do armády a pod. Väčšina z náboru utiekla čo najskôr, teba to však drží stále. Aké boli tie tvoje najväčšie úspechy a čo všetko ešte plánuješ do budúcnosti?

Jozef R: - V neuveriteľne skromných podmienkach v TJ Fortuna vyrastali vynikajúci športovci. Kulturisti vozili napr. medaily a dobré meno až z Majstrovstiev sveta. Bedmintonisti boli stálym účastníkom II.ligy v súťaži družstiev, v súťažiach jednotlivcov zbierali medaily i na Majstrovstvách Slovenska v kategóriach dospelých a dorastu. Niekoľko medailí som získal aj ja, väčšie úspechy som mal však ako tréner mládeže, ale to by bolo na dlhé rozprávanie. Do budúcnosti neplánujem radšej nič, doba je zlá pre šport!

4.MKD: - Od tohoto športu je k turistike a hlavne k diaľkovému pochodu dosť ďaleko. Povieš nám čo sa stalo, že si sa dostal z telocvične na turistické chodníčky? Kto bol ten zvodca?

Jozef R: - Jeden z mojich bedmintonových spoluhráčov, istý Juraj Valach, sa zúčastnil jedného z prvých ročníkov T - 100 /ešte keď ho organizovali sami horolezci/ mi nadšene rozprával o atmosfére podujatia. O rok som s ním išiel aj ja a odvtedy chodím na stovku pravidelne.

5.MKD: - Ako často sa odhodláš, okrem T-100 a ideš sa prejsť do hôr?

Jozef R: - V poslednej dobe je to čoraz častejšie! Mám psychicky náročné povolanie a preto pokoj a ticho v lese je balzamom na moju dušu. Chodím však najradšej do lesa v pracovný deň dopoludnia, keď tam nestretnem nikoho.

6.MKD: - Pred pár rokmi si prehlásil, že vlastne na pochody nechodíš vôbec, len na ten jeden hlavný a to T-100. Prečo?

Jozef R: - Situácia sa už "zlepšuje". Vlani som bol už aj na Častovskej 50-ke, no T-100 to je pre mňa neopakovateľné podujatie - atmosféra, známe ksichty, ktoré stretávam len tu, športový výkon, skúška vôle a kopu ďalších vecí. Veď už som o tom písal aj na stránkach MKD.

7.MKD: - Po mnohých rokoch pravidelného zúčastňovania si sa už dostal medzi "elitu" pochodníkov T-100. Čo si myslíš o tom dlhoročnom "masochistickom" trýznení tela? Dokedy ešte? Alebo ťa to drží len preto, lebo sa chceš dostať na suverénne čelo tabuľky? Na to ti už stačí, aby si ju /T-100/ tento rok úspešne prešiel a Obdržálek s Celom niekde "pospali" a si tam.

Jozef R: - V roku 2001 som prekonal Trnavskú stovku dvadsiatykrát. To je už dôvod na zamyslenie! Pustiť sa do ďalšej dvadsiatky alebo byť "normálny". Nikdy v živote som "normálny" nebol, takže asi to ešte skúsim, keď mi bude zdravie slúžiť.

8.MKD: - Propaguješ takéto chodenie aj medzi "svojimi" športovcami a známymi? Máš už nejakých následovníkov?

Jozef R: - Vždy som bol a budem nadšeným propagátorom Trnavskej stovky. Naviedol som na ňu týchto ľudí a to sa zasa chválim:

Jozef R: - Čo mi vydrží dlhšie, to veru neviem. Bol by som rád, keby obidvoje. Jedno aby dopĺňalo druhé...

10.MKD: - Si jediný, koho osobne poznám z účastníkov T-100, ktorý si trúfne postaviť sa na štart bez nejakého tréningu. Vyhovuje ti to takýmto spôsobom chodiť na DP alebo je to z nedostatku času?

Jozef R: - Človek je stvorený pre pohyb a nie pre nepohyb. Dnešná mladá generácia nejde pešo ani do mesta na internet. Ja som presvedčený, že zdravý človek, ktorý sa pravidelne hýbe, musí prejsť za 24 hodín tých 100 km pešo. Nehovorím, že hneď bez problémov, ale prejde ich! Že je to tak, dokázal som už 20 krát.

11.MKD: - Pred časom si prezradil a vlastne aj dnes, že si zobral v roku 1992 na stovku aj vlastnú ženu, ktorej sa podarilo prejsť až po Sološnickú dolinu. Čo môžem zo skúseností zasa povedať ja, že na ženu, ktorá to ide po prvýkrát, je to pekný úspech. Aká je situácia teraz?

Jozef R: - Tlačová chyba skreslila tento údaj - bolo to už v roku 1982 a nie 1992. Boli sme vtedy prvý rok s manželkou zosobášení. Ja som bol na vojne v Martine. Kedže bola stovka, vybavil som si opúšťák. Žena sa potešila, myslela, že kvôli nej. Nič múdrejšieho ma vtedy nenapadlo ako vziať ju so sebou. Chcela skončiť už na Babe, ale boli tam preteky áut do vrchu, takže preto nechodili ani autobusy. Musela by ísť peši do Pezinka. Tak išla radšej so mnou ďalej. Došla až do Sološnice a vyčíta mi to dodnes. Asi preto, že na rozdiel odo mňa je "normálna"...

12.MKD: - Máš nejaké svoje životné krédo, heslo, podľa ktorého sa riadiš? Môžeš nám ho prezradiť?

Jozef R: - Moje životné a športové krédo je: "Nikdy sa nevzdávaj!" Myslím, že väčšine našich reprezentantov takéto krédo chýba. V živote, v športovom i osobnom, som veľakrát prehral, ale nikdy som sa nevzdal!!!

13.MKD: - Čo by si chcel odkázať kamarátom spolupochodujúcim? Či stačí len "Dovidenia kamaráti v sobotu 1.júna o siedmej hodine ráno, na hlavnej stanici v Bratislave"?

Jozef R: - Kamarátom chcem poďakovať za spoločnosť z predchádzajúcich ročníkov. Vždy ich rád uvidím. Želám im veľa a aby ešte dlho boli naši a nie "normálni"!

Na záver srdečne ďakujem Tebe i ostatným turistom za blahoželanie k narodeninám. Veľmi si to vážim, pretože niekedy ani vlastné deti si na moje narodeniny nespomenú včas. Je možné, že sa v tomto roku uvidíme aj na inom pochode ako na stovke!

