3/2000
"KEźO VLÁDZEM, TEźO RUCÍM"
Ná jubilant: Ondrej RÍM 24.3.1930 - 2000
Ondrej Rím, jeden zo zakladatežov diažkovej turistiky na Slovensku, bývalý organizátor diažkových pochodov, úspený turista - diažkoplaz a ete stále aktívny výkonnostný turista, sa 23. marca 2000 doíva v zdraví svojej sedemdesiatky. K prianiu vetkého najlepieho sa pripája okrem mňa osobne aj celá spoločnos trnavských a bratislavských turistov a vetci okolo MKD.
1. Peter Minárik: Ondrej, v roku 1999 si podal na Trnavskej stovke doslova obdivuhodný výkon, preiel si ju "hore aj dole", to znamená z Bratislavy na Brezovú a naspä do Bratislavy /asi 200 km/. Tento výkon v Tvojom veku Ti veru môu závidie nielen turisti o polovicu mladí, ale aj výkonnostní turisti. Take pýta sa a na Tvoje zdravie je veru zbytočná otázka?
Ondrej Rím: Vcelku nemôem poveda, e by som bol úplne zdravý, no na druhej strane naastie ete zatiaž netrpím nejakými vánejími neduhmi. V mojom veku sa u človek musí s mnohými akosami zmieri a niektoré si nesmie ani víma. peciálne pre udranie zdravia vlastne nič nerobím, len sa snaím mnoho fyzicky pracova. Najhorie je zača svoje zdravotné akosti prezentova u lekárov. Nechcem týmto zruinova ete aj Veobecnú zdravotnú poisovňu a preto podža moností sa lekárom radej vyhýbam.
Ale aj napriek tomu ma v poslednom poldruha roku dostali a 3-krát na operačný stôl. Raz pravé oko /to prelo nejako žahko/, po pol roku žavé - to u tak jednoduché nebolo /ete na operačnom stole som prehlásil, e som rád, e nemám tretie oko/ a do tretice /v novembri 1999/ mi museli urobi "zárez" za pravým uchom. Veobecne sa hovorí, e "ten ale má za uami" a ja len akúsi hovadinu, na ktorú bolo treba poui skalpel a nakoniec sa preukázalo, e to nebolo a také nevinné. Spomínané operácie som teda preil, časom sa to nejak ustabilizovalo a bol by som rád, keby mi aspoň tak ostalo a do konca. Ostatné bené neduhy /rôzne lokálne bolesti a pichania/ sa snaím lieči /niči/ intenzívnejím pohybom /dlhími peími túrami, resp. v zime na bekách alebo v záhradke prehodím len tak pre srandu, nejaký ten kubík zeminy z žavej strany na pravú a opačne. Vcelku mi to zatiaž pomáha - aspoň si to tak namýžam.
2. P.M.: Ondrej a ako to bolo naozaj s tou spomínanou minuloročnou Trnavskou stovkou?
O.R.: V minulom roku počasie Trnavskej stovke nadmieru prialo ako u dlho nie. Z Bratislavy som vytartoval s registračným číslom 13! o 5,50 h. V cieli stovky na Brezovej som bol 23,25 /pred polnocou/. Pohostinstvo bolo doslova preplnené domácimi, zväča u v tom čase unavenými a hlučnými hosami. V miestnosti, rezervovanej pre nás som naiel asi tri stoličky a na podlahe asi 8 leiacich "lazarov", ktorí u mali úspene absolvovanú T-100 za sebou. Predstava vydra tu do rána /pritom väčina účastníkov do cieža ete len dôjde/ bola pre mňa okujúca. Preto presne o 24,00, čie o polnoci, som sa vydal na spiatočnú cestu s tým "kežo vládzem, težo rucím". Ilo sa mi vcelku v pohode a do 4.30 h som sa kadú chvížku stretával s tými, čo ete len tiahli do Brezovej. Na Dobrej Vode som ete vyuil otvorené pohostinstvo na doplnenie tekutín. Meniu krízu som mal pri Sokolských chatách a potom a pri zostupe z Kamzíka do Bratislavy. Dvere bytu som otváral pár minút po 21. hodine.
3. P.M.: Spolu sme mali rozhovor presne pred piatimi rokmi, keď si oslavoval Tvoju 65-ku. Zmenilo sa odvtedy u Teba niečo? Na DP je a vidie stále rovnako.
O.R.: V poslednej mojej "päročnici" som sa dos intenzívne venoval môjmu vnúčikovi a to od jeho poldruha roka /t.č. prváčik/. Robil som to rád, lebo najlepie sa so mnou cítil vdy v prírode. Ako 4-ročného ho začali zaujíma hrady a neskôr k tomu pridal elezničné tunely, viadukty a vôbec trate a jaskyne. Take program na pendlovanie a moc bohatý a priznám sa, e aj pre mňa poučný. A práve z tohto dôvodu ako i z dôvodov absolvovaných operácií som niektoré DP musel vynecha /naastie vak nie stovky/, ale väčinou som si tie kilometre vo vhodnom termíne individuálne absolvoval /bez akýchkožvek nárokov na diplom alebo iné ocenenie/.
4. P.M.: Dúfam, e bude svoje okrúhle narodeniny aj "bujaro" oslavova.
O.R.: Priznám sa, e vo veobecnosti vežké oslavy vôbec nemám rád. Doposiaž ako som len mohol, tak som sa im vyhýbal a to či u ilo o narodeniny, meniny, krstiny, svadby či kary. U i moji najblií príbuzní mi to tolerujú. Pochopitežne, e si rád vypijem /a to nemusí by ani oslava/ a idem ďalej, ako keby sa nechumelilo.
5. P.M.: Prezraď nám niečo zo svojej chodeckej tatistiky, kožko si nachodil km za posledných 5 rokov a kožko má doteraz celkový súhrn nachodených kilometrov na diažkoplaza.
O.R.: U som sa pri 65-ke priznal /a udal aj dôvody/, e som prestal evidova a plni rôzne odznaky. Rád chodím pre vlastné poteenie a teda nie som ničím viazaný. Mnohých organizátorov DP v cieli u presviedčam, aby mi diplom vôbec nedávali, e mi je zbytočný. Take presný stav neviem.
6. P.M.: Kto ti robí v poslednej dobe na DP spoločnos alebo radej chodí sám?
O.R.: Priznám sa, e vežmi rád chodím aj sám. Vtedy z prejdenej trasy mám najviac záitkov. V posledných rokoch si rozumiem na DP napr. s Karolom Baborom. Predtým to bol Attila Korčok, s ktorým mám vežmi pekné spomienky, hlavne z viacdenných túr, len so spacím pytlom /on si vak u naiel lepiu spoločníčku/. Veobecne si rád na DP podebatím s hocikým /napr. kto ma predbieha alebo koho stretnem/. Dos ako vak znáam predstavu ís napr. celú stovku /asi 20 hodín/ s niekym, kto celý čas rád rozpráva /i keď dajme tomu zaujímavo/ a pritom, e je ete aj hlučnejí. Ja toti i na DP som rád, keď zbadám nejaké lesné zvieratko, resp. keď počujem vtáčí spev.
7. P.M.: Znovu po 5-tich rokoch Tvoj názor na 100 km DP. Nezmenil si ho? Citujem a z MKD (apríl 1995): "Stovky povaujem za lekárske prehliadky a priznám sa Ti, e radej idem na ne, ako do zdravotníckeho strediska".
O.R.: Samozrejme, e som ho nezmenil a hlavne v poslednom poldruha roku ete aj utvrdil. Tu je môj argument.
Pred kadou z troch spomenutých operácií som musel absolvova komplexné vyetrenie /vraj nesmie by starie ako 10 dní/. Čo vie súčasná medicína zisti z trochy krvi, moču, EKG, z rentgenu a tlakomeru "vyňura", to človek asne. Tožko rôznych skratiek a čísel /vežkých i desatiniek/, e som mal dojem, e je to celá Mendelejevova sústava.
Pri poslednom predoperačnom vyetrení ma internista dokonca presvedčil, e v mojom veku sa mi musí pozrie u aj na konečník /Peter, má sa na čo tei!/. To ma nemilo prekvapilo, nakožko aspoň tú čas môjho tela som povaoval za súkromné či osobné /a to jediné/ vlastníctvo. Zo zdôvodnenia lekára som mal dokonca dojem, ako keby to bolo vládne nariadenie a nedajboe uzákonené aj naím zákonodarným zborom. Ako disciplinovaný občan som nakoniec kapituloval, stiahol nohavice i trenírky a zaujal poadovanú pozíciu. Po vykonaní úkonu som sa ho chcel spýta, čo tam naiel. V poslednom okamihu sa mi zdala vak takáto otázka netaktná a naivná. Veď čoe by v tej časti tela naiel, vie aj malé diea. Na moju upravenú otázku: "Ako sa Vám to zdá, pán doktor?" som sa dozvedel, e zatiaž to ete nie je najhorie, ale "čo" a prečo "zatiaž" to stále neviem. Z toho som usúdil, e pri najbliej príleitosti sa mi tam ete parcha budú. Krásna perspektíva.
O čo jednoduchia a hlavne žudskejia previerka náho zdravia je absolvovanie diažkového pochodu /hlavne stovky/, tu snáď netreba ani komentár. Ale pozor, to píem pre diažkárov, t.j. pre skalných turistov, ktorí pravidelne hlcú dlhé treky a nie pre tých, čo len vysedávajú a nadobudnú dojem, e stačí, aby jedenkrát prili medzi nás a vyzdravejú /naastie tí asi MKD nečítajú/. Na druhej strane ani ja nepodceňujem lekársku vedu. Osobne som tie kapituloval a hžadal u nich napr. záchranu pri predvianočnej chrípke.
8. P.M.: Podža rozhovoru z roku 1995 si začal s tými dlhími trasami následovne: rok 1985 prvá - 110 km, 1986 - 120 km, 1991 - 168km a vlani 1999 - 200km trasa. Nie je to náhodou tak, čím si starí tým si výkonnejí?
O.R.: Ani zďaleka nie je mojím ciežom prekonáva nejaké rekordy. Na druhej strane pochopitežne, e ak prejdem sám zo Starej Turej do Rače /1985/ alebo naprieč celým chorvátskym ostrovom Brač z Milny do Sielce a spä /1986 a tie sám/, resp. z Bratislavy do Trenčína v rámci T-100 /1991/, resp. v roku 1999 z Bratislavy do Brezovej a naspä a to bez sebemenej ujmy na zdraví a to ete pri psychickej pohode, pochopitežne, e mám z toho rados, ako kadý iný. Ale aby som vedel vopred presne naplánova - to nejde. Na to treba, aby bolo súbené splnených viac faktorov: fyzický a psychický stav, počasie a samozrejme aj trochu pevnej vôle.
