MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ

február 2010

 

V tomto čísle nájdete:

Janke (prianie od Veroniky)
Pár slov jubilantke Janke Obdržálkovej (od Ivana Nižnana)
František Královič - Rovníkový
Papiereň v Dechticiach
Siahnem, vytiahnem a čítam... - "Cesta na koniec sveta"
VI. MIEDZYNARODOWY ZIMOWY ZLOT TURISTOW: 28. – 31. 1. 2010, BESKID SLASKY I MALY
Kartografické "prešľapy" v Turistickom atlase Slovenska v oblasti Malých Karpát
KALENDÁR marec 2010 - Malé Karpaty a okolie

Janke

Janička, ty si naša kvetinka
čo dokáže prejsť viac ako poniektorí chlapi
a predsa krehučká trošinka
poľahky vycítiš, čo iných trápi

Si koloritom peších kilometrov diaľkoplazeckých ciest
vždy s Atíkom po boku – žeby nevidomá?
Cudzí by myslel – treba ťa po nich viesť
- zdanie však klame. Si na nich doma.

Tešíš sa pohľadom na liečivú bylinku
v botanike u Teba stále jasno
prehľadne zaradíš každučkú kvetinku,
namiešaš voňavý čajík a pridáš chlebík s maslom.

Si lesožienkou, čakajúcou v cieli a kontrolách ciest
povzbudíš lahôdkou a milým slovom
príjemný pocit je kroky naše ku Tebe viesť
oddýchnuť trošíčku, načerpať sily, kým človek pôjde domov.

Teraz, keď vonku kvíli tuhá zima
čo následne vyštípe nám tvár
lepšie je posedieť pri pohári vína
ako trmácať sa niekde v šíru diaľ.

Nuž milá naša oslávenkyňa,
dvíhame čašu a na zdravie pripíjame...
chceme tým povedať, že máme Ťa radi a že si príma
a nech na Tvojich cestách iba priaznivý vetrík vanie.

Veronika

 

Pár slov jubilantke Janke Obdržálkovej
Ani sme sa nenazdali

Veruže sme sa ani nenazdali a už máme po Vianočných sviatkoch, Silvestri i po oslavách narodenín, a to nie hoc akých, ale okrúhlych a nie hoc koho, ale jednej z najlepších turistiek na našom kontinente /myslíme tým kontinent Malých Karpát/.

Je neuveriteľné ako múdra, presná a spravodlivá matka príroda to vymyslela, presnejšie ani nie tak ona, ako jej užívateľ a neraz i ničiteľ dvojnohý savec, že narodeniny sa opakujú každý rok, a to v presných intervaloch, možno že presnejšie ako švajčiarske hodinky.

Nie ale ako sovietske hodinky, tie vždy boli najlepšie, vždy najrýchlejšie a nedostihnuteľné. Ja viem, že dajaký puntičkár by mohol mať námietky voči tej presnosti, veď prestupný rok je čo??? Aká je to presnosť. Ale zato spravodlivosť v tejto veci je neodškriepiteľná.

Každý človek má nárok na jedny narodeniny do roka a nič viec, a to bez ohľadu na to, či je prezident republiky alebo klubu, či patrí medzi smotánku alebo smar. Skrátka platí to Lipšicovské – jeden krát a dosť!. Ba nerozlišuje sa ani medzi pohlaviami. Emancipácia žien v turistike natoľko pokročila, že ženy nohami brázdia rovnaké turistické chodníčky ako muži, ich nohy rovnako rýchlo kmitajú ako nohy mužov, nohy žien nezaostávajú ani v odolnosti oproti mužom. Ženy rovnako ako muži strkajú svoje nohy do nohavíc. Nie, vôbec nie, v nohách nie je žiadny rozdiel! Možno pripustiť, že rozdiel je tak maximálne medzi nohami. Ale i ten pomaly pominie. Táto záležitosť je ešte spravodlivejšia ako pravidelné každoročné striedanie všetkých štyroch ročných období. Každé ročné obdobie sa vyskytne iba raz do roka. Iba raz do roka? A zima je čo, povie si ten povestný puntičkár. Nie je zima dvakrát do roka? Na začiatku i na konci roka. Je to pravda, ale je to aj jasný prípad korupcie. Zrejme už aj sem prenikla korupcia. Podobne ako s narodeninami je to aj s meninami. Aj tie má každý normálny človek jedenkrát do roka. Toto platilo až dovtedy, dokedy túto tradíciu nenarušil kráľ Karol VI.*

Legendy vravia, že si raz Karol nadmieru vypil a bolo to zhodou náhod 6. septembra. Keď mu kompetentní dvorania tento jeho počin vyčítali, že sa to na hlavu pomazanú nesluší, tak im arogantne odpovedal, že aj hlava pomazaná môže byť raz, začas aj namazaná a za druhé, že on oslavuje meniny. Keď si dvorný šašo dovolil oponovať, lebo šašo si vždy a všade môže dovoliť oponovať /lebo šašovia viac – menej vládnu svetom/, tak aj tento šašo mu pripomenul, že dnes, rozumej 6.septembra nie je Karola. A múdry kráľ mu takto odvetil:

"Šašo, Karol nie je moje meno, ale priezvisko a mojím menom je Šiesty, a preto každého šiesteho v mesiaci budem oslavovať svoje meniny."