Ďakujem ti za rozhovor a prajem všetko najlepšie a veľa zdravia za celú našu partiu, ktorá robí nielen T-100 ale aj MKD.

Neveľké zrúcaniny hradu, ktorý bol jedným zo sídiel rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka /tzv.svätojurská línia/ sú dnes skryté v lese, nad Neštichom, pôvodne samostatnou osadou, dnes časťou mesta Svätý Jur. Hrad sa stal nástupcom rozsiahleho veľkomoravského hradiska, ktorého zvyšky sa nachádzajú na protiľahlom kopci. Hrad bol postavený niekedy pred rokom 1271, pretože práve z tohto pochádza prvá písomná zmienka o jeho existencii. Jedná sa o správu kronikára českého kráľa Přemysla II. Otakara, ktorá opisuje dobytie niektorých uhorských hradov českým vojskom, medzi nimi sa uvádza aj hrad Sancto Georgio, dnešný Biely kameň nad Svätým Jurom. Druhýkrát sa hrad spomína v listine z roku 1295, v ktorej sa opisujú udalosti vpádu rakúskeho vojska Albrechta na území dnešného Slovenska. Súčasťou týchto vojenských operácii bolo aj obsadenie hradov Biely Kameň a Pezinok rakúskym vojskom a ich následne dobývanie vojskom uhorským.

Koncom 14.storočia bol hrad prestavaný a rozšírený o predhradie. Hrad postavili na homolovitom kopci obohnanom hlbokou obrannou priekopou okolo vonkajšieho opevnenia so vstupnou bránou. Malé hradné nádvorie pôvodne uzatvárali jednotraktové paláce s kaplnkou a hospodárskymi stavbami, zovreté ďalším kruhom opevnenia. Do hradu sa vstupovalo ponad priekopu, ktorú na južnej a severnej strane sledovali zemné valy. V 15.storočí bol hrad znovu dobitý a vypálený vojskom uhorského kráľa Mateja Korvína. Stalo sa tak preto, že grófi zo Sv.Jura a Pezinka odmietli uznávať autoritu uhorského kráľa a pridali sa na stranu cisára Fridricha III. Po dobytí hradu uhorským vojskom sa zvyšní členovia rodu poddali panovníkovi. Členovia grófov zo Sv.Jura a Pezinka vlastnili hrad až do vymretia rodu po meči Krištofom II. v roku 1543. Následne sa majiteľom hradu a panstva stáva panovník, ktorý ho istý čas udeľoval do zálohy, napr.bratislavskému županovi Eckovi Salmovi z Neuburgu. Medzi najvýznamnejších držiteľov hradu a panstva patril od roku 1540 predovšetkým Ján Zápoľský a od druhej polovice 16. storočia palatín Štefan Illeshazyi. Štefan Illeshazyi bol druhým manželom Kataríny Pállfyovej a po jej smrti začali svoj nárok na hrad a panstvo presadzovať práve Pállfyovci. Po niekoľkých súdnych sporoch sa napokon stali majiteľmi obidvoch panstiev a hradu. Na začiatku 17. storočia sa svätojurskí zemepáni presťahovali do novovybudovaného kaštieľa priamo v meste Svätý Jur a na hrade udržiavali iba hospodárske budovy. V tej dobe prakticky na všetkých podobných hradoch vzniká podobná situácia. V mestách a obciach mali omnoho lepšie podmienky k životu ako na starých a studených hradoch.

V roku 1663 do Svätého Jura nečakane vpadli krymskí Tatári, ktorých oddiely boli súčasťou tureckého vojska. Mesto totálne vyplienili a množstvo ľudí vzali do zajatia. Časť obyvateľov mestečka sa pokúšala ukryť na hrade a preto Tatári vyhodili časť múrov opevnenia do vzduchu. To bol začiatok jeho konca a odvtedy je hrad v ruinách a zub času dokonáva svoju úlohu.

Hoci od 1943 goegraficky, politicky i štatisticky, dovtedajšiu obec Krmeš uvádzame ako časť susednej dediny Kráľová pri Senci, vyskytnuvší sa starý historicky doklad, listina, núti, aby sme v tomto prípade hovorili o obci Krmeš.

Pôvodne to bol cirkevný majetok, patriaci Bratislavskej kapitule. Obec je spomenutá v listine v roku 1292 pod názvom Curmus, ktorý možno stotožniť s Krmešom. Ďalej v listine Bratislavskej kapituly z 18.júna 1323 "villa Kermesd iam ante annum 1323 Capitulo Posoniensi pertinebat" - čiže obec Krmešovo dávno pred rokom 1323 patrila Bratislavskej kapitule. Čo však obsahuje ďalšia listina z 24. augusta 1254, ktorá sa viaže k obci Blatné /Sarfev-Šarfia/? V nej sa uvádza, že Jakub a Mikuláš Jobagioni bratislavského hradu, listinami Bratislavskej kapituly preukázali, že ich známemu Štefanovi, synovi Gregora, odstúpili polovicu zeme v Sarfev, Monar /Monary zaniknutá stredoveká osada v chotári Chorvátského Grobu/, a Peschen /zaniknutá dedina v chotári obce Kráľová pri Senci/, ako aj Hisco z Blatného /de Sarfev/ 20 popluží v Blatnom. Toľkoto spomenutá listina.

V 26.riadku zoborskej listiny z roku 1113 sa uvádza podobnosť názvu obce ...in villa Pescan est quedam pirus, ubi terminus est terre - čiže v dedine Pescan /podobne Peschen v listine z roku 1254/ je jedna hruška, kde je koniec zeme /chotára/. Ak by villa Pescan neidentifikovaná prof.Jozefom Bráneckým, historikom a prekladateľom zoborskej listiny, bola totožná s villa Peschen, išlo by o jednu a tú istú dedinu, teda Pieščany /pozor nie Piešťany!/. Každopádne v prvom i druhom prípade ide o dávno už zaniknutú alebo zaniknuté dediny. Teda o Pieščanoch v chotári Kráľovej pri Senci, skôr chotári Krmeša niet iných správ, okrem nákresu v Štátnom oblastnom archíve v Bratislave, na ktorom je nákres zaniknutého cintorína v poli a to v trojuholníku ciest Senec - Krmeš, Krmeš - Reca a Senec Sládkovičovo, asi 150 m za domom bývalého hostinca v smere réckej cesty a odtiaľ asi 150 metrov západným smerom k Sencu.