9. P.M.: V roku 1999 si získal ocenenie "Malokarpatský superdiažkoplaz" /3 x 100 km DP/. Bol si tretí najstarí po J.Parcerovi /75 r./, Jankovi Kyselicovi /71r./. Pokúsi sa toto ocenenie dosiahnu aj v roku 2000?
O.R.: Pokiaž mi nenastanú nepredvídané zdravotné akosti alebo osobné prekáky, pochopitežne, e aj v tomto roku sa chcem zúčastni vetkých troch sto km pochodov v MK. A to nie kvôli oceneniu, ale preto, e som si ich obžúbil a e dajú poriadne človeku zabra.
10. P.M.: Spomenie si na nejakú zaujímavú príhodu za posledných 5 rokov?
O.R.: Predstav si Peter, e za otca si neviem spomenú na nejakú zaujímavos z posledných piatych rokov /i hoci určite niečo také sa prihodilo/. Je to teda typická sklerotická choroba v starom veku. Za to si ete jasne spomínam napr. na Zoltána Drozda /bol to nezmar - neskôr sa preorientoval na maratóny/, s ktorým som spolu kráčal na naom Malokarpatskom liapaku v r.1979 z Brezovej do Bratislavy ako koncovka /tkzv.zametači/. Na Bielom Kríi v záhrade /za cestou oproti horárni/ na zatlčenom kolíku a asi 5 m dlhej reaze bola uviazaná kravička. Zoltán /u po tožkých prejdených km/ jej vežmi závidel, e nemusí ďaleko chodi.
11. P.M.: Zúčastnil si sa v poslednej dobe nejakej zahraničnej akcie? /Nemyslím tým Čechy/
O.R.: Peter, som Rím a nie Róm !!! a teda asi nemám dostatočne rozvinuté cestovatežské gény. Ale teraz váne, aj keby som bol finančne a jazykovo na tom lepie, nie som si celkom istý, či by zvíazilo zahraničie oproti naim horám. Mono by som rád ete zase navtívil v lete bývalé juhoslovanské more /ale to teplo u moc neznáa manelka/. Inak na Slovensku mám ete tožko toho neznámeho /a pritom ma láka zopakova si túry aj tam, kde som bol u pred 10 - 25 rokmi/, e to jednoducho nemám ancu splni.
12. P.M.: Tvoje nesplnené elanie? Čoho by si sa chcel ete zúčastni, kam pozrie a hlavne čo Ti v tom bráni?
O.R.: Priznám sa, e rád snívam a myslím si, e v tomto ohžade asi nebudem zvlátnou výnimkou od ostatných alebo aspoň od väčiny žudí. Bez rojčenia a elaní by ten ivot bol asi fádny. Nesplnené elania som vak nikdy nepreíval tragicky. Snaím sa toti by rojkom realistickým a hlavne skromným. Momentálne so zvedavosou očakávam či eleznice a autobusová doprava ete ponechajú pre 70 a viac ročných výhodnú zžavu /50 km za 1,- Sk/ Poteilo by ma to, mohol by som si viac zacestova po naom Slovensku /tentokrát aj s vnukom, za ktorého u musím plati polovicu cestovného/. Ale ak zruia, nezoberiem to tragicky - nebudem ani nadáva, ani kvôli tomu manifestova.
13. P.M.: Ondro, a čo by si ete dodal na záver?
O.R.: V posledných rokoch si stále pripomínam výrok herca Hruinského vyjadrený v českom filme /Věsničko má středisková/ asi v tom zmysle, e "telo do hrobu musí by tak pripravené, aby bolo unavené". A DP /hlavne stovky/ povaujem ako jednu z ideálnych moností naplnenia tohto odkazu, resp. ivotnej filozofie.
Váení priatelia - diažkári, buďme preto povďační vetkým organizátorom DP za ich obetavú prácu, ktorou nám poskytujú skvelú príleitos pre konečnú prípravu naej telesnej schránky. A tieto DP si nijakou formou nezžahčujme /v danom prípade len okrádame sami seba/. Keď u vindžova, tak skôr tak, aby sme si trasu radej predĺili, t.j. troička poblúdili. Napr. na T-100 neís z Mihalinovej rovno na Dobrú Vodu, ale obís to cez Dechtice /vraj aj to sa u stalo/. Z takýchto predĺených kilometrov majú organizátori nekonečnú rados, lepie povedané kodorados a tieto kilometre berú ako sprepitné - "vimné".
Otázky dával Peter Minárik
Začiatky turistiky v Malých Karpatoch
Modranský turistický spolok
Modra u v prvej polovici 19. storočia ila čulým spoločenským ivotom a v slovenskom národnom povedomí. Bolo to zásluhou vtedajieho evanjelického gymnázia, kde pôsobili ako rektori Karol túr a Janko Kalinčiak. V nasledujúcich akých rokoch maďarského útlaku si slovenskí národovci v Modre ete viac uvedomili potrebu národnobuditežskej práce. Preto sa 11. augusta 1881 v horárni Panský dom v Modre-Piesku v krásnom zátií lesov zila početná skupina a zaloila Modranské metianske kasíno. Jeho prvým predsedom bol slovenský vzdelanec Alexander Filípek. Mal 107 členov. Kasíno pripravovalo kultúrne a spoločenské podujatia, výlety a vychádzky do modranských hôr. Významné boli augustové výlety na Panský dom. Vďaka tomu, e predseda Kasína bol lesným správcom a mestským radcom, spolok vyhžadával turistické chodníky a 50 km u roku 1982 vyznačkoval, vydal mapu Malých Karpát a začal budova letovisko Harmónia. Bolo prirodzené, e pri takto rozmanitej aktivite sa objavil návrh na osamostatnenie turistickej a výletnej činnosti a utvorenie samostatného turistického spolku. Tak 15. mája 1892 zaloili Modranský turistický spolok s jedným zakladajúcim a 41 riadnymi členmi. Za predsedu zvolili meanostu Pavla Borutu, za podpredsedov Jána Stankoviča a Alexandra Filípka. Zakladajúcu listinu Modranského turistického spolku schválil minister vnútra 22. júna 1892 a prvá riadna schôdza spolku sa konala na radnici v Modre 27. júla 1892.
Spolok nadviazal na výsledky Kasína. Mono ho povaova za slovenský turistický spolok, aj keď agendu viedli v úradnom maďarskom jazyku. Keď uváime, e vtedajie turistické spolky na Slovensku v spiských alebo banských mestách boli nemecké alebo maďarské, mono uzna Modru za sídlo prvého slovenského (hoci len regionálneho) spolku. Spolok chcel propagova Modru a sprístupni jej hornaté okolie. Zhotovoval tie mapy a popisy okolia. Venoval sa naďalej aj značkovaniu turistických chodníkov. Asi 15 km chodníkov upravoval ako vychádzkové, pravidelne udriaval a opatril lavičkami. Na vrchu Kugel (teraz Vežká Homoža) nad Pieskom a Uhorskom vrchu nad Harmóniou postavil rozhžadne. Mesto Modra podporovalo turistický spolok bezplatnými dodávkami potrebného materiálu. Členovia spolku sa pravidelne týdenne schádzali v turistickej klubovni k diskusiám o absolvovaných a pripravovaných výletoch, viedli denník. Spolok mal sústavne 120-160 riadnych členov s členským príspevkom 2 koruny, dobrú hospodársku základňu a nikdy nebol deficitný. Aktivitu a dobré výsledky Modranského turistického spolku potvrdzujú zachované dokumenty. Tým sa Modra zaradila medzi významné centrá organizovanej turistiky v bývalom Uhorsku.
Na základe
Cesty slovenskej turistiky
spracoval Vladimír Chrapčiak
Přes Kralický Sněník za turistickými zajímavostmi Polského Klodzka
Kde pramení řeka Morava ví kadý kolák a pod vrchol Kralického Sněníku se vydávají spousty turistů i výletníků. Přímo na vrcholku se setkávají turisté z Moravy, Čech, Polska i Slovenska. A kromě známe kamenné soky slůněte na naí straně raději z vrcholové kupy, těsně za polskou čarou vychutnávají daleké výhledy, které jsou odmenou za výstup. Je odtud vidět silueta Jeseníků s vrcholem Pradedu a Orlické hory, kterým vévodí Suchý vrch.
Zajímavý je pohled na sever, na polskou stranu. Siluetě zčásti zalesněných vrchů a skal vévodí uprostřed zapicatělý kopec Czarna Góra /1205 m n.m./ jen o málo nií ne Kralický Sněník a z polské strany z městečka vede pod jeho vrchol dokonce lanovka. Na turistické mapě /Kralický Sněník 1:50.000 a Jeseníky 1:100.000 - cyklistika/ toho mono objevit jetě víc. Lákalo nás projít si tuto turisticky atraktivní oblast takřka "za humny". A tak jsme se tam letos jednoho krásného letního dne vydali. Nepotřebovali jsme o mnoho víc, ne na běný celodenní výlet do Jeseníků. Navíc jsme povaovali za nutné vzít si sebou cestovní pas a podařilo se nám vyměnit pár zlotých na drobnou útratu /pohlednice/.
V Horní Moravě jsme vystoupali turistickou značkou na hřeben do sedla Jasieň, kde je oficiální hraniční přechod pro pěí s malou dřevěnou celní budkou. Zelená turistická značka nás vedla po hřebeni směřem ke Kralickému Sněníku na vrchol Klepy /1144 m n.m./. Poláci jej nazývají Trojmorski Wierch. Tento názov je i výstinějí, nebo z jeho východního svahu stéká voda do řeky Moravy a dále povodím Dunaje do Černého moře, zatímco na jiním temeni pramení říčka Lipka, přítok Tiché Orlice, která povodím Labe stéká do Severního moře a ze západních svahů v Polsku stékají vody do Kladské Nisy a povodím Odry do Baltského moře.
Z tohoto vrcholu máme výhled na polské území do cípu Klodzka, ohraničeného v pozadí hřebenem Orlických hor. Tady jsme se rozhodli nechat se vést lutou turistickou značkou na polské území. Zvykáme si pouze na odliný tvar odboček na rozcestí. Zatímco u nás ji značkaři označují ipkou, zde pouívají ohybu ve tvaru L ve směru odbočení, kdeto ipky značí, e cesta vede rovně, tedy přímo. Jinak se polské značení od naeho příli neodliuje.