A tak až do svojej smrti tento skorumpovaný kráľ oslavoval svoje meniny 12 krát do roka.

Ozaj, čo je to tá všadeprítomná korupcia? Čo je to tá korupcia, tak trochu a nejasno vieme. Ale ako sa meria tá korupcia, ako sa určuje veľkosť korupcie? Je jednotkou korupcie jeden KORUP? Sú aj odvodené jednotky, napríklad pre takú maličkú korupciu jeden milikorup? U nás, kde sa o nej tak veľa hovorí a píše, musí byť veľká korupcia, ktorá sa meria na kilokorup /kK/, či nebodaj gigakorup /GK/. Na Slovensku je to značka GKS /gigakorup slovenský/. Ako vedia tie rôzne inštitúcie a "neziskové" organizácie, ktoré sú od Slovenska na míle vzdialené /hoci aj námorné/, že u nás je taká veľká korupcia, že sme práve na piatom mieste na svete a nie na štvrtom.

Koľko korupcie a v akej miere musíme ešte vyrobiť, aby sme sa dostali na medailové umiestnenie? Aké meracie prístroje na meranie korupcie to používajú /hlúpa otázka pragmatického technika/? Možno, že celé vedecké tímy /teamy/ prichádzajú na Slovensko, aby tu merali korupciu a keďže sa všeobecne vie, že Slovenky patria medzi najkrajšie dievčatá na svete, tak sa pokúšajú s nimi nadväzovať kontakt a získavať poznatky o korupcii. A keďže je známe, že sa u nás zvýšila aj prostitúcia, tak naše dievčatá od tohto remesla držiace sa požiadaviek trhu v duchu hesla "nedáš nedostaneš", korupčne pýtajú od výskumníkov peniaze a oni takouto nenáročnou vedeckou metódou prichádzajú k ďalekosiahlym uzáverom, že na Slovensku je veľká korupcia, že je to tu všetko tak skorumpované, že za všetko sa berú peniaze, dokonca aj za to, čo robil Adam v raji zadarmo. Dlho mi vŕtalo v hlave prečo Američania nemajú takmer žiadnu korupciu. Oni to legalizovali a nazvali to lobovanie za peniaze.

Už sme zas zišli z cesty a v našom článku sme sa dostali celkom inde ako sme chceli. Je to tzv. pisateľská skleróza /ako sa to povie latinsky, zabudol som/, ktorá tak v značnej miere zasiahla aj našich profesionálnych novinárov, a to bez rozdielu, či sa jedná o starého alebo mladého novinára /hovorme im radšej pisateľ/. Niekto sa môže čudovať prečo aj mladého, veď mladý, ktorý dokopy ešte nič nevie alebo vie len veľmi málo, nemôže to "nič" zabudnúť! U nás ale je to možné. Mladý pisateľ, ktorý by mal do novín písať ešte noticky /noticka – drobná správa, krátka poznámka/, už vypisuje rozsiahle, sklerotické komentáre, úvahy,analýzy, poučuje a rozdáva národu rozum. Známy americký komentátor Walter Lippman** sa začal v hrobe obracať, keď sa dozvedel, kto všetko u nás môže byť pisateľom. Tak neviem prečo by takúto pisateľskú sklerózu nemohli mať prispievatelia do regionálneho mesačníka.

Ako sa takáto pisateľská skleróza prejavuje??

Na začiatku článku je vám všetko jasné o čom chcete napísať. Krátko po napísaní úvodu sa trošku odkloníte od témy a v strede článku už ste hlboko v závejoch a ďaleko od témy. Keď už sme pri závere článku a chcete napísať "múdry", burcujúci a zaujímavý záver, zrazu zistíte, že sme zabudli o čom sme to chceli v tom článku písať. To je ako v tom vtipe:

Babka hovorí dedkovi, aby išiel kúpiť do obchodu kávu a čaj. Aby nezabudol, tak mu prízvukuje: "Dedo, nezabudni, máš kúpiť dve veci, opakujem dve veci". Dedo sa po troch hodinách vráti, lebo kávu a čaj nevedel nájsť v železiarstve, kde sa dostal a podáva babke kúpený klinec. Babka sa rozčertí a vraví dedovi: "Veď som ti povedala, že máš kúpiť dve veci, a kde je tá druhá vec, kladivo? S čím zatlčiem ten klinec???"