Baleárske ostrovy - Malorka, Ibiza, Formentéra, patriace Španielsku, sú rajom pre milovníkov morských pláží, zaliatych južným slnkom, ale vyhľadávajú ich /najmä Ibizu/ i tínedžeri - vyznávači rušného nočného života, predovšetkým rôznych "Mega diskoték".

V záujme vidieť čo najviac, už tretí deň pobytu na Ibize som absolvoval vyhliadkovú cestu loďou pozdĺž západného pobrežia. Plavili sme sa kúzelnými malými zátokami s bielymi plážami, ktorých názvy zneli tak nádherne exoticky - Cala Bassa, Cala Corral, Cala Tarida...

Našim cieľom bol magický ostrov Es Vedra, ktorého skalnaté steny kolmo vystupujú z morskej hladiny. Jeho neskutočná krása sa stala akýmsi symbolom Ibizy. Loď zakotvila a prácu majú kamery. Štíhle kamenné platne sú častým cieľom skalolezcov. Z lodného amplióna znejú tajomné tóny Mike Oldfielda z jeho posledného CD-ečka, venovaného práve tomuto ostrovu. Milovníci podmorského života sa zhromaždili v presklenenej časti podpalubia a vzdychajú nad tou krásou. Mne však už po vyplávaní z prístavu San António padol do oka horský masív rozprestierajúci sa poblíž pobrežia. Preto večer po návrate do hotela Tagomago si kupujem "The map of Ibiza" a využívajúc "Šoulove základy orientácie podľa mapy" pripravujem sa na zdolanie najvyššej hory Ibizy, ktorá má pekný názov SA TALAIA a nadmorskú výšku 475.

Ráno po raňajkách sa ponáhľam na výpadovku zo San Antónia do San José. Môj proviant, okrem peňaženky, tvorí - Tatranka Opávia, 2 plechovky piva a videokamera. Autobus je presný a temer prázdny. Cesta, ktorá začína v nadmorskej výške 0, iba mierne stúpa a k horizontu je úplne priama. Po zastávkach v malých romantických osadách sme sa priblížili k pohoriu. Asi po polhodine, zdolajúc 3-4 serpentíny bus zastavuje v San José. Malé námestie - 3 krčmy a kostolík - mi pripomínajú mexický vidiek.

Výrazná šipka s vyblednutým nápisom SA TALAIA mi naznačuje, že sa musím dať cestou, ktorou som prišiel busom. Po chvíli prichádzam k orientačnej tabuli s mapou pohoria. Cesty sú ovšem bez značiek. Opúšťam mestečko. Prechádzam okolo viníc s dozrievajúcou úrodou a záhrad plných figovníkov. Pri ceste rastú staré mandlovníky. Zdá sa mi, že patria Nikomu a tak si pozrážam niečo na cestu. Za zákrutou v tôni vysokej trstiny opustím hlavnú cestu a začínam stúpať po prašnom chodníku. Hluk z cesty zaniká v diali a nad krajinou sa rozhostí ticho rušené iba spevom cikád v korunách starých pínií. Prechádzam povedľa niekoľkých víkendových domov. Sú biele a ich malé okná sú zabednené modrými drevenými okenicami, ktoré návštevníkov chránia pred intenzívnymi slnečnými lúčami. Na plochých strechách sú rezervoáre zachytávajúce vzácnu vodu v krátkom období dažďov. Nad stavbami sa vypínajú štíhle ďatlové palmy.

Je nádherný slnečný deň. Vďaka dobrej viditeľnosti možno sledovať, ako sa údolie rozširuje až k prístavu San António. Chodník stúpa krátkymi serpentínami. Slnko je už vysoko nad obzorom a tiene sa krátia. Asi po polhodine prichádzam na širokú horskú planinu. Cesta vpravo vedie do vnútrozemia. Pokračujem vľavo riedkym lesom. Horúci prach na ceste rozvíri terénna TOYOTA. Španielski manželia s dvoma dorastenkami si cestu na vrchol poriadne skrátili. Pozdravíme sa kývnutím ruky. Ja, čo som cestu absolvoval peši, si určite zaslúžim malú pozornosť. Odmením sa plechovkou Zlatého bažanta. Mlčky dopíjam horký mok, ktorého teplota sa blíži k bodu varu a zisťujem, že som vlastne už na hlavnom hrebeni. V pohode absolvujem záverečné stúpanie. Prichádzam ku kamennej mohyle, kde zvetralý nápis oznamuje PUNKTUM VERTIKALE MAXIMUM. Pod ňou sedí dorastenka z Toyoty, unavená ako po zdolaní Everestu. Využijúc všetky svoje jazykové vedomosti, ale najmä pomocou rečí rúk, ju poprosím o "okamerovanie".

Po krátkom odpočinku schádzam k budove meteorologického ústavu a za ohradou, ktorá bráni turistom vyliezať na vysokú anténu telekomunikačného systému, nachádzam ten správny vyhliadkový bod. Celý západný výbežok IBIZY mám ako na dlani.

Doprajem si Tatranku Opávia a Pilsner Urqwell. Premáha ma únava. Keď zavriem oči, zmocní sa ma pocit, ktorý opísal A.Camus v listoch z Tipasy: "V některých hodinách krajina zčerná sluncem. Oči se marně pokoušejí postihnout cokoli krom kapiček světla a barev, třesoucích se na konečcích řas. Rozpínavá vůně aromatických rostlin škrábe v krku a nutí v prevelikém vedru lapat po dechu." Zo snívania ma prebudí talianska rodinka. Prosia o spoločné foto. Keď potom popoludní sedím v záhradnej reštaurácii v centre San José a čakajúc na bus, dopíjam tretie domáce pivo značky "San Miquel" /na Ibize je všetko sväté/, som spokojný, že som unikol tomu "leháru" na pláži a nakoniec ma teší i dobrý výkon. Objednávku štvrtého piva počierny fúzatý barman kvituje hlasitým "OLÉ". Asi je tiež spokojný s mojím výkonom.....

Turistické zrazy majú na Slovensku dlhú tradíciu – v roku 2002 je už 36.zimný a 49.letný zraz turistov. V susednom Česku nám túto tradíciu a hlavne schopnosť zorganizovať zraz závidia. V roku 2000 vznikla myšlienka organizovať medzinárodné zimné zrazy turistov na Slovensku, v Čechéch a v Poľsku. 1.medzinárodný zimný zraz turistov bol v roku 2000 na Slovensku v Čadci, 2.v roku 2002 na Morave v Jeseníkoch.