Scházíme do horského letoviska Miedzygórdze. Pěkné upravené městečko s koetelem, obchody, řadou penziónů, stánky se suveníry, rozkvetlé terasy v západním stylu. Odtud se vydáváme ke zdejí turistické zajímavosti, která opravdu stojí za shlédnutí - 30 metrů vysoký mohutný vodopád říčky Wielczka, který se valí proudem vody bez mezistupnů a padá do hlubokého zalesněného údolí. Je překlenut můstkem pro pěí se zábradlím a z obou stran navazují chodníčky a pěiny se schůdky upraveny pro turisty jako náučná stezka s patričními informačními tabulemi a je pěkně udrována. Na rozdíl od podobně upravených míst u nás - např. v Moravském Krasu v okolí Macechy či u vodopádů Bílé Opavy u Karlovy Studánky se zde vstupné nevybírá a návtěvníci zde mohou chodit libovolně obdivovat krásu přírody. Obcházíme jej chodníčky a hledáme tu nejhezčí a nejvýhodnějí vyhlídku jak na vodopád, tak na údolí řeky pod ním. Působí na nás dojmem mohutnosti a krásy zároveň. Shodujeme se v názoru, e tento jeden z nejmohutnějích vodopádů v Polsku stojí za tu cestu k němu. I nae známé krkonoské vodopády, např. Humlovský Pančavský nebo i vodopád Skok ve Vysokých Tatrách se mu zdaleka nevyrovnají. Chvíli tu stojíme díváme se a pak se vydáváme dál na cestu na vrchol Czarna Góra, který nás zaujal ji dříve při pohledu z Kralického Sněníku.
Necháváme se vést dál červenou značkou a k poutnímu místu s kostelíkem a od něj vedeni zelenou značkou stoupáme a na vrchol Czarne Góry. Na vrcholu potkáváme skupinky polských turistů. Je slunečno a pěkný výhled na okolní krajinu. Má to ale jeden háček. Nám zde končí mapa a dalí území ji nemáme na naich mapách zaznačeno. Napadá nás kouknout se na nějakou polskou turistickou mapu, jene tu nevlastníme. Nevadí, vdy přece polských výletníků a turistů je tu spousta. Pokouíme se s nimi domluvit, ale nae snahy o česko - polskou konverzaci se nesetkali s úspěchem. Ne snad proto, e bychom si navzájem nerozuměli, ale ti, co byli nahoře, ádnou mapu neměli a mnozí se ani nevyznali v té naí. Proč taky. Vdy byli skoro místní a vyvezli se pod vrchol k televíznímu vysílači z polské strany z městečka Ladek Zdroj lanovkou a ádnou mapu nepotřebovali. Vidíme kopce jako na dlani i blízký Kralický Sněník z jiného pohledu, ne ho dosud známe. Červená značka nás pak vede a k nejstarí turistické chatě v Klodzku - Hala pod Sněníkem. Cestou k ní nás na rozcestí nad Marianskými Skokmi láká zhruba 3 km odbočka /po luté zn./ k jeskyni Niedwiedzia, největí a nejkrásnějí přístupné jeskyně v masívu Sněníku. Vzhledem k pokročilému času a nedostatku polské měny na vstupné ji vak míjíme a necháváme si ji na přítí výlet. V chatě si zakupujeme pohlednice a dostáváme na ně krásné pamětní razítko se siluetou chaty a u stoupáme na vrhol Kralického Sněníku. Jetě jednou vychutnáváme pohled na místa, které jsme dnes proli. Pomaly scházíme dolů. Od pramene, občerstvení vodou z Moravy scházíme dolů a shlííme na siluetu Jeseníků a části Orlických hor. Do Polska u nevidíme, jen za velmi dobré viditelnosti bychom mohli shora shlédnout za Jeseníky část rovin s lesknoucími se plochami Otmuchovských jezer.
Klasickou cestou kolem chaty Navii scházíme do Starého Města pod Sněníkem na vlak. Dobrodrunějí povahy zkouejí cestu po kamenech a přes peřeje Prudkého potoka k zastávce Zibřidovice. Červeně značená cesta tu vede úsekem asi 5 km přes horský potok po kamenech bez jakýchkoli lávek či umělých cestiček, proto je spí výhledáván trampy ne běnými turisty. Idylický vláček nás veze do Hanuovic. Vracíme se z výletu "za granicu paňstva polskiego".
Tak a budete uvaovat, kam na netradiční výlet do nepříli vzdálených hor, můeme okolí Sněníku s návtěvou Kladzku jen doporučit. Dá se samozřejme různě obměnit. Bude-li Vám k tomu přát hezké počasí, určitě nebudete sklamani. Můeme k temu jen popřát asnou cestu.
Zděnka Tvrdá
Zaujímavosti zo starých sprievodcov
Malé Karpaty - 1954 TN
Suchý - Muller
Turistická trasa: Pekná cesta - Stupava /1954/
Vychádzame od konečnej stanice električky pri Gatanovom Hájiku. Prejdeme popod most a odtiaž asi za tvr hodiny prídeme po hradskej na peknú vozovku, odbočujúcu vžavo do hory. Prv sa táto cesta volala Kožajničnou cestou - Schienweg, keďe v čase rúbania hory tu bola úzkokožajka. Touto vozovkou prídeme za ďaliu tvr hodinu do vysokého lesa. O niekožko minút prejde vozovka mostík cez potok a mierne stúpa dubovým lesom. Z žavej strany pridá sa k nám zelená TZ Biely Krí - Prepadlé údolie a spoločne s ňou pokračujeme okolo novej horárne stále peknou, rovnou vozovkou. Niekožko minút za horárňou nás zelená značka opustí. Za ňou, pod Spariskami prekriujeme hrebeňovku a prídeme k potoku Vydrica. Cesta ide cezeň a vstupuje napravo do vysokého lesa. Ďalej postupujeme striedavou scenériou podža modrých značiek, kriujeme ltú značku Sv.Jur - Stupava. Od kriovatky za tvr hodiny prídeme na červenú značku Bratislava - Pajtún. Touto mono zostúpi do Borinky. Za obcou pokračuje modrá značka popri cintoríne, odbočí dožava od hradskej a ide ďalej lesom, a vyústi ku kostolu na námestí v Stupave. Z tejto cesty môeme urobi zaujímavú odbočku: asi pol hodiny pred Stupavou prídeme k mohutnému stromu s obrázkom. Z tohto miesta odbočuje doprava chodník, ktorý nás zavedie niekožko sto krokov od cesty k horárni, zvanej "Bednárňa". Pekný kútik s príjemným posedením. Pri tejto horárni sú rozsiahle pivnice či chodby. Hovorí sa, e to boli rozsiahle zámocké vínne pivnice, v starých časoch mono vraj úkryty pred nepriatežom. Chodby sú nepreskúmané a tamojí žudia vravia, e majú i spodné poschodie a vedú a do bývalého károlyovského zámku. Pri chodbách je i niekožko podzemných studní. Tamojí horár nás vďačne poinformuje, prípadne prevedie chodbami. Cesta po modrej značke z Borinky trvá asi jednu a pol hodiny.
Stupava s prižahlou obcou Mást je zaujímavé historické miesto. Kedysi v dávnoveku bola tu rímska osada, leiaca oproti druhej rímskej osade v rakúskom Stillfriedu, chrániaca "Pomoravskú cestu". Vojenský tábor, súvisiaci s osadou, sa rozprestieral na úpätí Novej Hory a na mieste dnenej Novej ulice. Ete i dnes sa tu nájdu črepy a pozostatky rímskych stavieb. Vežkú čas rímskeho "castella" pri zakladaní Novej ulice rozkopali a pouili čiastočne na stavbu. Pri búraní starých stavieb často sa nájdu tehly s otlačkami X., XIV. a XV. rímskej légie.
Konzervátor Gnirs rekontruoval model "castella" tak, ako vyzeral okolo roku 180 n.l. Po prevrate bádal tu prof. dr.Eisner a novie dr. Ondrucha. Nali tu zvyky cisterny s vodovodom a ústredné kúrenie z tej doby. Dosiaž sa kopalo na svahu Novej hory a nad Novou ulicou za domami č.208 a 209.
V prižahlej obci Mást nali sa pod domami podzemné chodby a jamy, pravdepodobne skrýe na obilie a úkryty pred nepriatežom. Na mieste, kde stojí dnený katiež, stálo hradisko, ktoré kráž Přemysl Otakar II. r. 1273 zaujal.
Zaujímavou pamiatkou starých dôb je i stĺp hanby z r.1766, ktorý stojí pred kostolom na rohu hlavnej ulice. V dnených časoch je Stupava známa najmä podža mena nár.umelca Ferdia Kostku, žudového keramikára, ktorý tu mal svoju dielňu a je známy svojími výrobkami v irokom okolí.
pripravil Peter Minárik
Malé Karpaty - Chránené náleziská
V minulých rokoch sme na stránkach Malokarpatského diažkoplaza turistov oboznámili so tátnymi prírodnými rezerváciami na území maloploného chráneného územia CHKO Malé Karpaty. Budeme pokračova a v priebehu tohoto roku, roku 2000, Vám prinesieme vetko o chránených náleziskách na tomto území. A to nielen údaje zo sprievodcu, ale skutočný stav CHN.
Chránených nálezísk je na území Malých Karpát presne osem. Sú to: 1.Orlie skaly, 2.Čerenec, 3.Katarína, 4.Málová, 5.Chríb, 6.Pod Holým vrchom, 7.Buková, 8.Sklené okno.
V krátkej reportái sa pozrieme na pôvodný stav, kvôli ktorému bolo nálezisko vyhlásené za chránené a momentálny súčasný stav.
ORLIE SKALY
Registrované bolo v Zbierke
zákonov, čiastka 17 z 13.9.1984
Rozloha: 31,23 ha
Poloha: okres Trnava
Katastrálne územie: terusy
Územie sa nachádza v Brezovských Karpatoch. Tvorí ho skalný hrebeň lesostepného charakteru nad Krivou dolinou v nadmorskej výke od 350 a do 440 m n.m. Terén je v značne členitom reliefe, celé nálezisko je na vápencovom podklade a je ohraničené lesnými porastami.
Ide o lokalitu botanicky a krajinársky vežmi významnú. Z drevín sa uplatňuje dub letný /Quercus robur/, dub plstnatý /Quercus pubescens/, dub cerový /Quercus cerris/, umelo vysadená borovica čierna /Pinus nigra/, ďalej hrab /Carpinus betulus/ a v okrajových častiach buk /Fagus silvatica/, javor požný /Acer campestre/, v krovinatých častiach lieska /Corylus avellana/, borievka /Juniperus comunnis/, vtáčí zob /Lygustrum vulgare/, hlohy /Crataegus sp./, drieň /Cornus mas/ a iné.
V bylinnej vegetácii sa vyskytujú najmä kostravy /Festuca sp./, ostrica nízka /Carex humilis/, kavyž vláskový /Stipa capillata/, vstavačovité /Orchis sp./, poniklec vežkokvetý /Pulsatilla grandis/ a ďalie.