Ale aj skleróza má svoje štádia a ja som spomenul, že treba napísať niečo o vynikajúcej turistke /výkonovo i povahovo/, o jubilujúcej turistke a veľmi vítanej účastníčke na každom turistickom pochode. Na Tesláckej stovke, ktorá bude tohto roku mať svoj 27. ročník, sa zúčastňuje pravidelne a úspešne /doteraz zo všetkých ročníkov iba jeden nedokončila v celom sto kilometrovom rozsahu/. Tá pravidelnosť znamená, že má najviac účastí na pochode zo všetkých zúčastnených turistov.

Za existencie ešte bývalej Tesly /myslím podniku/ chodila vítať do cieľa v klubovni TJ turistov i predsedníčka odborov, ktorá bola veľmi naklonená turistom. Je potrebné dodať, že na naklonenie niekedy stačil mierny, vyvážený pitný režim, ktorý niekedy spôsobil i naklonenie mešca tzv. "fondu FKSP" pre TJ. Obľúbená a spoločenská predsedníčka rada si chodila pokecať do klubovne s turistami a jej prvá otázka pri príchode do miesta cieľa bola: "Je na štarte a príde aj do cieľa i Zuzka***?" A naša odpoveď podobná tej akú dáva Janíčko Katke v televíznej relácii: "Spávali sme spolu****", či ako sa to volá, vždy bola, že je na štarte a keď bola na štarte, tak určite príde i do cieľa". A potom po príchode do cieľa tieto dve dámy /vtedy sa im hovorilo súdružky/ dlho, predlho kecali, dodnes nevieme ani o čom. Naša jubilantka je skromná a všade vítaná turistka. A dnes jej s trošku väčším časovým oneskorením blahoželáme k narodeninám, k jej dosť okrúhlemu jubileu.

Veď aj Tesláci hovoria a majú to aj v názve pochodu. "Čože je to päťdesiatka". A majú pravdu, nie je to veľa, ale na druhej strane ani nie tak málo. Už sme napísali, že jubilantka je skromná a dobrosrdečná žena, a ani by sme sa nečudovali, keby tých pár svojich rôčikov niekomu zo srdca venovala, niekomu, kto ich má menej a ona sa uskromnila aj s tým, čo jej po tom darovaní zostalo.

Čo jej priať k narodeninám? Všetko to, čo sa pri takejto príležitosti oslávencovi praje, veľa zdravia, dobré nohy, výborná kondícia, veľa šťastia a porozumenia, veľa spokojnosti sa tiež zíde a aj nejaké peniaze. Hovorilo sa, že za peniaze si zdravie nekúpiš. Dnes aj pre udržanie tohto zdravia potrebuješ celkom slušný kopec peňazí, za lieky, za vŕtanie do nás u zubára, za... atď, takže našej jubilantke Janke Obdržálkovej, lebo o tej sme chceli celý článok napísať, prajeme aj veľký balík peňazí a pravidelnú účasť aspoň na Malokarpatských pochodoch.

Poznámky:

* Karol VI. – Aby nebodaj nedošlo k dajakému medzinárodnému škandálu, ako Karol VI. sa v žiadnom prípade nemyslí Karol VI. /1685 – 1740/, kráľ španielsky, cisár a kráľ Uhorský i český kráľ. Mohol by to byť napríklad aj Karol VI. prezývaný /Šialený/, ktorého choroba sa prejavovala v nepravidelných intervaloch.

** Patril k najvýznamnejším novinárom a publicistom na svete. Jeho bohatá publicistická a novinárska činnosť bola vykonávaná na vysokej profesionálnej úrovni.

*** Ako ste už asi uhádli, je to krycie meno našej jubilantky, aby sme ju zachovali v anonymite až do posledného riadku v príspevku.

**** Poznámka pisateľa – tá televízna relácia s Janíčkom a Katkou sa volá "Pošta pre Teba" a tá druhá "Chodili sme spolu".

Bratislava, 30.1. 2010, predseda TJ TESLA Bratislava Ivan Nižnan

 

František Královič - Rovníkový

František Královič je ďalším turistom, diaľkoplazom, ktorému sa podarilo zdolať túto métu. Diaľkoplaz, ktorý získal rovníkový odznak VOPT, t.j. absolvoval 40 075 km /slovom štyridsaťtisíc sedemdesiapäť/, čo predstavuje dĺžku rovníka. Keď sme na prelome storočí uvažovali a nielen uvažovali /lebo uvažovali mnohí/, ale aj pripravovali a pripravili rozšírenie odznaku VOPT o ďalšie stupne, tak sme diskutovali o koľko stupňov rozšíriť VOPT /výkonnostný odznak prešej turistiky/, aby sme ho o pár rokov nemuseli znovu rozširovať. Dospeli sme k názoru, že kritéria základného VOPTu, čo sa týka množstva nachodených kilometrov potrebných pre získanie toho, ktorého stupňa, sú "mäkké". Veď na získanie toho najnižšieho odznaku /bronzového/ postačilo nachodiť 1000 /tisíc/ km. To je počet km, ktorý v priebehu roka našlape väčšina pravidelných účastníkov diaľkových pochodov. A na dosiahnutie vtedajšieho vrcholu, zlatého odznaku VOPT to bolo "len" 6 000 km, čo je pre niektorých turistov "fuška" na 4 – 5 rokov.