Na zraz v Jeseníkoch sa turisti bývalého okresu Trnava vybrali autobusom. Do mesta Jeseník sme prišli trochu neskôr. Rýchlo sme sa navečerali a vyrazili na otvorenie zrazu. Predpokladali sme, že prejavy už nestihneme, ale aspoň časť programu uvidíme. Otvorenie bolo na námestí. Nikde sme však nikoho nevideli. Až po chvíli sme zistili, že otvorenie bolo o hodinu skôr ako v propozíciách a trvalo 10 minút. Kultúrny program vraj bolo vystúpenie ľudovej hudby.

Záver zrazu bol na Okresnom úrade. Prvý šok sme utrpeli pri vstupe – vyberalo sa VSTUPNÉ !!! Niektorých to tak naštvalo, že rovno odišli. My, čo sme sa nad to povzniesli a zaplatili, usadili sme sa v sále a čakali. Podľa programu malo byť ukončenie zrazu o 19.00 h a od 19.30 h papučový bál. Do 19.45 sa nič nedialo, našťastie predaj alkoholu fungoval. Po 19.45 sme si pískaním a potleskom vynútili začiatok papučového bálu – kapela začala hrať. Zábava prebiehala až do 20.30 h, keď konečne došli všetci potrební funkcionári a prebehlo ukončenie zrazu a odovzdanie zrazových štafiet. Kultúrny program nebol, prebiehal len papučový bál so živou kapelou.

Počas záveru boli na stene zavesené vlajky Českej republiky, Poľska, Slovenska a Európskej únie. Slovenskú vlajku doniesla slovenská delegácia, bohužiaľ však s nesprávne umiestneným znakom (asi aj to je slovenským špecifikom, že máme dve slovenské zástavy - vodorovnú a zvislú).

Aby som však len nehanil – ubytovanie a stravovanie bolo výborne zabezpečené na SOU Potravinárske. Čo sa týka snehových podmienok, boli ovplyvnené výrazným oteplením pred zrazom a nočným ochladením. Našťastie hrebeň Jeseníkov mal dosť snehu (miestami aj vyše 1 m) a stopa bola perfektne upravená.

rok:	zimný zraz:	letný zraz:
2002	Jeseník (Česko)	Levice (Margita a Ilona)
2003	Revúca	Lučenec (Ružiná)
2004	Bielsko-Biala (Poľsko)	Poprad (Športkemp)
2005	?	Bratislava (Malé Karpaty) ?

Ten pilier v Havranici už nedokončí...
Za Arnom Puškášom /1925-2001/ - len tak, po Trnavsky

Zlé jazyky po Slovensku tvrdia, že trnavskí horolezci po ostatné roky už len jubilujú. Raz je to polstoročnica existencie oddielu, potom guinessovských päťdesiat rokov predsedovania jedného jediného človeka a naostatok osemdesiatiny toho istého päťdesiatročného predsedu.

Nečudo, že takéto výročia sú aj objektom zvedavých novinárov, ktorí počas nich majú možnosť vypočuť si nejednu historku. Niektoré sú, ako tvrdí skúsený Celo Radványi, takého typu, že rozprávač je gerojom a ostatní sú blbci, iné však možno hádam aj tesať do kameňa. Jednu z tých druhých a to pri jednej výročnej príležitosti - bolo to "len 30 trvania horolezeckého oddielu v Trnave" - spomenul vo svojej správe dotknutý predseda JUDr.Eugen Nemeš. Začína sa vtedy, keď trnavskí horolezci nadviazali prvý kontakt s JAMES-om. Citujem: "Tu treba poznamenať aj tú skutočnosť, že sme nadviazali známosti s viacerými poprednými horolezcami, menovite Puškášom, Hubom, Stolárom a ďalšími. Veľmi sme si hodnotili pomoc, ktorú nám poskytol najmä Puškáš, ktorý chodil medzi nás do Trnavy a zúčastňoval sa aj našich cvičení na Havranici. On prvý začal pracovať na pilieri, ktorý síce nedokončil, ale aj tak sme ho nazvali po ňom Puškášovým. Bol v tom čase naším vzorom."

To bolo v roku 1951, v tom roku sa aj oženil s Trnavčankou Tónkou Drobnicovou /vydržalo im to spolu až do jej smrti/ a o 10 rokov neskôr sa podarilo stretnúť s ním, bolo to práve v Trnave, aj autorovi týchto riadkov. V knižke Mladé rampy o Puškášových trnavských návštevách píše jej autor Dr.Dominik Jarábek s trefnou charakteristikou: "Prichádzal k nám na sklonku roka ako Dedo Mráz, s bradou, ktorá mu sluší a do ktorej sa mu suchári zakvačujú, prichádza z hôr a vrchov a prináša so sebou zdravý závan zimy. Je to horský vták, skalný orol. Vyliezol, možno povedať, každý končiar, posedel v každom sedle, prebrúsil každú dolinu. Vrchy ho naučili myslieť, vrchy ho naučili vidieť, vtláčali mu do ruky pero a štetec. V našom svete nížin je ochotný pobudnúť len ako hosť. Poňuchať, posliediť, nakúpiť kníh, preskúmať galérie, potrúsiť po známych semiačka vrchárskych zážitkov a ta sa - znovu do skalných hniezd". V dobe toho prvého vzájomného kontaktu, ak to dobre počítam, končil s chatárčením pod Rysmi a prechádzal na Kežmarskú chatu. Tam bol do roku 1958, potom sa stal profesionálnym členom Horskej služby a zároveň pracovníkom časopisu Vysoké Tatry. Od roku 1967 vykonával povolanie, ktoré najlepšie vyhovovalo jeho naturelu - bol slobodný publicista.