Vo vrcholových častiach prevládajú zárasty ostrice nízkej s druhmi typickými pre skalné stepi - omanom hodvádnym /Inula oculus-christi/, kavyžom Ivanovým /Stipa joannis/, klinčekom peristým Lumnitzerovým /Dianthus plumarius lumnitzeri/ a iné.
Bohatos ekosystémov si zasluhuje podrobný prírodovedný výskum. Hlavným ciežom náleziska bolo chráni tieto rastliny a dreviny.
Súčasný stav:
Nálezisko je najkrajie na jar. Stále je takmer neporuené, mono e aj z dôvodu odžahlosti od hlavnej cesty, mimo akýchkožvek komunikácií, niet tu ani turistickej značky či chodníčka.
Nemal tu kto a čo privatizova ako na Prekáke alebo čas prírodnej rezervácie Kamenec /doteraz vraj o tom nevie ani Správa CHKO Malé Karpaty/ alebo vyai ho ako kameňolom nad Lopaovom a tým aj porui celistvos náleziska. Nálezisko nie je zatiaž ovplyvnené ani náletmi rôznych stromov, travín a kríkov. Nálezisko sa dá pomerne jednoducho navtívi, ak sa zúčastníte tur.pochodu, ktorý poriada dedinská organizácia turistov v Dolnom Lopaove. V tomto roku koná koncom júna.
Peter Minárik
Hurá z Himalájí !!!
5.pokračovanie - koniec dobrý, vetko dobré
Konečne ideme domov.
27.10. pondelok - Bronchitída
Ráno je v predsieni hotela Himalaya opä obrovské zoptie hovno a vydrí tam pre zmenu celý deň. Pôvodne sme dnes chceli urobi si krátky výlet do okolia, ale vzhžadom na nae stále pokaliavanie zostávame v hoteli. Rozpadáva sa naa morálka, kadý si dáva na raňajky niečo iné, ako nejakí Američania. No tu sa to dá vydra, veď majú na 80 hostí dokonca 4 platňový varič a dokonca ete aj porák. A vyzerá to, e dokonca dve z tých 4 platní aj fungujú!! Doobeda sa liečime, obedujeme hranolky s kečupom a toasty s cesnakovým maslom, ani keby sme sa chystali ete len na Everest. Okolo druhej sa objavuje ďalia stratená kolegyňa, ktorá v núdzi prespala v Khumjungu. Vraj podža dostupných informácii je toto stredisko nakazené doteraz nejakou neznámou chorobou a uvauje sa o uzavretí dediny a okolia pre turistov. Padala ale tma a Dana uvidela v mieste nejakých Američanov, z toho usúdila, e to s tým nebezpečenstvom asi nebude také váne. Amíci sú toti vežké fajnovky. Po zvítaní sa Dana rozhodla, e si pôjde spravi so svojími vecami hygienickú očistu, toti, e si ich pôjde vypra k potoku s miestnymi enami. V hoteli tandardne netečie voda ani v sprchách a kúpežne tu nie sú. Váha s tým tak dlho, a padne tma. Handry jej teda budú smrdie ďalej. O iestej večer dorazili poslední z naej výpravy a tak sme konečne vetci spolu. Na večeru si dávame zase MOMO a dohadujeme si na zajtra dvoch nosičov. Tu sú chlapci omnoho drahí, 400 rupií na deň a 20 kg nákladu. Z JIRI to bolo za 400 rupií 40 kg nákladu. No i tak je to zadarmo!! Chcel by som vidie nainca, ktorý by to za takú cenu nosil.
28.10. útorok - Prechod do Lukly
Celú noc prí. Ráno začínajú okolité svahy steka do údolia a dáď stále zosilňuje. K raňajkám si preto pred nadchádzajúcou smrou v bahne doprajeme omeletu. Po ôsmej hodine vyráame do Lukly. Je to únavný, asi 9 hodinový prechod, aj keď je to väčinou z kopca. Cestou chvížami prí, chvížami leje. V Phakdingu, za najhorím mostom, ktorý sme tu videli, sa v rovnakom hostinci, ako pri ceste opačným smerom, zastavujeme na rovnakú cestovinovú polievku so zápalným chilli. Opä sa mi nepodarí presvedči kuchárku, e v Európe polievku s napalmom obvykle neobedujeme....
Po obede pokračujeme v dadi ďalej, môj kabát sa mi vežmi osvedčuje, majitež je pod ním skutočne suchý. No za tých 5 tisíc, čo som za to dal, by bolo pre výrobcu zlé vysvedčenie, keby plá presakoval. Predbiehame niekožko rôzne vežkých skupín turistov, ktoré sa vetky sahujú k letisku. Lejak ustáva a pri odbočke na Luklu. Tu sa ubytujeme hneď vedža letiska v hoteli Lukla Resort. Hotel je na tunajie pomery neobvykle dobre zariadený, má dokonca aj splachovací záchod a malú kúpežničku. Skoro ako v Káthmandú. Naa rodinná večera je prostá: Spring Roll s vajcami. Vedža pri stole sa parí nejaká tvorčlenná skupina, mono európska /jazyk nepoznávame/, ktorá zakončuje svoj pobyt. Slávia narodeniny, ku ktorým si nechali upiec tortu. Zjedia z nej len malý kúsok a zbytok si dávajú do chladničky. Pri naom stole sa okamite rozvíjajú úvahy, kde je tá chladnička a či je zamknutá. Pri druhom stole sa lúči druhá výprava s nosičmi a za dobré sluby im rozdávajú zvyky výstroja alebo peňané prémie. Na 4 účastníkov bolo tých nosičov najmenej 12!!! Nepálci na revan počastujú svojich nájomcov miestnym pivom Chhang /čítaj "čang"/, ktoré obdarovaným nejako moc nejde. Vdy upijú niekožko mililitrov a evidentne usilovne premýžajú, kam by obsah úst nenápadne vypžuvli. Do pohára to nejde. Nepálci im toti okamite potom, čo hladina klesne pod rysku, zase dolievajú. V odborných príručkách toti stojí, e sa Chhang vyrába z vody, ktorá sa berie priamo z rieky. Niektorí nai kolegovia si vraj zo zvedavosti alebo z masochizmu, dali u predtým na pochoďáku iný tunají alkoholický nápoj, "rakshi" /čítaj raki/. Ich názor je, e sa táto tekutina najviac blíi k čerstvo vyaenej kazachstanskej rope zmieanej s močom Jaka. Oslava končí hromadným tančekom vetkých Nepálcov s mladou z obidvoch prítomných ien. Potom odchádzame, take nevieme ako vývoj udalostí pokračoval, ale haraenie bolo ete dlho počutelné i cez niekožko stien.
29.10. streda - Odlet do Káthmandú
Ráno balíme, rýchlo pijeme čaj a odchádzame k prepáke spoločnosti LUMBINI, s ktorou máme letie do Káthmandú. Konkuruje si tu niekožko prepravných spoločností zhruba rovnakej úrovne. Kadá z nich vlastní 1 a 2 malé lietadlá alebo ruský vrtulník, ktorý jeho posádka ulúpila v Afganistane. Tu z neho odmontovali raketomety a gužomety a vozí v ňom teraz trekárov. Kolegyňa u letela v jednom z týchto strojov vlani. abžovala vraj väčina pasaierov, pretoe pilot stroje tartoval zásadne tak, ako bol zvyknutý z vojny, toti ako by mu za zadkom letela preslávená americká raketa Patriot.
Bohuiaž, rozjazdová dráha nebudí dojem, e by sme nepoznali, čo je to - vedecky povedané - nausea. Jej kópiu sme videli v Namche. Jedná sa o nahrubo uvalcovaný pruh zeme, sklonený v uhle asi 30 stupňov a zakončený priepasou. Na konci ranveji sa lietadlo buď odpúta od zeme, alebo ete môe pada asi kilometer dole, ne to pilot /monoe/ vyberie. Musíme proste spolieha na to, e Lumbini je Budhove rodisko a tak e boská vrchnos nedopustí, aby s nami tá lietajúca rakva spadla... ikmú pristávaciu dráhu som proste na naich cestách nevidel a asi u neuvidím, len ak by sme sa vydali do Peruánskych Ánd. Macchu Pichcu - to je to správne miesto!!!
O siedmej ráno prichádzajú úradníci a dlho predlho rovnajú papiere, úradný kriatok sa rehoce na plné hrdlo a vedúci nás ukžudňuje, e to môe trva niekožko minút ale aj tri hodiny. Batohy sa nakoniec váia po troch, take batoina plná kamenia sa pri ikovnej manipulácii žahko stratí medzi dvomi žahími. Ujímam sa organizácie z pochopitežných dôvodov, nakožko moje batohy sú plné rôznych pamiatkových suvenírov /buliníkov/. Nakoniec sa dozvedáme, e máme čaka na pokyn jedného úradníka, ktorý pozná ktoré lietadlá ktorej spoločnosti prileteli. Stroje vraj nie sú zvonka nijako viditežne označené, resp.jedno z tých, ktoré dnes lietajú áno, druhé nie. Pred 8 h skutočne prilietajú v rýchlom slede 2 malé lietadlá a jeden vrtulník. Majstrovsky a bez akýchkožvek akostí dosadajú proti kopcu a zaparkujú tak blízko seba, a prejavujeme obavy, e sa zrazia. Miestny policajt pobehuje medzi pasaiermi od okamiku, keď sa stroje ukázali nad vrcholom hory a obukom nás vyháňa z dráhy. Nie je to vôbec sluné takto sa chova k hosom, ale len čo vrtule ruskej helikoptéry zasvitia tesne okolo naich hláv, utekáme aj sami rýchlo preč.
Výstup a nástup cestujúcich je bleskový a my odlietame skutočne na minútu presne!!! Letuka rozdáva karamelky, záujemca si z podnosu so sladkosami môe vybra aj vatu do uí. A potom sa u roztočia motory a my rolujeme z kopca dole. Nikto nemá čas ani sa žaknú a u sme vo vzduchu a nieto aby sme predtým padali do priepasti. Piloti to proste vedia. Nae lietadielko pripomína najviac zo vetkých kanadskú Cessnu.
Pilotná kabína nemá dvere, take cestujúci vidia na obidvoch kočiov vpredu, ktorí nonalantne vedú stroj nad cestou, po ktorej sme fučali 6 dní. Prelet trvá necelých 40 minút. Cestou hojne fotografujeme, nech po nás ostane aspoň niečo !!!
Od lietadla odchádzame vežmi rýchlo, ale zas čakáme na batoinu skoro dve hodiny. Take to máme zajedno. Čakáte tak, či tak. Nakoniec sa presúvame do hotela PYRAMID. Nakožko sme prili aj tak trochu skôr, musíme čaka pred hotelom. Poobede nás vyzdvihli pracovníci hotela a ubytovali. Pokojne sme sa osprchovali a vyráame do ulíc nakúpi darčeky a plagáty s horami, NA KTORÉ SME TAK ISTO NEVYLIEZLI /napríklad pohžad z Kala Patharu na okolité Himaláje/. Po nákupoch odchádzame motorovou rikou do Boudhanátu. Prezrieme si chrám, kde akurát mnísi podporovaní miestnymi dobrovožníkmi a turistami, nalievajú 200.000 lampičiek pre večerný sviatok svetla.