A čo potom ďalej? Dohodli sme sa, že po dosiahnutí 10 000 km, budú rozpätia medzi jednotlivými odznakmi 5 000 km /päť tisíc/ a že VOPT, teda rozšírime o ďalšie dva stupne s troma odznakmi /bronz, striebro, zlato/ a vrcholná méta bude 35 000 km. A budeme mať z rozširovaním VOPT pokoj na "večné časy". Návrh na rozšírenie ešte o jeden stupeň odznaku, a to "rovníkový" alebo "poludníkový", sme považovali takmer za scestný. Veď také množstvo kilometrov bolo v tom čase dosť aj pre najazdenie autom. Nakoniec medzi poludníkovým a rovníkovým sme sa rozhodli, pre ten rovníkový. Už aj tu sa prejavila naša intuícia a prezieravosť. Veď si len predstavte, keby sme schválili poludníkový, ktorý má vďaka splošteniu Zeme podstatne menej kilometrov, a tým by sa znížila náročnosť dosiahnutia tohto vrcholu, lebo poludník má "len" 40 009 km. Pre menej informovaných uvádzame, že ani rovníkový VOPT už nie je vrchol. VOPT sme rozšírili o ďalší stupeň - extrémny, s tromi odznakmi – bronz, striebro, zlato a ešte navrch ten posledný /zatiaľ?/ individuálny odznak, nazvaný "stop odznak". Na tomto odznaku už pracuje v tomto smere náš najlepší turista Attila Korčok.

Kde to všetko skončí? Už po mojej pochybovačnosti s rovníkovým odznakom som ochotný uveriť všetkému. Vieme, že ten rovník sa nešlape v skutočnosti po rovníku, ale len obrazne, a preto som ochotný uveriť, že sa nájde turista, ktorý tú trasu absolvuje skutočne po rovníku. Reálnosť tohto projektu si viem predstaviť. Veď prešlapať niekoľko kilometrov africkým pralesom a vo veľkých horúčavách sa dá zniesť, najmä keď po tomto úmornom teple turistu čaká príjemné schladenie vo vlnách Atlantického oceánu. V tomto všetkom, aj keď náročnom projekte, problém nevidím. Podstatne horšie bude, ako sa k tomu postaví a ako to bude klasifikovať naša Klasifikačná Komisia pri KST. Problém bude najmä s tou vodnou trasou, bude to komisia klasifikovať ako kombinovaný presun?

Spoznávací charakter tohto pochodu hádam uzná, ale bude to považovať za regionálnu záležitosť? Bude to klasifikovať ako pochod v troch regiónoch Afrike, Južnej Amerike a Oceánii. Ale nelámme si s týmto hlavu. Naša Klasifikačná komisia pracuje "kvalifikovane", ale našťastie veľmi zdĺhavo, a zakiaľ ona rozhodne, turista už bude mať absolvovanú trasu po rovníku.

Vráťme sa k rovníku. Prvý toto ocenenie získal už spomínaný Attila Korčok a v krátkom čase za ním i známy a populárny Melo Klokner, ktorý v tých časoch nemohol chýbať ani na jednom prístupnom diaľkovom pochode. Potom bol chvíľu pokoj a do cieľa začali postupne dobiehať turisti ako nezmar Vilo Vida, ochranca prírody Rudo Pado, Cyril Porubanec, ktorý súkromne pochodil všetky turistické značky, ktoré na Slovensku existujú. A teraz je tu Fero Královič, ktorý popri turistike sa rovnako intenzívne venuje aj inému športu, kolkárstvu, a podľa našich informácií aj v tomto obore dosahuje slušné výsledky. A tak po mnohých rokoch strávených aj v horách sa zo skromného, nie veľmi nápadného kráľoviča stal slávny a hrdý kráľ.

Kráľ pešej – diaľkoplazeckej turistiky. Keby sme boli v stredoveku, by sa tento výkon, toto ocenenie, prejavilo aj na mene a mali by sme tu kráľa Františka I. Rovníkového.

Bratislava, Ivan Nižnan

 

Papiereň v Dechticiach

Niektorí zemepáni hospodárili na svojich domíniach, lesoch i na poliach najmodernejšími prostriedkami tej doby. Medzi takýchto pokrokových majiteľov – hospodárov patrili aj Pálfiovci, ktorí urobili zo Smolenicko – Dobrovodského panstva priemyselne aktívnu oblasť. Ich fabričky, liehovary, rybárne, lesy spájala úzkorozchodná železnička: Smolenice – Dobrá Voda – Dechtice – Nižná – Kátlovce - Trnava.