Spojenie horolezec, chatár, publicista, grafik, organizátor, gurmán, cestovateľ, rozprávač a mnohé ďalšie nachádzal návštevník v koncentrovanej podobe predovšetkým pri osobnej návšteve Arna Puškáša. Pre zachovanie konkrétneho dojmu a pocitu, opäť zacitujem, tentoraz sám seba: "Je svojím spôsobom ťažké i ľahké zároveň písať o tak známom a zaujímavom človeku, akým je Arno Puškáš. Veď už samotný priestor, v ktorom žije a pracuje, je nesmierne aktraktívny. Návštevníka v prvom rade zaujmú jeho obrazy vytvorené ako spomienka na cesty do zahraničia: smelé jasné radenie živých farieb nanesených istou rukou, z ktorých verne dýcha atmosféra horského štítu, južného slnka, či lodičiek v prístave. Je tu obrovská knižnica s odbornou literatúrou v mnohých jazykoch, osobné pamiatky z ciest po troch svetadieloch, z pohárov trčia ceruzky, štetce, na listovanie sa ponúkajú cestovné denníky z ciest i horolezecké denníky z Vysokých Tatier, základ jeho horolezeckých sprievodcov a medzi tým všetkým jeho manželka, majúca neobyčajné pochopenie pre bohato rôznorodú činnosť svojho manžela. A ona je zároveň aj tým spojivom, ktoré Arna Puškáša púta k rovine, k nášmu mestu, k Trnave. Zoznámil sa s ňou síce v Tatrách, keď ešte pôsobil na chate pod Rysmi. Svadba však bola v Trnave a po nej nasledovali každoročné návraty sem, medzi rodinu, priateľov, známych, sem do trnavských uličiek, ktoré tiež s takou chuťou zobrazil na plátno, pardón na lepenku". Takto sme v roku 1974 Trnavčanom nielen predstavovali v časopise "Kultúra a život Trnavy" zaslúžilého majstra športu Arna Puškáša, ale zároveň aj pozývali na osobné stretnutia s ním. Uskutočnilo sa v tom samom roku, na mikulášsky sviatok 6.decembra, vo vtedajšej bývalej kresliarni gymnázia na Hollého ulici. Viac ako po dve hodiny, v pravom slova zmysle, praskala vo švíkoch a určite nejeden z príslušníkov staršej trnavskej horolezeckej generácie si spomenie, ako sa mu pre veľký záujem ušlo iba miesto na státie...

Pravda, pre každého, čo i len troška serióznejšieho záujemcu o turistické a horolezecké túry vo Vysokých Tatrách, zostane Arno Puškáš v pamäti v prvom rade ako autor jedinečného deväť zväzkového horolezeckého sprievodcu, ktorého prvý diel vyšiel už v roku 1957.

Spoluautorstvom s Ivanom Urbanovičom, ktorý fotografoval, sa publikáciou Nanga Parbat 9125 m /vyšla v 1974/ ako jej zostavovateľ, publicista, grafik, ilustrátor i aktívny horolezec, zapísal do pamäti všetkých Slovákov, ktorí sú hoci len pasívnymi obdivovateľmi tohoto životného spôsobu. Nečudo, veď šlo o prvú úspešnú slovenskú expedíciu na himalájsku osemtisícovku. Tam sa zároveň spolu s Urbanovičom a Psotkom prezentoval prvovýstupom na predvrchol Nanga Parbat /7910 m/ a zapísal sa tak do pamätnej knihy himalájskych výstupov.

V slovenskej ankete Horolezec 20.storočia sa umiestnil na jedinečnom 5.mieste, keď jeho veľký priateľ Jožo Psotka, ktorý sa neskôr už z Himalájí nevrátil, ho na treťom mieste predstihol iba o päť hlasov. Nebolo však cieľom písať tu ani encyklopedické heslo, ani hodnotiaci posudok. Veď Arno Puškáš až do svojej smrti, ktorá ho zastihla 9.júna 2001 vo veku 76 rokov, hýril nesmiernym množstvom aktivít. Kto už dnes dokáže určiť, ktorá to bola, čo mu zabránila dokončiť pilier v malokarpatskej Havranici? Žiadalo sa však pripomenúť, že on, ktorý pochádzal z východného konca Slovenska, z Košíc, zapustil korienok aj na opačnom, západnom jeho konci, v Trnave. Že popri nebotyčných horských výškach rátaných v tisíckach metroch, objavil, aký je život pekný a zaujímavý tam, kde ich počítame nanajvýš tak v niekoľkých stovkách. Bol jednoducho jeho znalec.

Na základe spomínanej úspešnej expedície na Manga Parbat a hlavne Puškášovým rozprávaním o nej, bolo zorganizované v súčasnosti jedno už z najstarších turistických podujatí v okolí a to "Silvestrovský výstup na Marhát", ktoré si piešťanskí organizátori premenovali na "Silvestrovský výstup na Manga Marhát". V roku 2001 sa konal už 30.ročník s účasťou vyše tisíc turistov.

Zabudnuté v "mailovom" šuplíku...
"On nie je v Guinessovej knihe rekordov"
alebo Bubo Nemeš už je superjubilantom.

Máme v Trnave športový klub, čo akosi nekorešponduje so zabehnutou nomenklatúrou viac menej typických športov tohoto mesta a už vôbec nie z jeho polohou "na rovine ako dlaň". Ba tento klub si prednedávnom pridal ďalších päť rokov k svojej existencii. Pochopiteľne, že je to trnavský horolezecký klub. No tak, ako je dosť nezvyčajné a neobvyklé hovoriť o horolezectve na trnavskej rovine, nezvyčajný bol aj čas, po ktorý tento klub viedol a či predsedal mu, náš životný superjubilant JUDr.Eugen Nemeš. Rovných päťdesiat rokov! Právom mu patrí už dávnejšie novinármi udelený titul prvolezca. Bol to konkrétne on, čo pred mnohými rokmi, tesne po vojne /pre tých mladších pripomínam, že po druhej svetovej v minulom storočí/ priviedol Trnavu do hôr a hory do Trnavy.