Po prehliadke odchádzame pei do Pashupatinatu, prezývaného interne celou naou skupinou "mŕtvoláreň". Jedná sa vlastne o verejné pohrebisko. Mŕtvych spažuje vlastné príbuzenstvo na betónových podstavcoch nad riekou. Popol a nespálené zvyky tiel sa zmetajú do vody. Mŕtvy musí by spálený do 4 hodín po smrti, inak by nemohol reinkarnova. Prechádzame tade rychlo, fotografova 5 pohrebov naraz zblízka teleobjektívom nám pripadá neetické, hoci mnoho cudzincov sa môe pretrhnú v honbe za detailami. Nai kolegovia, ktorí prechádzali pohrebisko asi tak hodinu za nami, dostali príleitos uvidie "extra" spažovanie, lebo práve zomrel generálny tajomník Komunistickej strany Nepálu. Priiel kráž, spústa vládnych áut s papalámi a v okolí bolo, ako je to obvyklé pri podobných príleitostiach, viac policajtov a cudzincov ne domácich zvedavcov. Naspä ideme zase rikou a zisujeme, e ten ná hotel Pyramid nie je tu v okolí príli známy. Ako sa večer dozvedáme, neboli sme jediní, ktorých rikiar nevedel, kde hotel leí. Ten ná sa mnohokrát bezúspene pýtal mnohých žudí, kým nás doviezol do hotela. Súdime, e si za tú trapáciu tých 100 rupii zaslúil. Potom ideme na večeru, kde si dávame syrovú pizzu za devädesiat rupií. Spočiatku máme obavy, aby to nebolo tak, ako pred časom v talianskych Dolomitoch, kde sme nad obrovským tanierom híkali námahou, ale je to len mylná predstava. Pizza pripomína výtvor naeho hospodárskeho zlodeja, ktorý u dosiahol majstrovskú métu vo važkaní cesta do priehžadna. Na záver večere si radej ete kupujeme v pekárni zákusok na doplnenie.
Pred odchodom sme ete na pamiatku a pre astie boli oatkovaní zástupcom cestovky. Dostávame na krk bielu, trblietajúcu sa látku.
Na letisku s problémami vraciame zvyok peňazí, zostalo nám skoro 3000 rupií. Rupie je moné meni len a len na doláre a to výhradne na letisku v Káthmandú, nikto iný nesmie spätnú výmenu vykonáva. K transakcii je nutné ma nákupný odpočet. Za 2700 rupií dostávam 45 dolárov. Letíme do Dháky asi hodinu. Letí sa nad horami, take nastáva bitka o window seats. Menej úspení majitelia sedadiel sa hrnú vetci vžavo, aby naposledy zhliadli Himaláje. Lietadlo sa nakláňa a chvížu letíme krídlom dole.
Let z Dháky pokračuje cez Dubaj, kde sme za 4 hodiny, doplňujeme palivo a letíme ďalej. Vo Frankfurte sme za 6,5 hodiny. To sme u skoro doma.Odtiaž do Viedne a autom domov.
WE SURVIVED THANKS TO GOOD GOD VISHNU .
Koniec dobrý, vetko dobré.
pripravil Peter Minárik
BERNSKÉ ALPY
Zdá sa mi, e v mojom veku plánova na dovolenku čosi také ako Eiger, i keď len normálkou, je asi bláznovstvo. Sú síce aj takí, čo sa ete starí vyberú aj na osemtisícovku, tí sa vak dostávajú do kategórie veobecne uznávaných a obdivovaných, nie ako tí menej ambiciózni, ktorých okolie akosi nevie pochopi. Potvrdením týchto úvah je aj vyjadrenie mojich rovestníkov (plus mínus nejaký ten rok), ktorí plán komentovali slovami "to u pre mňa nie je" alebo "ja dávam prednos predsa len niečomu príjemnejiemu". Priznám, s pribúdajúcimi rokmi sa k takýmto názorom prikláňam stále viac.
Prvý ok zaívam, keď ráno, po improvizovanom popolnočnom nocžahu v Grindelwalde, zbadám hrebeň Mittelegi, ktorým zamýžame zaútoči na Eiger. Kopec vyzerá horie ako Matterhorn, azda aj preto, lebo sa pozeráme od východu, dos v smere osi hrebeňa.
Druhý ok prichádza, keď idem fotografova. Ručička expozimetra v hžadáčiku mojej zánovnej (takmer o polovicu mladej ako ja) Praktiky je akási lenivá, a to aj po pár úderoch rukou po tele aparátu. Niet sa čo divi, rovnakú situáciu som zail takmer presne pred tyrmi rokmi v Kamniských Alpách v Slovinsku, po ktorej som (samozrejme a doma) vymenil starú batériu za tú, ktorá ma neposlúcha teraz. Aspoň uetrím na váhe batoha.
Batoh je aký aj bez Praktiky. Celé popoludnie sa trmácame do kopca a na chatu Alpiglen, kde nás Joo pozýva na pivo. Najväčiu rados nám ale spôsobuje jeho rozhodnutie odviez sa hore zubačkou. Odovzdávame mu aspoň malé batohy a haraburdy (cepíny, mačky, karimatky, prilby), ktorými sme si ozdobili nae batohy. Joo odchádza oveaný ako vianočný stromček a my vyráame na síce miernejí, ale tiahly úsek, končiaci na Kleine Scheideggu.
Je asi sedem hodín, keď prichádzame na stanicu zubačky Eigergletscher. Po výdatnej večeri nocujeme najprv vonku - kým nezačne hrmie, potom v akejsi jaskyni, ktorej dominuje obrovské koleso lanovky ukotvené na strope. Na dne jaskyne sú zoradené bakelitové koflachy v igelitových vreckách, akoby pripravené, kým príde OLO (čie Odvoz a Likvidácia Odpadu). Vedža, u menej usporiadaný neporiadok - spacáky, jedlo, ale aj bulharské noviny. Chudáci Bulhari, kontatujeme, keď pred blíiacou sa nočnou búrkou spozorujeme dve svetielka kdesi hodne vysoko na klasickej zostupovke.
Tretí ok zaívam, keď mi, po rannej toalete, priatelia oznamujú cenu spiatočného lístku na Jungfraujoch. Tých 56 CHF oproti očakávaným asi devädesiatim naozaj poteí. Lístok platí mesiac na prvé dve ranné zubačky a návrat zo sedla predpoludním.
Jungfraujoch je akési malé mesto. Na viacerých podlaiach sa tu nachádzajú bufet, retaurácie, obchod so suvenírmi, kino, žadová jaskyňa, múzeum, zasadačka, toalety... Zubačka, idúca zo stanice Eigergletscher stále v tuneli nevychádza na povrch ani tu. Z areálu mono vyjs na vyhliadkovú terasu, na žadovec smerom k Jungfrau, 108 m výahom na Sphinx (3573 m) a dlhánskym tunelom na žadovec smerom k Mníchu.
Nedočkaví prvého vrcholu sa prebažujeme v hale pred obchodom so suvenírmi. Vežké bágle opierame o stenu, s malými vychádzame tunelom na žadovec a pod nástup. Je pokročilá hodina, obyvatelia blízkej Mnchsjochhtte u straia na vrcholovom hrebeni. Najprv sa predierame skalným terénom, potom po náročnejom úseku obúvame pri zrákomere mačky. Pod stúpajúcim úzkym snehovým hrebienkom vyčkávame vhodnú chvížu, aby sme sa nestretli so zostupujúcimi. Napokon to vypáli úplne na hovno. Sme azda tyri metre od skaly, keď sa zhora idúca skupina vydá na snehovú hranu. Vzlykajúc nadením sa pracne vyhýbame, sneh pod nohami mi ubieha a utrúsim "kurva". Odpoveď typu "keine kurva" s kvalifikovaným odkazom na četinu v nemčine ma presviedča, e hubu treba dra asi u aj na Mesiaci. Aj tak som nasratý, e nemohli tú minútu počka. Vrcholový hrebeň je lahôdkou - vžavo strmý, na páliacom slnku obavy vzbudzujúci svah, vpravo preveje a za nimi... Máriovi, ako najzdatnejiemu a najmladiemu trochu "lepí", ja vdy najposratejí, napriek uvedomovaniu si rizika, som akýsi kžudný. Na vrchole obdivujeme výborný výhžad i čierneho vtáka so ltým zobákom, ktorý nebojácne poskakuje. Hrôzu mu naháňa asi len Máriov Nikon, lebo o chvížu odlieta.
Tak sme spravili Mnícha, čie Münch (4099 m alebo 4107 m - v závislosti od prameňa). Na zostupe je zo snehu poriadna brečka a v spodnej časti sa trochu povozím, kým ma lano netrafí kameňom do brady a súčasne nezastaví.
Po nocžahu v stanoch pred východom z tunela zisujeme, a na Mária, e treba oddychova. Ná najmladí je havý (ako ja pred dvadsiatimi rokmi) a nechápajúc nás odchádza u okolo siedmej na Jungfrau. To stany ete stoja a okolo sa začínajú tmoli prví zubačkychtiví obyvatelia Münchsjochhötte. V noci nás tu takmer preiel ratrak, upravujúci chodník ku chate. Celý deň sa ponevierame po dostoprimečatežnostiach Jungfraujoch a podvečer si doičíme prechádzku na onú chatu. Predtým ete príde Mário a nadávajúc na svoje vlhké vibramky (niečo cez es tisíc korún - no nekúpi to?) popisuje, ako sa, nie celkom znajúc cestu, nechal zláka hnusnými západniarmi zo správnej cesty na nesprávnu.
Ďalia noc sa koná priamo v tuneli. Počasie sa trochu na nás hnevá a nemôeme vytartova podža plánu - o tvrtej. U sa rozvidnieva, keď o poldruha hodiny neskôr zostupujeme žadovcom k nástupu. Cestou nás dobieha anglická puberta, ktorá včera tebotala na Münchsjochhötte. Vidie, fyzicky sú zdatní, ale technickejie úseky ich zdrujú. Priatelia ma, lapajúceho po dychu, ahajú lanom hore kopcom a na sneh. Pod serakmi, ktoré hrozivo visia z Rottalhornu, si obúvame mačky.