Majiteľ smolenicko – dobrovodského panstva, gróf Ján Erdö dy, už v roku 1771 súhlasil, aby papiernický majster Juraj Rozner a František Ruber postavili papiereň v katastri obce Dechtice, v ohybe potoka Blava pod Pánskym brehom a Svatodušnicou. Jej vyše storočná existencia sa pomerne slušne zapísala do dejín slovenských papierní.

Papiereň v Dechticiach mala vodné kolo s 20 kladivami a napájaciu kaďu. Vyrábala baliaci, pijavý, písací i tlačiarenský papier, ktorý sa predával priamo vo výrobni a v blízkom okolí.

V roku 1794 bol už majiteľom papierne Ján Anton Tauber, od roku 1815 Michal Tauber, po ňom nasledoval Pavol Tauber. Vynikajúci majstri Tauberovskej rodiny signovali vyrábaný papier vlastnými priesvitkami /tzv. vodoznak, ktorý je vidno v papieri otočenom proti svetlu/.

Okrem pekného, umeleckého stvárnenia uhorského erbu, heraldickej ľalie a kotvy, používali aj rodinné meno TAUBER a nemecký názov obce DECHTITZ. Vyrábal sa zväčša hrubý a drsný papier z farebných handier a slamy.

Roku 1846 kúpil papiereň na súdnej licitácii trnavský zbohatlík Václav Smekal, ktorý rekonštruoval výrobu, ale ručný papier vyrábal ďalej. Začiatkom šesťdesiatych rokov 19.storočia výrobu úplne zmodernizoval, namiesto vodného kolesa postavil turbínu, holendre /10/, lis na odvodňovanie papiera, stroj na rezanie handier a vo väčšej miere využíval slamu na výrobu lepenky a obalových druhov papiera. Výrobu ručného papiera úplne zrušil.

Uhorskí topografi Féneš /v r.1847/, Horňanský /1858/ a Ballaghi /v r.1878/ evidujú túto papiereň stále v Dechticiach. Autor maďarskej knihy o malokarpatských pamätihodnostiach P.Jedlička uvádza, že papiereň ročne vyrobila 64 000 metrákov len baliaceho a lepenkového papiera. Okrem toho ešte vyrábali písací a pijavý papier. Priamo v papierni pracovalo 100 až 120 robotníkov a ďalší Dechtičania si zarábali ako furmani pri dodávkach slamy, handier, či odvoze vyrobeného papiera do Trnavy.

26. júna 1885 papiereň zhorela. Stalo sa to takto. Robotníci vraj chytili potkana, poliali ho petrolejom a zapálili. Potkan vbehol do blízkych skladov slamy – zapálil ich. A stovka robotníkov zostala bez práce. Zhorené budovy a poškodené stroje si vyžadovali priveľké investície a tie sa nenašli, papiereň už výrobu neobnovila. Hlavnú budovu, ktorá ešte donedávna stála, asanovali dynamitom 3.decembra 1987.

Len nízke kamenné kríže s vyrytým nemeckým textom povedľa múrov ohrady dolného kostola v Dechticiach uchovávajú mená niektorých papierenských majstrov a popísaný papier z rokov 1772 – 1885, ochraňovaný ako dokumenty v našich štátnych a cirkevných archívoch.

Vybrané z kroniky obce Dechtice
pripravil Peter Minárik

 

Siahnem, vytiahnem a čítam...
"Cesta na koniec sveta"

V auguste 1992 som sa vybral s Milošom Zagorškom z Bratislavy, Miroslavom a Danom Říčankovcami z Brna na ruský sever po pár rokoch znovu. Krajina pozdĺž železnice je jednotvárna. Nekonečné brezové a smrekové lesy sa striedajú s močiarmi. Počas dvoch dní cesty z Moskvy na severovýchod sme videli zastávok ako maku, aj sprievodca stratil o nich prehľad. Väčšinou vedľa stanice stojí iba niekoľko drevených prízemných domčekov. Vo viacerých pulzuje život, iné už dávno zaspali naveky. Vyzerá to, akoby vlak zastavoval pri mŕtvych osadách iba zo zvyku. Niektoré pomenovali iba kilometrovníkom. Keď sme sa prebudili za 1900. kilometrom, prekvapil nás nový pohľad na východ. Za fádnou zalesnenou rovinou vyčnieval hrebeň Polárneho Uralu.

Baškirci Uralom nazývali iba južnú časť horskej sústavy. Názov vo voľnom preklade znamená pás, pásmo. Podľa povesti ľudový hrdina URAL-batyr obetoval svoj život, aby zachránil ostatných. Vďační rodáci mu nad hrobom postavili mohylu, ktorá sa premenila na reťaz hôr. Iní autori odvodzujú pomenovanie od mansijského slova ur, čo znamená vrch, hora.