Tak ako vo všetkom ostatnom, čo sa stane človeku koníčkom na celý život, aj tu boli rozhodujúce prvé zážitky, keď ako 8 - 9 ročný chodieval s otcom na malokarpatské výlety. K ním patrili tiež návštevy Havranice, Zárub, Ostrého Kameňa, pri ktorých ho fascinovali tamojšie skaly a lákali k prvým horolezeckým partiám. Bolo preto úplne samozrejmé, že v roku 1940 pri návšteve Vysokých Tatier mu tí ozajstní horolezci, s lanami, čakanmi, okovanými topánkami a veľkými batohmi na chrbte tak učarovali, že horolezectvo sa preň nielen stalo náplňou všetkých voľných chvíľ, ale potešením celoživotným. Hneď vtedy, bez akýchkoľvek skúseností a vybavenia, zliezol Kriváň, Veľkú Vysokú a Satana. "Začínal som podľa nemeckej príručky o lezení majúcej mnoho názorných kreslených obrázkov. U povrazníka v meste som si nechal vysúkať laná, o ktorých som predpokladal, že budú vhodné na lezenie a potom som si ešte zohnal hasičské karabínky. Takto vystrojený som v roku 1943 urobil prvý veľký výstup na Štrbský štít a potom východnou stenou na Kriváň. Vtedy som však už nebol medzi Trnavčanmi sám, čo mu hory učarovali. Hoci to boli túry nenáročné, boli sme nimi nadšení. Dokonca sme v ďalšom roku urobili aj prvý trnavský výstup vlastným variantom v severnej stene Štrbského štítu, po ktorom nasledovali viaceré ďalšie, dokonca aj zimné, ako Satanovým žľabom na Satana alebo od Hincových plies žľabom na Kôprový štít", spomína po rokoch Bubo Nemeš na tie prvé romantické doby lezenia. Doby plné kamarátstva a idealistického vzťahu k horám, k prírode. "Hoci sa v Tatrách vtedy dalo bivakovať priamo pod skalnými stenami, v lone prírody, nikdy sme túto možnosť nezneužili k dajakému vandalstvu. Neexistovali síce dnešní prísni tatranskí strážcovia, vedeli sme však, že tam sme iba hosťami a prírodu musíme nechať po sebe neporušenú". Nuž a s týmito ideálmi si potom skupina mladých ľudí založila v novembri roku 1946 vlastný horolezecký oddiel. Bolo to na deň presne 10.novembra 1946. Tých trnavských prvolezcov, spolu s ich prvým a po dlhých a úspešných päťdesiat rokov aj jediným predsedom "Bubom" Eugenom Nemešom tvorili nasledujúci členovia: Jozef Dostál, Alexander Srnka, Ladislav Vitek, František Vitek, Štefan Kranec, Jozef Zeleňák, Alojz Brtek, Elena Valentovičová, Jožina Horová a Marta Gažovičová. Bolo pre Trnavu dobré, že si zvolili práve horolezectvo, aj keď taký počet ľudí mohol zvádzať na niečo iné... Dokázalo sa vtedy - "za Buba" - nemálo veľkých vecí. Napríklad nadviazať známosti a potom aj spoluprácu s mnohými našimi poprednými horolezcami, konkrétne Puškášom, Andrášim, Fábrym, Roubalom, Hubom, Vrabcom, Stolárom a ďalšími, ktorí v tom čase boli pre trnavských horolezcov takmer nedostižným vzorom. No Trnavčania sa nedali odradiť. Sám náš jubilant sa už v roku 1951 stáva horolezeckým cvičiteľom, v roku 1952 je už členom širšieho kádra slovenských reprezentantov v horolezectve, v roku 1959 je už cvičiteľom 1.triedy a popri ňom samozrejme výkonnostne rastú a dobré meno trnavského horolezectva šíria ďalší členovia oddielu. Svojím prvým oddielovým prechodom celým hrebeňom Vysokých Tatier, ktorý urobili za 4 dni v roku 1962, sa dostali do povedomia horolezeckej pospolitosti na Slovensku a v celej vtedajšej ČSSR. Pečať trnavského horolezectva a Buba Nemeša osobne niesli aj tatranské prvovýstupy ako severná stena Kežmarského štítu, južný pilier Volovca Mengusovského, južná stena Batizovského štítu a tak ďalej.

Jedným z jeho ďalších ocenení je udelenie zlatého odznaku IAMES, nemali by sme zabudnúť aj na jeho podiel pri výchove novej horolezeckej generácie, na obrovské množstvo vykonanej nevďačnej organizačnej roboty. Jednoducho, predchádzajúcich päťdesiat rokov vo funkcii predsedu a doterajších osemdesiat rokov na tomto božom svete boli pre Buba Nemeša rokmi plnými aktívneho života a človečiny, za čo by si ozaj zápis do tej knihy rekordov zaslúžil. Zároveň ale človeka napadá priam barbarská myšlienka: nie jubilantovi gratulovať, ale zaželať si sami sebe, aby sme aspoň kúsok z toho, čo vykonal oslávenec, aj my vo svojom živote dokázali urobiť...

Vôbec Vám nechcem tvrdiť, že ľahko. V Iráne, skoro výhradne šiitskej islamskej krajine, je konzumácia alkoholu prísne zakázaná. Výsade sa teší len kresťanská cirkev arménskej národnostnej menšiny, ktorej je povolená výnimka v rámci náboženských obradov.

Z Istambulu do Teheránu je to nejakých 2000 km. Jazdia tam zväčša len iránske autobusy. Po ceste sa zastavujú v rôznych hostincoch, ale sú tak šikovne vybraté, aby v nich cestujúci si nemohol kúpiť ani pivo, čo je dobrá predpríprava na Irán.

Na hraniciach mi dokonca chcel iránsky colník zabaviť i prázdnu ploskačku s nálepkou, ktorá oznamovala, že vo vnútri bola pôvodne whisky. Neviem, možno tam platí zákaz, taktiež aj pre reklamu.

Zháňať sa v Iráne po alkohole je ale vskutku veľmi nebezpečné a preto je asi lepšie abstinovať, prípadne prejsť na iné "závislosti": na čaj, na iránsku coca-colu menom "Pipi-zamzam", alebo na vodnú fajku. Na dezinfekciu to síce nestačí, ale v rámci spravodlivosti je treba dodať, že tamojšia strava našťastie so žalúdkom a črevami mnoho nehýbe.

Lenže zákazy sú od toho, aby sa porušovali. Po viac než týždni iránskej abstinencie som stopol chlapíka s podivným, trochu neiránskym kukučom. Tvár mal celú červenú a nemal fúzy. Ako iní šoféri, aj on vlastne robil taxikára. Bral stopárov za dohodnutú cenu. Keď potom všetci moji stopárski kolegovia vystúpili, otočil sa ku mne a povedal, že odo mňa nič nechce /ani nemohol, keďže som mu vopred povedal, že nič nemám a preto mu nič nedám/ a že ma pozýva k sebe domov.

Po povinnom čaji v prítomnosti manželky, ktorej opovážlivo vyčnievalo pár kaderí spod mahdžuby prehodenej cez hlavu, sme nasadli znovu do auta a vydali sa do ulíc. Po pár minútach jazdy sme pribrzdili a môj šofér mávol na akéhosi puberťáka na chodníku. Ten pribehol k autu a obaja sa živo dohovorili. Puberťák prišiel ku staršiemu kamarátovi, ktorý stál neďaleko a niečo mu povedal. My sme sa zatiaľ pohli a o pár ulíc ďalej sme znovu stretli toho staršieho a podsunuli sme mu trochu peňazí. Ďalších päť minút sme znovu voľne kľučkovali ulicami. Ešte som nechápal prečo? Potom sme vošli do ďalšej ulice. Z domu vyšiel neznámy chlapec a po niekoľkých slovách nenápadne vytiahol z košele igelitový sáčok s priehľadnou tekutinou. Potom rýchle zmizol. Sáčok sme schovali pekne pod sedadlá a ešte chvíľku sme krúžili po meste. Nakoniec sme ale predsa len prišli domov, kde nás už čakala jeho žena. Konšpiračná akcia skončila starostlivým uzatvorením brány a prenesením "chlastu" do domu.