Sedlo podža opisu sžubuje veselý úsek. Vžavo sa terén zvauje vye kilometra hlboko na žadovec. Istiaca tyč poskytuje akú-takú istotu, keď sa u nenamáhame hžada nit, ktorý má by kdesi pod snehom. Ani ďalej to nie je jednoduché. Snehový svah strmý asi 40 stupňov, k tomu vietor, ktorý rozdežuje oblohu na pásmo tmavomodrého plechu (nad Jungfrau) od oblačného okolia. Na vrchole (4158 m) sa zdríme azda pä minút. Slnko, ktoré sa opiera o snehový hrebeň, zvyuje riziko pádu. Pred sedlom muská čas puberty drí na lane enskú čas, ktorej sa podarilo spadnú do trhliny. źadový chlad Angličanov nás jednoducho nasiera. Mário vyahuje babu von a po kontatovaní jej partnerov "what a joke" odchádzame. Samozrejme, v traverze pod serakmi nás u netrpezlivo predbiehajú.
Noc plánujeme opä v tuneli, aby sme ráno uetrili čas balením stanov, i keď je tu chladnejie ako vonku. Ná zámer prekazí bicyklom sa presúvajúci pracovník tohto vysokohorského areálu, pískajúc si francúzsku hymnu. Na otázku, či tu chceme spa odpovedám kladne. "It is impossible to sleep here", znie jeho odpoveď a bez chuti ďalej komunikova odchádza. Ty by si sa divil, čo vetko je possible, myslím si. Hukot stroja, ktorým umýva dláku tunela a neprestajné pískanie dotyčného dáva tui, e to potrvá dlhie, ne je nám príjemné. Napokon spíme v stanoch pri poičovni lyí, asi pä minút cesty od vchodu do tunela.
Ráno sa venujeme fotografovaniu z terasy Sphinx. Potom u presun zubačkou na vyhliadkovú zastávku Eismeer, kde sa prebažujeme. Pozoruje nás zamestnanec zubačky, vyzerajúci ako Jean Todt, éf závodného tímu Ferrari. Jeho hlavnou úlohou je dopĺňa v stojanoch uloené propagačné materiály miznúce po nájazdoch zväča japonských cestujúcich.
Na žadovec zostupujeme tmavým, strmým, miestami zažadneným tunelom. Na svetlo sa predierame malým otvorom, za ktorým zúri kanonáda skál, padajúcich zo steny nad nami. Nasadzujeme prilby a prekonajúc malú trhlinu beíme z ohrozovaného úseku. Sneh je u poriadne mäkký. Kým prídeme pod skalu, absolvujeme ete dve parádne trhliny. Toto naozaj nie je terén na poludňají presun. Skala III. stupňa obtianosti nás pripraví nielen o spústu času, ale aj o výplň bederného pásu Joovho batoha, neustále sa zasekávajúceho pri vyahovaní.
Na chatu Mittelegi (3355 m) prichádzame za daďa, okoreneného malými snehovými krúpami. Je u plná (kapacita 16 miest) a chatárka nám pridežuje u obsadené miesta (musíte sa dajako potlači). Varíme pri záchode, pozerajúc na Grindelwald, leiaci 1300 m niie. Párkrát sa objaví vidmo - atmosferický úkaz, pri ktorom sa na hmlu slnkom premieta tieň pozorovateža ovenčený dúhou. Hodnotiac smelý hrebeň vedúci k vrcholu sa rozhodujem nespomažova postup ostatných a da si zajtra poriadny oddych. Zámer vypadnú o piatej nevychádza - vetci vyčkávajú na zlepenie počasia. Aj starý Japonec s manelkou a dcérou. O siedmej je naozaj najvyí čas - vzápätí ostávam sám. Chatárka sa púa do upratovania a vyzýva ma na odloenie naich vecí. Omylom zabúdam na rozpadávajúci sa chlieb, leiaci pod oknom. Po upratovaní niet po ňom ani stopy. "Poriadok tu musí by", vraví chatárka, podávajúc mi chlieb, leiaci naastie na vrchu v odpadkovom koi.
Deň trávim roztápaním snehu zo snehového poža, leiaceho na hrebeni asi 200 m od chaty. O jednej popoludní mi nai miznú z dohžadu. Idem si pospa. Podvečer sa chata zapĺňa. Zvykom je odtiažto vystúpi na Eiger a zostúpi na Eigergletscher. Vetci vak vedia, e priatelia sa sem majú vráti. Tí odmeraní západniari mi krátia dlhé chvíle čakania rozhovorom, v ktorom nechýbajú povzbudivé slová. Krátko po pol deviatej konečne prichádzajú. Nie je dôleité, e k vrcholu im chýbala asi hodina cesty, hlavne, e sú tu a v poriadku. Dlho varíme a vôbec sa neteíme na nepríjemný a nebezpečný návrat na Eismeer.
Ráno je edivé, zostup kameňolomom nepríjemný. Keď stojíme nad zlaňákom, obloha je u plechová. Čakajú nás nae známe dve trhliny, ktoré prekonávame v menej priaznivom smere ne cestou na chatu. Je síce pomerne zavčasu, ale okraje prvej z nich sú u poriadne mäkké. Na Eismeeri nasadáme do úplne prázdnej súpravy. Vodič sedí vzadu a sprievodca tu podža vetkého vôbec nie je. Vyuívame bezvládie a odvezieme sa a na Kleine Scheidegg. Tu nám vodič pristavuje schodíky, chýba u len červený koberec a mávajúci pionieri v červených atkách. Mohutné prebažovanie na elezničnej stanici je záitkom pre vetkých okoloidúcich.
Zastávka na Alpiglene je príjemná aj vďaka prítomnosti mladej čaníčky, ktorá nás obsluhovala aj pred pár dňami. Nielene si nás pamätá, ale ani nenamieta, keď poiadame o niekožko vežmi pekných pivných tácok s farebnými fotografiami okolitej prírody pre naich známych zberatežov doma. Pri odchode sa dojatý Mário chce poďakova za pohostinnos. Vysokým batohom nadvihne vežký visiaci kvetináč. V snahe zabráni najhoriemu kričím "Mário, pozor, bacha, achtung, kurva, do piče!". Ani si v tej chvíli neuvedomujem, čo hovorím. Mário mi to reprodukuje a cestou dolu. Naastie, iadnu kodu sme tam nespôsobili.
Prehliadka Grindelwaldu je bodkou za naím účinkovaním v Bernských Alpách. Odchádzame spokojní - nae elania vyslovené pred odchodom sa naplnili. A ten Eiger? Na rade sú teraz iní.
Ing.Peter Obdrálek
VÝKONNOSTNÝ ODZNAK PEEJ TURISTIKY
Rozírenie stupňov hodnotenia
Konečne sa podarilo u aj oficiálne pod hlavičkou KST rozíri stupňe výkonnostného odznaku peej turistiky (VOPT) o ďalie úrovne. Doposiaž u niekožko desaročí KST hodnotilo výkonnostnú turistiku na diažkových a im podobných pochodoch iba žapaním do 6 000 km. Výkonnostní peí turisti na Slovensku, ktorí sa diažkárstvu venovali u od jeho počiatkov, túto hranicu u dávno prekonali, ale KST doposiaž túto ich výkonnostnú pohybovú aktivitu tvrdoijne ignoroval. Tak v priebehu posledných 10 a 12 rokov vznikali neoficiálne regionálne iniciatívy hodnotenia výkonov tejto diažkárskej turistiky, ktoré vak po čase upadli do neurčita.
Vďaka iniciatíve niektorých naich diažkárov, najmä Ing.Ivana Ninana, sa od 1.3.2000 u bude môc hodnoti diažkárska aktivita VOPT pod hlavičkou KST a do 40 075 km (obvod rovníka). Nepriamo nadväzuje na hodnotenie výkonnosti, ktoré zaviedli turisti z VD TART Bratislava a ktoré doteraz (ne)vedie J.Junas. Pravidlá pre hodnotenie sú priamou nadstavbou na VOPT, ktoré doposiaž platilo pod KST po zlatý odznak (do 6 000 km), t.j. kilometre sa v záznamníku VOPT zaznamenávajú a počítajú presne tak isto ako pre pôvodné 3 stupne (charakter diažkárskych akcií, počítanie km za prevýenie,...). Presné znenie podmienok pre nadstavbové stupne VOPT sú uvedené v nasledujúcom príspevku. Podrobné informácie o VOPT, propozície, tlačivá formulárov a tie tabužky o udelených odznakoch budú priebene uverejňované aj na internetovskej stránke: http://www.elf.stuba.sk/~soula/VOPT.
Podmienky plnenia:
Pre nadstavbovú čas VOPT platia tie isté podmienky a kritériá hodnotenia ako pre základný stupeň.
Kilometrá:
Kategórie VOPT:
Základný stupeň VOPT skratka
1 000 km - bronz ZS III
3 000 km - striebro ZS II
6 000 km - zlato ZS I
SUPER VOPT skratka
10 000 km - bronz SS III
15 000 km - striebro SS II
20 000 km - zlato SS I
ELITA VOPT skratka
25 000 km - bronz ES III
30 000 km - striebro ES II
35 000 km - zlato ES I
ROVNÍKOVÝ VOPT
40 075 km
Evidencia a udežovanie:
Evidenciu a udežovanie nadstavbovej VOPT vykonáva sekcia PT KST.
Ohodnotenie:
Ten, kto splní podmienky pre udelenie VOPT, získa odznak a diplom. Pre základnú a nadstavbovú čas VOPT je pripravená séria 10 odznakov. Za odznak v nadstavbovej časti VOPT je poplatok 20 Sk.
Ako postupova pri iadosti o udelenie nadstavbového VOPT:
Vyplni tlačivo pre nadstavbu VOPT (bude k dispozícii na okresných a regionálnych radách, ale i na niektorých vybraných DP), ktoré obsahuje osobné údaje turistu, presnú adresu a prehžad o prejdených km podža jednotlivých rokov. Toto vyplnené tlačivo (nevracia sa, zostane archivované na PT KST) spolu s potvrdením (potovou poukákou) o zaplatení poplatku za odznak a denníkom výkonnostnej turistiky zasla na adresu:
PhDr.Milan Kubi, Redakcia Krásy Slovenska, Vajnorská ul.100/A, 832 58 Bratislava
Ak nenastanú nezrovnalosti vo Vaich podkladoch, obdríte vyhodnotenie VOPT (diplom, odznak, denník) v tremíne do troch týdňov od doručenia vaej zásielky. (tátne orgány vybavujú do 30 dní, turisti-peiaci sú rýchlejí.)
Číslo účtu: 1184050954/0200
Nezabudnú uvies variabilný symbol: 114
Pre rok 2000 je moné si zvoli rýchlejí spôsob získania odznaku. Na vybraných DP môete na tarte odovzda vyplnené tlačivo VOPT a denník a do Váho príchodu do cieža u budete vybavený.