Rusi dlho používali označenia Kameň, Kamennyje góry a Kamennyj Pojas. V 17.storočí vzniklo pomenovanie Uraľskije góry. V roku 1829 prechádzal nimi šesťdesiatročný Alexander von Humboldt. Prvý komplexný opis Uralu vyšiel pomerne neskoro – až v roku 1841, ktorý napísal ruský geograf Grigorij Jefimovič Ščurkovskij.

Najdlhšie, najdivšie a najneprebádanejšie európske horské pásmo sa tiahne poludníkovým smerom od Karského mora po Aralské. Tritisíckilometrový pás sa delí na sedem častí: Zapolárny, Polárny, Pripolárny, Severný, Stredný, Južný Ural a Mugodžary, ktoré leží v Kazachstane /Európania si zriedkavo uvedomujú, že aj západný Kazachstan leží na starom svetadiele Európa/ a je na rovnakej zemepisnej šírke ako Slovensko a patrí k najsuchším európskym pohoriam. Jeho nevýrazné kopce pokrývajú step a polopúšte. Údolia sú veľmi riedko osídlené, o mestách tu niet ani chýru.

Južný Ural výškou i tvarmi pripomína našu Malú Fatru. V zime sa na hrebeni usalašia také mrazy, aké na rovnakej rovnobežke v Poľsku zďaleka nepoznajú. Pod povrchom sa skrývajú vzácne minerály a drahokamy. O zlatonosných uralských riekach písal už Herodotos vo svojich Dejinách. Podľa jeho slov ďaleko na severovýchod od veľkých stepí sa ťahajú Riphaeiské hory, ktoré ukrývajú vzácny žltý kov.

Najprístupnejší z celého pásma je Stredný Ural, ktorý pretínajú hlavné dopravné tepny spájajúce Európu s Áziou. Ruská armáda prvýkrát prekročila jeho nevýrazné pahorky a preliačiny v roku 1499, teda sedem rokov po objavení Ameriky...

Až po sto rokoch pod ním začali rásť trvalé osady.

Z celého tritisíc kilometrového pásma hôr sa tu nachádza najviac nerastného bohatstva. Solídne zásoby rúd zrodili ťažobný priemysel, ktorý v 20.storočí celkom zjazvil okolitú prírodu.

Mužík, vyhnaný staroverec Jerofej Markov, potvrdil v lete roku 1745 /iný prameň spomína rok 1747/ názor Herodota. Keď hľadal drahokamy pri Jekaterinburgu, narazil na zaujímavé kamene. Podľa strieborníka Dimitreva išlo o zlato. Vyobcovaný mužík sa stal rýchlo slávnym. Ďalší staroverec Alexej Feodor sa príliš netešil z nového nálezu. Keď v roku 1764 našiel pri obhorenom strome polkilogramový zlatý nuget, miestne úrady ho zbičovali a poslali za mreže. Uralskí mocipáni boli presvedčení, že zatajil skutočné miesto nálezu. Vo fabrickej temnici by dal za pravdu Maximovi Gorkému, ktorý zlato nazval žltým diablom. Ale o nič lichotivejšie sa o ňom nevyjadroval ani svetový ekonóm John Maynard Keynes, keď ho prirovnal k barbarskej relikvii. Budúcnosť mu nepredpovedal ani Vladimír I.Lenin, keď písal, že v beztriednej spoločnosti stratí na cene a nanajvýš sa objaví na budovách verejných záchodov. Najväčší kus zlata nájdeného na Urale váži 36 kilogramov a meria 28 x 32 centimetrov.

Novgorodčania sa plavili Pečorou už v 12. storočí. Skutočný záujem o severnú časť uralského pásma nastal až v polovici 19.storočia, keď ho navštívili prví cestovatelia a prírodovedci. Cár pozval v roku 1905 do tohto nehostinného kraja britských geografov a geológov, ktorí objavili v povodí Vorkuty a Pečory veľké uhoľné ložiská. Do hlásenia napísali, že čierne bohatstvo ostane nedotknuté. Ľudský organizmus Európana vraj nevydrží tunajšie extrémne podnebie. Varovná správa režisérov industrializácie neodradila. V roku 1936 tu ustanovili republiku KOMI, v ktorej pôvodní obyvatelia, Komijci, patriaci do širšej rodiny Ugrofínov, tvoria asi štvrtinu obyvateľstva. Železničná trať z Moskvy sa od toho okamihu rýchlejšie predlžovala, až sa zastavila na konečnom 2 232 km. Medzi stavbármi nedobrovoľne pracoval aj aktivista poľského mládežníckeho hnutia, neskorší izraelský premier Menachem Begin. Vedľa koľajníc rástol ťažký priemysel a vznikali prvé mestá, do ktorých často nevedú automobilové cesty. Do mnohých osád sa dá dostať, tak ako pred vekmi, iba na riečnej lodi.