Pri večeri, keď sme sedeli na podlahe, nalial rozžiarený majiteľ prvú šálku ťažko nadobudnutej pálenky. Pochopil som, že som dobrou zámienkou k oslave. Manželka sledovala naše vlhké priateľstvo netrpezlivo, ale môj nový priateľ mal tuhý koreň, aspoň na človeka z takejto krajiny. Nezvalil sa po prvej či druhej šálke. Červenel viac a viac, usmieval sa ako milius a nezvalil sa dokonca ani po tom poslednom štvrtom či piatom. Žena mu totiž pomohla na nohy a odviedla ho spať. Ta vzácna tekutina bola preč. Čo chcete, v takejto krajine sa všetko musí vypiť okamžite. Kocovina je predsa lepšia alternatíva než doživotie...

A myslím si, že môj statočný hostiteľ už unikol tvrdým zákonom mnohokrát. I dnešná doba má svojich hrdinov.

Posielam Vám pozdrav z Vysokých Tatier a chcel by som Vám opísať istú skutočnosť, o ktorú som bohatší.

Jeseň nebola v r.2001 zrovna najteplejšia, ale čo už narobíš? Hotel máš zaplatený a tak počasie musíš ignorovať. Vybrali sme sa na pekný výlet, na Predné Solisko. Vietor a hmla nás sprevádzali až na vrchol. Foto na pamiatku sme urobili ajncvaj a potom sme hľadali nejaký záveterný kútik, kde by sa dal vypiť hlt čaju ochutený rumom. Našli sme ho kúsok pod skalným previsom. To, že ho skrášľovala súvislá vrstva špakov, plastové fľaše a polozaschnuté človečie exkrementy, na to som si už na podobných miestach zvykol. Prekvapil ma však nový fenomén, ktorý svedčí o tom, že naše veľhory sú hodne navštevované turistami ženského pohlavia a vo väčšine prípadov ide o dámy z vyšších spoločenských vrstiev. Ako sa hovorí na dedine - solventných. Pýtate sa, ako som na to prišiel? Nuž, záveterné miestečko bolo "ozdobené" množstvom menštruačných vložiek. Z toho iba 1 /slovom jedna/ bola klasická, buničitá zn.RIA Dry Tec /žeby turistka z Ukrajiny?/. Ostatné boli špičkovej kvality a to asi zásluhou reklamných šotov TV Markíza, ktoré denne obohacujú /oblbujú?/ moje poznanie a preto som ich mohol bezpečne a bezproblémovo identifikovať. V 3 prípadoch išlo o intravaginálne tampóny O.B, 4 boli menej kvalitné Lídie new /8 ks 9.5 Sk bez DPH/ a 5 bolo značky ALWAYS ULTRA PLUS AIR CONFORT, ktorých cena sa vyšplhala na neuveriteľných 84,90 Sk bez DPH za 20 kusov. Zato jednoduchších a podstatne lacnejších ALWAYS CLASSIC boli iba 2 kusy. Prekvapilo ma až 6 kusov Libresse ultra dry. Zaujímavé, že absentovali vložky s krídelkami zn.Pamela confort a Carefree maxi. Z toho usudzujem, že príslušné dámy sa na vrchol dostali peši po turistickom chodníku a neprileteli.

Nuž čo dodať na záver? Bolo ich dosť na taký malý kopček /Predné Solisko 2.093 m n.m./. Ak bude tento trend pokračovať a návštevníčky si ho neuvedomia, že nejde o "veci", ktoré by naše hory obzvlášť zveľaďovali, budeme mať naše Tatry vyvložkované lepšie, ako motory starých embečiek. A možno o pár rokov bude mať Predné Solisko už 2.094 m n.m.

V poslednom čísle Malokarpatského Diaľkoplaza som v rubrike došlá pošta čítal článok p.Karoviča o vyhorelej chate na Brezinkách. Môžem to potvrdiť, išiel som okolo spolu s kamarátmi, tesne po vyhoretí, ešte sa z nej dymilo, niektoré trámy tleli a ten pohľad nás chytil za srdce. Toto miesto bolo veľmi obľúbené pre všetkých turistov, ktorí po skončení hrebeňovky Havranica, Záruby, Ostrý Kameň sa tu s obľubou zastavili občerstviť. Nuž a v tento smutný deň sme sa tu zastavili a urobili niekoľko záberov z tejto nehoráznej spúšte. Človeku je smutno, keď taký veľký a známy orientačný bod ľahne takýmto spôsobom popolom. Tak isto by som bol veľmi rád zvedavý na príčiny tejto skazy.

Siahnem, vytiahnem a čítam...
Honza Zajíček a Jiří Caletka: Dálkové pochody - naše láska

Zaujímavú knihu vydali horeuvedení páni v roku 2001. Je to kniha o diaľkových pochodoch v Čechách, ich história, začiatky i súčasnosť, ale aj konkrétne fakty napríklad o počte účastníkov, či prehľad plnenia Diaľkoplazov pri 100 x 100 km. Naozaj je ťažké vybrať si z nej akúkoľvek zaujímavú kapitolu či stať. Pre milovníkov DP je zaujímavá celá. Takže to, čo som vybral, je len môj subjektívny pohľad. Len pre zaujímavosť dodávam, že táto kniha o diaľkových pochodoch nie je prvá, ako by sa zdalo. Rudo Pado vydal aj s pomocou kamarátov už v roku 1992 svoju prvotinu o DP, pod názvom "Diaľkoplazci". Forma bola iná, ale obsah rovnaký...

Vědomosti o minulosti je u nás doloženo málo. Většinou k nám pronikly nějaké zprávy o chodeckých supervýkonech v Americe či Anglii. To však byly akce profesionální, spojené s honbou za výdělkem. V šedesátých letech k nám začaly pronikat zprávy o amatérských pochodech na západě, jako byl štyřdenní pochod v Nijmegenu, dále o stovkách ve Francii, Belgii, Švýcarsku a jinde.