Vybrané diažkové pochody:
11.3.2000 Červeno-modrý teslácky okruh
15.4.2000 Čoe je to pädesiatka
3.6.2000 Trnavská stovka
24.6.2000 2x50 a dos
14.10.2000 Pochod bankových úradníkov
Informácie a prehžad o udelených nadstavbových VOPT bude priebene zverejňovaný aj na internetových stránkach.
Plán práce značkárov v naom regióne
na rok 2000
V roku 2000 plánujú značkári v naom regióne obnovi tieto turistické chodníky:
Oblas Povaského Inovca (zodpovedný značkár Vladimír Chrapčiak):
červená: Hlohovec Bezovec 42 km
spolu 42 km
Oblas Malých Karpát - juh (zodpovedný značkár Milan Ruek):
červená: Pezinská Baba - Brezinky 44,4 km
Pezinok - Modra 21,5 km
Ivánka pri Dunaji Mohyla M.R.tefánika 5 km
Mlynská dolina Petralka 3,9 km
Lakárska Nová Ves Závod 23,6 km
modrá: Krasňany Záhorská Bystrica 12 km
Pezinok Pezinská Baba 10,6 km
Plavecké Podhradie Klokoč 10 km
Slovnaft - Kalinkovo 19,5 km
zelená: Medené Hámre Koarisko 5 km
Sedlač Rybníček 1,5 km
Plavecký Mikulá Monrepos 5 km
Koliba Kamzík 1,5 km
ltá: Koliba Lamač 5,8 km
Dožany Solonica 16,2 km
Zbojnícka studnička Malinský vrch 3 km
spolu 188,1 km
Oblas Malých Karpát - sever (zodpovedný značkár Vladimír Princ):
červená: Brezinky Dobrá Voda 22,6 km
Senica Lakárska Nová Ves 19,3 km
modrá: Smolenice Vlčiareň 2,5 km
Naháč Dobrá Voda 9,1 km
Brezinky Smolenice 15 km
ltá: Hradite p. Vrátnom Prekáka 13,5 km
Radoovce Krínica 6,5 km
spolu 88,5 km
V Malých Karpatoch a naej časti Povaského Inovca plánujeme obnovi 318,6 km turistických značkovaných chodníkov.
Značkárom pomáhajú hlavne členovia oddielov:elezničiar Bratislava východné, Slávia Bratislava, KST Stupava, Slovport Trnava, ATOM Jasl. Bohunice. Tí, ktorí chcú pomôc pri obnove uvedených turistických chodníkov, sa môu skontaktova so zodpovedným značkárom a dohodnú sa.
Vladimír
Chrapčiak
Podpredseda regionálneho zdruenia značkárov
Ohlasy čitatežov
Nemocnica na ulekovej
Váení zodpovední redaktori P + P. Znovu sa ozývam /resp. ohlasujem do rubriky ohlasy čitatežov. Nie preto, e by som chcel dehonestova Vá, ale i ná MKD, ale práve naopak, utvrdi Vás v presvedčení, e MKD sa číta a číta vežmi pozorne. e to nie je, ako s väčinou naich novín, ktoré si ráno kúpime a po príchode z práce /venova sa čítaniu naich novín v mimopracovný čas je hriech/, ak by sme nemali ústredné kúrenie, by nám poslúili iba na zakúrenie. Prečítal som si pozorne aj posledné číslo MKD a v ňom ma vežmi zaujal a aj poučil článok "Zaujímavosti zo starých sprievodcov". Musím sa prizna, e dávam za pravdu výrokom dvoch, neviem "velikánov alebo duchov" doby, ale v kadom prípade dvom známym postavám. Pre ten prvý výrok začali tudenti a iaci tú poslednú revolúciu. Veď v starom reime to bolo len samé uči sa, uči sa, uči sa. Bolo to heslo, ktoré hlásal známy vodca proleteriátu /narodený 5.januára/. Vežmi prefíkané a mazané heslo. Doslova návod, ako sa zbavi svojho protivníka v boji o vodcovstvo. Tí, ktorí to v starom reime zobrali váne a učili sa a učili sa a učili sa, a sa doučili, zrazu zistili, e u nie sú "robotnícka třída" a teda, e nemajú u ancu na vedúcu úlohu v strane a v spoločnosti. Iný velikán Pepa vejk to povedal prostoreko "Člověk jsi myslí, e je gigantem a je hovno kamaráde". Nechcem posudzova, ktorí z týchto dvoch bol múdrejí /teda múdrejie to povedal/, ale ponechám to na posúdenie čitatežom. Pravdou je, e aj keď sa človek bude uči a spoznáva do smrti stále to bude iba zrnko a zlomok múdrosti a poznatkov. A tak plne súhlasím s iným skutočným velikánom Sokratom, ktorý povedal: "Viem, e nič neviem". Neviem vak, prečo si niektorí poslanci myslia, e práve oni sú tou výnimkou?
Moju nevedomos odhalila veta v hesle HLBOKÉ, citovaného článku: "U J.M.Hurbana kaplánoval v rokoch 1822 - 1849 źudovít ulek, ktorý za to, e na stoličnom zasadnutí v Nitre sa opováil hovori po slovensky, bol alárovaný a zomrel martýrskou smrou v komárňanskej pevnosti".
To je teda ten ulek, po ktorom je nazvaná jedna z bratislavských ulíc alebo nemocnica na ulekovej, v ktorej sa narodilo tožko bratislvačanov? Je zaujímavé, ako sme nevedomí a žahostajní, ako často chodíme a vyslovujeme názvy ulíc, ktorých mená nám nič nehovoria. Ba často nám ani meno ulice, na ktorej dlhé roky bývame, nič nehovorí. A príli často prestávame dáva naím uliciam jednoduché a odpovedajúce názvy ako pekná, karedá, hrbatá, pinavá, zadymená, rozkopaná a podobne, ale a príli často sme si zvykli pomenovavá nae ulice po Niekom. A keďe ulíc je príli veža a tých Niekto zas naopak, vežmi málo a navye podliehajú módnym trendom. Kto bol v minulosti Niekto, dnes u nemusí by Niekto a naopak, kto v minulosti nebol Nič zrazu je, aj keď malý, niekto a tak názvy naich ulíc sa menia, ako ročné obdobia. Pri tomto deficite mien vyrábame tých "Niekto" aj z takých, ktorí nikdy takými neboli ani nebudú. Dlhé roky som býval na ulici, ktorá sa nazývala Mehringova. Dodnes neviem, kto to bol. A myslím si, e to vie aj máloktorý bratislavčan. Nie som presvedčený ani o tom, či to vie i ten, ktorý navrhol takto pomenova nau ulicu. A tak v minulosti, keď sa mňa niekto spýtal kto to bol ten Mehring, tak som pohotovo a s malým rizikom, e bude moja nevedomos odhalená, odpovedal, e to bol známy bubeník ete známejej dezovej skupiny. Zaujímavé, e mi nikto nikdy neoponoval. Nič podstatné sa nezmenilo ani dnes. Aj dnes pomenúvavame ulice po rôznych "bubeníkoch", mono, e o niečo známejích, ale iného "hudobného týlu" a ánru.
Neviem prečo som chcel by výnimkou, ale v hlave mi začala vŕta otázka: "Je to tento spomínaný ulek, po ktorom je nazvaná ulica?" Aj by si to pomenovanie ulice zaslúil, veď sa stal martýrom pre svoju rodnú reč a aj to, e preil dva reimy, teda jeho ulica u veža napovedá. Ale na druhej strane mi zas čosi hovorí, e asi nebol a taký schopný človek, keď 27 rokov /1822-1849/ bol len kaplánom, aj keď u J.M.Hurbana. Nu siaham po encyklopédiach, vlastných poznámkach a hžadám, po ktorom ulekovi je pomenovaná bratislavská ulica. A nachádzam, ale a príli veža ulekov, aby som hneď spoznal toho svojho, ktorého hžadám.
źudovít Jaroslav ulek /1822-1849/, básnik, ktorý mal 9 nevlastných súrodencov a 8 vlastných súrodencov. To hrá spolu aj s tou pôrodnicou na ulekovej. Ale hrdinom, ktorý si zasluhuje aj tú pôrodnicu, by mal by jeho otec a nie on. Treba hžada ďalej. V Slovenskom biografickom slovníku nachádzam Mateja uleka /1748 - 1845/, historiograf, autor duchovných piesní, otec 9 detí. Ej boli to vožakedy plodné roky aj bez viagry. Tie vány kandidát na ulicu. V Encyklopédii Slovenska zas čítam, e Juraj ulek /1915 -1973/ bol odbojársky a politický pracovník. Funkcionár Zväzu priatežov ZSSR a to u v 30.rokoch, nositež Radu Víazného Februára /Února/ a rôznych Za Zásluch. Ten by si zaslúil aj dve ulice, teda jednu ulicu a jedno menie námestie. Ale prečo sa tá ulica ete aj teraz volá ulekova. Zrejme zase zlá stopa.
Ďalí kandidát: Gapar ulek /1788 - 1827/ filozóf, pedagóg. Hlásal, e veci o sebe nepoznáme, sú nám prístupné iba v javovej podobe a to prostredníctvom apriórnych foriem vnímania a rozumových kategórií. Je to vežmi učené a málo zrozumitežné. Podža tohto uleka by sa skôr mohol pomenova známy ústav v Pezinku. V rozsiahlej encyklopédií Slovenskí spisovatelia je uvedený u vyie menovaný Matej ulek /1748 - 1815/. Pochádzal z rodiny richtára a notára a dokonca sám bol ev.farár. Vylúčené! Absolútne nevhodné kádrové parametre. iadna ulica z toho nebude. Malá encyklopédia Slovenska pozná iba jedného uleka /veď preto je malá/. Je to Viliam ulek /1825 - 1848/, revolucionár, účastník revolúcie 1848/49, viedol ozbrojený odpor proti maďarským gardistom a spolu s K.Holubym bol popravený. Vány kandidát na ulicu, ale celkom sa mi to nepozdáva prečo dnes Béla, za slobodna, vlastne za totality Vojtech nič nenamieta? O tom potom.
Encyklopédia dramatických umení Slovenska neuvádza ani jedného uleka. Zrejme ulekovci nebolo iadni komedianti. Zato pod písmenom K. ich je tam neúrekom. Má vôbec ancu Ján ulek /1774 - 1837/, žudovovýchovný pracovník. Spravodlivý človek. Mal dve manelky Margarétu a Máriu a s oboma mal po 9 detí. Alebo iný Ján s dalím menom Michal ulek /1806-1860/, lekár - felčiar, narodený v okrese Vsetín a absolvent jozefínskej ránhojičskej koly. Autor diela pre ránhojičov. Toho by privítal aj dnený minister zdravotníctva, namiesto drahých liekov by sa pacientom mohli predpisova rôzne naturálne liečivá. Samozrejme, e by sa musela meni aj kategorizácia liekov. Tak napríklad do prvej kategórie plne hradenej pacientom by mohli by zaradené liečivá rastlinného pôvodu /liečivé rastliny/ a do druhej kategórie lieky ivočíneho pôvodu /myacie chvostíky, kravské lajno, panenský moč/ a s čiastočnou úhradou pacientom, aby bol "dodraný" článok 40. Ústavy o práve občana na bezplatnú zdravotnú starostlivos. Ján ulek zomrel v Juhoslávii. Tomu nech nájdu ulicu tam.