Republika KOMI je päťdesiatkrát redšie osídlená ako Slovensko. Zachovala si dve tváre. Rozsiahle pláne nedotknutej nížinnej tajgy a horskej lesotundry prerušujú na viacerých miestach devastované priemyselné aglomerácie, v ktorých sa koncentruje obyvateľstvo. Sever Uralu skrýva nespočetné zásoby nafty, plynu, uhlia, vzácnych nerastov a dreva. Ťažký priemysel zanechal v krajine smutné stopy. O ekológii sa nahlas začalo hovoriť iba počas perestrojky. Ale samozrejme, ako všade, na realizáciu chýbajú peniaze. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa prírode dýcha o čosi ľahšie, ale o to ťažšie je obyčajným ľuďom. Klesla výroba a nezamestnanosť zaklopala na brány viacerých gigantických podnikov. Riečny prístav v Pečore, jedna z tepien poduralského kraja, akoby skamenel. Lode nemali čo vyvážať.

Ťažba čierneho uhlia sa ale neznížila. Z Vorkuty, posledného mesta na železnici, každú chvíľu vychádzal smerom do Moskvy plný vlak uhlia. Späť sa vracal neraz prázdny. Málokedy viezol na sever spotrebný tovar a potraviny, ktoré si obyvatelia spod Polárneho Uralu nevedia vyrobiť a vypestovať. Vzťah medzi ruským centrom a provinciami je už tisícročie nerovnoprávny.

Severne od Vorkuty otvorili ešte niekoľko baní a za nimi sa svet končí... Baníci sú odrezaní od mora a spomínaná železnica je jediným spojivom s ostatným svetom. Aj preto KOMI vyzerá na prvý pohľad v porovnaní s Murmanskou oblasťou značne spustnutá. Pochmúrne mestá projektovali podľa jedného vzoru. Hlavné námestie Pečory doslova kopíruje centrum Inty. Dokonca aj knižné obchody v oboch mestách stáli na rovnakých miestach. Viac nás zaujali tmavohnedé drevené viacposchodové domy.

Vzdialený uralský hrebeň sme uvideli až keď sme prešli Pečoru. V osade Sejda sa vetvia koľaje. Bočná, sto kilometrová trať smeruje na východ. Predstavuje jedinú dopravnú tepnu, ktorá pretína sever pohoria a spája Áziu s Európou. Náš motoráčik sa doteperí do konečnej stanice Labytangi, prístavu rieky Ob, za pol dňa. Na každej samote stojí celú večnosť. Stále sa čosi vykladá a nakladá. V drevenej stanici Polárny Ural sa predavač lístkov a výpravca v jednej osobe chytil za hlavu, keď sa dozvedel, odkiaľ sme pricestovali. "A to ste si horší kút ako je táto diera už nemohli vybrať?" povedal. "Byť Vami, túlam sa niekde v teple po Afrike."

A naozaj, pozdĺž železničného násypu stojí niekoľko tmavých dreveníc a plechových robotníckych barakov. Nič viac. Štyri domácnosti sú odkázané samy na seba a na vlak, ktorý prichádza raz denne zo západu a raz z východu. Domy oddeľujú močiare, kde-tu križuje drevom vystužený chodník. Vedľa chalúp rastú kopy haraburdia, okrem iného i vzorky horniny z geologickej sondy, o ktoré už dlhé roky nik nejaví záujem.

"A vy vážne chcete ísť na Ural?" vyzvedal sa železničiar. "Veď tam kraľujú iba močiare a komáre, ktoré zmiznú až s prvými mrazmi!" Muž v modrej uniforme hovoril pravdu. Len čo sme opustili trať, ľutovali sme, že sme si nezobrali gumové čižmy. Takmer celé pohorie pokrývajú močiare, mokré machy a trávy. Iba na niektorých kamenných strminách sa udržuje sucho. Pre peších turistov je preto väčšina hrebeňov neprístupná. Železničná trať leží ďaleko od úpätia Uralu, na premočenej pôde niet ciest a samozrejme ani mostov. Prístup pod vrchy spoľahlivo bránia obrovské rieky. Preto sa ruskí fanúškovia zapolárnych výprav tešia, keď zem zamrzne.

Za železničnou stanicou nás viedli chvíľu pásy, ktoré na mokradi vyryl vezdechod. Originálne vozidlo pripomína obrnený vojenský transportér. Iba zbrane mu chýbajú. V týchto krajoch ako jediný dopravný prostriedok prejde a prepláva aj cez tie najnemožnejšie prekážky.

Výpravy našich turistov na Urale môžeme spočítať na prstoch jednej ruky. Ostatných akoby odradila kniha Francúza Armanda Maloumiana, ktorý po pobyte v miestnom gulagu napísal: "Vorkuta znamená studená smrť. Dvanásť mesiacov v roku panuje zima a zvyšok je leto."