Z vlastní historie je ale doloženo málo. Z první republiky nám mimo jiné zůstala zachována zpráva o Moravanovi Jozefu Měřínském, který 28.června /júna/ až 6. července 1923 šel z Prahy do Bratislavy a zpět. Na 1 000 km potřeboval 203 hodin čistého času. Dále je zaznamenáno několik pokusů maratónce Šlezingera, který běžel 100 km pod 9 hodin. Bylo to tradováno jako nejlepší čas na světě. V té době nezaměstnaný atlet chtěl takto sehnat peníze na cestu na Olympijské hry 1932. Náš Olympijský výbor pro něj peníze neměl.

Vše se začalo v roce 1963. Je pravda, že již před týmto termínem turisté např.v Opavě /od.r.1959/ či v Pardubicích a jinde zkoušeli ujít 100 km, nebo kolik člověk ujde za 24 hodín a pod. Zůstávalo to ale jejich oddílovou akcí. Nikoho jiného neoslovili. Takže až parta mladých lidí z TJ AZKG Praha pohnula ledy. Skupina nazývající se "Tlupa" se věnovala netradičním akcím. Rádi skoušeli co člověk vydrží. Proslulost získali díky televizi jako tzv. "nespavci". Zkoušela se vtedy délka výdrže bez spánku a co to s lidmi udělá.

Skupina všestranných turistů při AZKG Praha byla založena někdy kolem roku 1960. Jezdili spolu na vodu a na hory, běhali orienťáky, chodili do divadel, koncerty a na pivo. Na jednom z těchto podniků se začala diskuse o tom, kolik vlastně může normální smrtelník ujít na jeden zátah. Dohady byly různé a nakonec zvítězilo kulaté číslo: 100 km za 24 hodin. Všichni se zhodli na tom, že je to nezmysl a paralýza, ale právě proto, že by se to mělo zkusit. Vybrala se trasa z Čechtic do Prahy, stanovilo se datum - sobota 1.6.1963. A vše se oznámilo v letáku, který Tlupa vydávala. První dálkový pochod v Čechách byl na světe. Najpodstatnější však bylo, že 20.6. vyšel článek o jejich akci v Čs.sportu a potom vystoupili v televizi, kde vyzvali celý národ k následování. Prostě hodili kámen do stojaté vody a pak už se jen rozbíhala vlnka za vlnkou. Ještě v roce 1963 zorganizovali stovku vojáci v Luštěnicích a šly se dvě stovky, které trvají dodnes, v Opavě - dnešní Bezručova Moravice a v Dubňanech Moravským Slováckem...

V roce 1968 vznikl přípravní výbor Českého svazu turistiky a v něm byl utvořen Úsek pěší turistiky, jehož predsedou se stal Ing. Karel Kulle. Úsek pracoval od 24.2.1968 do 17.5.1969. Bola zveřejněná "Dlhodobá koncepce pěší a vysokohorské turistiky" a z té kapitoly A/ bod 4 - cituji: "Zařadit dálkové pochody do pěší turistiky jako jednu z jejích forem. Využít všech jejich progresivních prvků a vytvořit podmínky pro organizační zařazení těchto pochodů do pěší turistiky. Využít také těchto pochodů pro nábor a popularitu pěší turistiky mezi širší veřejnosti".

Od 17.5.1969 byla utvořena "Sekce pěší a vysokohorské turistiky ČST /Sekce PVHT/, která již zůstala trvalou institucí.

Další náš úkol byl jeho sledování, řízení, vydávání a evidence. Po celou dobu tím byl v komisi pověřen Jirka Bláha.

Ze zápisu schůze KPT 21.1.1978 - cituji: Stav udelených VOPT
  - bronzových celkem 4701 ks, - z toho v roce 1977 - 619
  - stříbrných 1237 ks 1977 - 132
  - zlatých 742 ks 1977 - 298

Při vyhlasování renovovaného VOPT odznaku v roce 1980 si odpůrci prosadili převedení evidence a vydávání odznaku na Klasifikační komise VST a tím i snížení normy, na 35 km. Naše komise proti tomu opakovaně, ale marně protestovala.

Na Slovensku došlo k většímu rozvoji dálkových pochodů až v polovině sedmdesátých let. Po roce 1980 dospěli vyspělejší pořadatelé k názoru, že systém výkonnostních odznaků v turistice je pro dálkoplazy nedostatečný.

Iniciatívy se ujal odbor turistiky TJ Štart VD Bratislava, která do té doby velmi přispěla k rozvoji DP v Bratislavě a okolí. Protože nechtěli jen kopírovat "Sledování stovkařů" v Čechách, do kterého mnozí z nich byli zapojeni, šli svou vlastní cestou a uvedli do života jinou soutěž.

Po získání základního Výkonnostního odznaku pěší turistiky navazuje "Diamantový odznak", za dalších nachozených 10 000 km - navazuje "Majster diaľkových pochodov" za dalších 20 000 km, - a potom "Zaslúžilý majster diaľkových pochodov" za dalších 30 000 km. Počítaly se kilometry absolvované na DP. Malou vadou na kráse bylo to, že započítavali se pochody již od 35 km. Garantem celé akce se stal Juraj Hromkovič, který se o rozvíjení celé akce velmi pečlivě staral. Získal i dva pomocníky pro šíření soutěže v Čechách - Otakara Jurena v Lanškroune a Rudolfa Prudkého v Ústí nad Labem. A na začátku devadesátych let převzal zodpovědnost za vedení soutěže Jozef Junas.

/Projednáno a schváleno učebně metodickou komisi ústředního odboru turistiky ČSTV 24.1.1968./

Mimo jiné, slovo "Dálkoplaz" bylo oceněno Ústavem pro jazyk český jako jeden z nejlepších novotvarů, který plně vychází z kořenů českého jazyka.

6.4.2002 OD PRAMEŇA VYDRICE DO BOTANICKEJ ZÁHRADY 3.ročník
(sobota) KST Železničiar Bratislava

6.4.2002 POCHOD OSLOBODENIA MESTA TRNAVY 26.ročník
(sobota) KST Slovšport Trnava

7.4.2002 HVIEZDICOVÝ POCHOD 29.ročník
(nedeľa) OT TJ Slávia STU Bratislava

20.4.2002 JARNÝ POCHOD HLOHOVEC - PIEŠŤANY 24.ročník
(sobota) KST Lokomotíva Hlohovec

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek. Kontakt - elektronická pošta: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.mkd.sk.