V detstve som vyrastal s dajakým Michalom ulekom. Bol to známy "tricák" a bitkár, teda výbojný typ človeka. Aj on bral to heslo uči sa, uči sa, uči sa váne. Kadú triedu základnej koly trikrát opakoval. Slabí rovesníci mu museli hovori "Majkl". Neskorie v ivotopisoch uvádzal, e u ako malý chlapec počúval na meno Mía. Pravdou je, e sme mu hovorili tak číro po slovensky "sprostý Mio". V skorom mládeneckom veku absolvoval po bratislavských krčmách putikách večernú, ba a nočnú univerzitu ML. Teda tú skutočnú kolu ivota, kolu revolucionára. U hneď pri narodení sa rozreval /narodil sa počas vojny/, čím prejavil svoj verejný nesúhlas s okupáciou Nemeckom, ako to neskorie uvádzal vo svojich kádrových materiáloch. Vyrástol z neho zdatný funkcionársky káder aj pre vysoké funkcie. Tvrdá funkcionárska práca zanechala na jeho zdraví trvalé následky. Tvrdnutie pečene a najvrchnejej časti tela. Aj dnes je z neho demokrat. Typ ako vyitý na ulucu. iaž ete stále ije. A čo s takými, ako je Augustín ulek /1820-1890/, pedagóg, Bohuslav ulek /1816-1895/, publicista a jazykovedec, Gustáv ulek /1820-1905/, právnik, dekan Právnickej akadémie v Preove, Vojtech ulek /1917 - Budape/ zememerač, vyznamenaný Za zásluhy zásluh.
Strane veža ulekovcov na jednu ulicu. ako rozhodnú, po ktorom z nich je pomenovaná ulica.
Jedno je vak isté, e źUDOVÍT JAROSLAV ULEK /12.9.1822 - 17.6.1849/, uvedený v článku MKD pod heslom Hlboká, nebol a tak neschopný človek. Nekaplánoval 27 rokov v Hlbokom, to sa len v roku 1822 narodil v neďalekom Sobotiti, tudoval na evan.lýceu v Bratislave a na univerzite v Halle a od roku 1846 bol kaplánom v Hlbokom. Určite hovoril po slovensky, ale v máji r.1848 na ceste na zhromadenie do Nitry, kde mal prednies tzv. "Nitrianske iadosti slovenského žudu" ho zatkli a uväznili v Komárňanskej pevnosti, kde zomrel na choleru.
Na prvý pohžad sa zdá, e slová a text je podobný tomu uvedenému pod heslom Hlboké, ale význam je predsa len "troíčku" iný. Nakoniec sa mi predsa podarilo zisti, po kom je to vlastne pomenovaná bratislavská ulica. Bol to VILIAM ULEK, ktorý spolu s K.Holubym bol maďarskými gardistami uväznený v Hlohovci a popravený. Má pamätnú tabužu v Sobotiti /rodisku/, pomník na mieste pochovania, názov obce ulekovo v blízkosti miesta popravy. Pamiatke obom venoval Janko Kráž báseň "Duma dvoch bratov" /1849/.
Ivan Ninan
KALENDÁR
apríl:
1.4.2000 POCHOD OSLOBODENIA
MESTA TRNAVY 24.ročník
(sobota) KST Slovport Trnava
Trasy: 35 km/850 m, 15 km/200 m
35 km: Buková, el.st. - Rozbehy - Hrubý Kamenec - Brezinky - Plavecký Mikulá - Čierna skala - Jahodník - Smolenice
tart: Buková, el.st., 6.45 - 8.00 h, Smolenice, 10.45 - 11.30 h
Ciež: Smolenice, ret.KaH, do 17.00 h
Vedúci: Ján Kritof
15.4.2000 ČOE JE TO 50-KA
20.ročník
(sobota) KST TESLA Bratislava
Trasy: 50 km/800 m, 35 km/700 m
50 km: Rača - Zbojnícka studnička - Svätý vrch - Stupava, Obora - Koarisko - Svätý Jur - Biely Krí - Kamzík - areál Tesly
tart: Rača, kúpalisko Zbojnička, 7.00 - 8.00 h
Ciež: areál Tesla, do 19.00 h
Vedúci: Marian Ninan
16.4.2000 HVIEZDICOVÝ
POCHOD 27.ročník
(nedeža) Slávia STU Bratislava
Trasy: 37 km/500 m, 22 km/450 m, 19 km/350 m, 16 km/300 m, 12 km/300 m
37 km: Pezinok - Pezinská Baba - Tri kamenné kopce - Biely Krí - Malý Slavín - Krasňany
22 km: Záhorská Bystrica - Marianka - Pajtún - Medené Hámre - Malý Slavín - Krasňany
19 km: Svätý Jur - Biely Krí - Malý Slavín - Krasňany
16 km: Vojenská nemocnica - Kačín - Malý Slavín - Krasňany
12 km: Rača - Zbojnícka studnička - Malý Slavín - Krasňany
tart: 37 km: Pezinok, el.st., 7.30 - 8.00 h
22 km: Záhorská Bystrica, konečná MHD č.102, 8.00 h
19 km: Svätý Jur, el.st., 9.30 h
16 km: Bratislava, Vojenská nemocnica, 8.30 h
12 km: Bratislava-Rača, kino Nádej, 9.30 h
Vedúci: Ing.Ladislav Harmatha CSc.
22.4.2000 VEźKONOČNÝ
POCHOD K REHUOM
(sobota) KST Senica
Vedúci: Júlia Mičová, Hollého 741/15, Senica
22.4.2000 DEVÍNSKA 37-KA 12.ročník
(sobota) KST TJ Tatran Devín
Trasy: peo: 37 km/1200 m, 18 km/530 m, 11 km/300 m
cyklo: 55 a 40 km
voda: 35 km
37 km: Svätý Jur - Biely Krí - Malý Slavín - Pekná cesta - Kamzík - Lamač - Dúbravka - Devínska Kobyla - Devín
18 km: Kamzík - Lamač - Dúbravka - Devínska Kobyla - Devín
11 km: Dúbravka - Sandberg - Devínska Kobyla - Devín
cyklo 55 km: Račianske nám. - Svätý Jur - Biely Krí - Pekná cesta - elezná Studnička - Kačín - Lamač - Devínska Nová Ves - Devín
cyklo 40 km: Račianske nám. - Pekná cesta - elezná Studnička - Kačín - Lamač - Devínska Nová Ves - Devín
voda: splav rieky Moravy: Záhorská Ves - Devín
tart: 37 km: Svätý Jur, el.st., 7.00 - 8.15 h
18 km: Bratislava Kamzík, cvičná lúka, 9.00 - 12.30 h
11 km: Bratislava-Dúbravka, Dom Kultúry, 9.30 - 14.00 h
cyklo: Bratislava, Račianske nám., 9.00 h
voda: Karlova Ves - Riviera, 8.00 h (odchod do Záh.Vsi)
Iné: organizátor poskytuje monos ubytovania vo vlastných spacích vakoch.
Vedúci: tefan Bimbo, Mamateyova 3, 851 04 Bratislava
22.4.2000 RTV-SKÁ 36-KA 22.ročník
(sobota) AK Slávia Trnava - odbor RTV
Trasy: 36 km/1300 m, 20 km/800 m, 10 km/250 m
36 km: Smolenice, el.st. - Havranica - Záruby - Plavecký Mikulá - Čierna skala - Jahodník - Smolenice, el.st.
tart: Smolenice, el.st., 7.00 - 11.00 h
Ciež: Smolenice, el.st., do 17.00 h
Vedúci: MVDr.Egon Hartmann
22.4.2000 JARNÝ POCHOD V
MALÝCH KARPATOCH
(sobota) KST Senica
tart: Plavecké Podhradie
Vedúci: PhDr.Albeta nittová, Sam.Jurkoviča 1207, 90501 Senica
29.4.2000 JARNÝ POCHOD
HLOHOVEC - PIEANY 22.ročník
(sobota) KST Lokomotíva Hlohovec
Trasy: 35 km/850 m, 25 km/480 m, 10 km/250 m
35 km: Hlohovec - Ifkov dom - Jalové - Havran - Čertova Pec - Pieany
Kratie trasy sú časou 35 km trasy.
tart: Hlohovec, el.st., 7.00 - 9.00 h
Ciež: 35 km: Pieany
25 km: Havran
10 km: Jalovské chaty
Vedúci: Ing.Frantiek Miklovič
29.4.2000 JARNÝ POCHOD PRI
MALOM DUNAJI 7.ročník
(sobota) OT TJ Dynamo Horná Potôň - Lúky
Trasa: 16 km
tart: tadión Horná Potôň, 9.00 h
Ciež: tadión Horná Potôň
Vedúci: Alojz Rostas, tel.č.: 0709/968 185
29.4. - 1.5.2000 PO LESNÝCH
ELEZNIČKÁCH OKOLO SMOLENÍC
(sobota - pondelok) Klub elezničných cestovatežov
Trasy:
29.4. sobota: Dobrá Voda a okolie -Prekáka - Smolenice
30.4. nedeža: Jahodník - Majdán - Kolovrátok - Dlhý vrch - Nová Bohatá - Madán - Loonec - Jahodník
1.5. pondelok: Jahodník - jaskyňa Driny - Chemolak
Stretnutie účastníkov: sobota 29.4., autobusová stanica Trnava, stanovite č.7, autobus Dobrá Voda, o 6.30 h. Odchod 6.50 h.
Ubytovanie: Rekreačné stredisko Jahodník v chatkách zo sociálnym vybavením a el. kúrením.
Poplatky: - účastnícky - 30,- Sk
- ubytovací - 180,- Sk osoba/noc
Prihláky: Záujemcovia o akciu polú tieto údaje: meno a priezvisko, adresu, rodné číslo a číslo OP a počet nocí.
Uzávierka prihláok: 20.4.2000.
Vedúci: Jozef Karovič, Bystrická 12, 841 07 Bratislava
Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAźKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievatežov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevane na diažkovú peiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi oulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diažkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol oula, konečná úprava textu - Pavol oula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdrálek. Kontakt - elektronická pota: soula@elf.stuba.sk. V elektronickej forme môete časopis nájs na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.