Až neskôr sme sa dozvedeli, že mesiac pred nami pricestovala do Vorkuty východoslovenská výprava, vedená speleológom Štefanom Labudom, v ktorej boli Ján Vykoupil z Prešova, Košičania Miroslav Maričák, Juraj Tóth a Martin Molčan, Martinčan Peter Holúbek a dvaja rusi – Žeňa a Renat z juhouralského Čeľjabinska. Počas náročného podujatia im prialo počasie, prešli 370 km, niekoľko ťažkých brodov a vystúpili na najvyšší vrchol Zapolárneho Uralu – Netem Pe /Oče Nyrd 1 363 m n.m./. Peter Holúbek zachytil uralské zážitky v knihe "Po stopách Džingischána".

Labudu pozvali jaskyniari vyskúšať si ruskú zimu na Južnom Urale, čo sa spomedzi našincov podarilo na konci sovietskej éry iba Jánovi Tomanovi z Tesár.

Severnú tretinu Uralu nenavštevujú často ani Rusi. Kompletnú pešiu hrebeňovku nezvládol ešte nik. Prelomovú expedíciu zorganizoval popredný znalec tundrových pohorí Nikolaj Antonovič Rundkvist z Jekaterinburgu v roku 1991. Za sto dní jeho osemčlenný kolektív s ďalšími 61 nadšencami, ktorí v deviatich podporných skupinách prinášali na určené miesto a v pravý čas zásoby jedla a materiálu, prešiel od 23. apríla do konca júla po vlastných nohách, na člnoch a bicykloch 3 335 km trasu od Južného po Zapolárny Ural. Najdlhší úsek bez kontaktu s okolitým svetom trval tridsať dva dní!!!

Rundkvistova kniha "Sto dnej na Urale" zachytáva zážitky z veľkolepej výpravy a vyšla v úctyhodnom štyridsať tisícovom náklade. Ale Rusko je Rusko...

Výber z knihy: "Od prameňov Ussuri po kamčatské vulkány", Bratislava 2007, Sveťo Krno

 

VI. MIEDZYNARODOWY ZIMOWY ZLOT TURISTOW
28. – 31. 1. 2010, BESKID SLASKY I MALY
/VI. Medzinárodný zimný zraz turistov/

Zimné turistické zrazy majú už dosť dlhodobú tradíciu. Zatiaľ sa uskutočnilo 43 Slovenských zimných turistických zrazov, niekoľko zimných zrazov českých turistov a 5 medzinárodných zimných turistických zrazov.

Doteraz sa medzinárodné zimné zrazy uskutočnili v okolí týchto miest: Čadca, Jeseník, Szcyrk, Dolný Kubín a Jablunkov. V priebehu ukončenia MZZT v roku 2008 v Jablunkove štafetový kolík MZZT prevzali zástupcovia PTTK s tým, že 6. MZZT sa uskutoční na území Poľska. Pôvodne bolo uvažované s lokalitou v okolí Wisla, Ustroň. Nakoniec Poliaci sa rohodli o uskutočnení MZZT v okolí Bielsko – Biala.

Uskutočnenie tohtoročneho 44. Slovenského Zimného Zrazu Turistov bolo plánované v okolí Oravskej Lesnej, ale z rôznych príčin sa neuskutočnil. Z dôvodu zachovania kontinuity ústredie KST po dohode s PTTK vyhlásilo 44.SZZT ako súčasť 6.MZZT.

Tento VI. MZZT zorganizovali turisti PTTK Bielsko – Biala v termíne 28. – 31. januára 2010.

Priebeh podujatia:

Štvrtok 28.1.2010

Prezentácia účastníkov sa konala vo výstavno – kongresovom centre ZIAD Bielsko – Biala v čase od 14. do 18. hodiny. Prezentácia prebiehala samostatne pre účastníkov z Poľska, Česka a Slovenska. Každá vopred prihlásená skupina účastníkov mala pripravené tieto materiály: diplom, pohľadnicu, stravné lístky, kombinovanú mapu + orientačné plány miest, sprievodný materiál o pamätihodnostiach a zaujímavostiach oblasti, minimaslo a konskú masť.

Už pri registrácii bolo možné použiť špeciálne pečiatky zrazu a zakúpiť si vstupenku na tzv. "Papučový bál", ktorý sa pravidelne koná pri ukončení zrazu.

Po neskoršom pricestovaní členov sekretariátu KST bolo možné vyzdvihnutie diplomu a odznaku za 44.Slovenský Zimný Zraz Turistov /tieto dva suveníry obdržali iba vopred nahlásení účastníci zo Slovenskej republiky/.

V priestore registrácie, ale o poschodie vyššie, sa nachádzala jedáleň, kde sme mali pripravenú tzv. "obedovečeru". Bola riešená formou samoobsluhy. Kuchári pripravili guláš a kapustu s mäsom, chleba, čaj, zákusok, prípadne kto chcel, kávu.

Na poschodí sa uskutočnilo aj slávnostné otvorenie MZZT za účasti predstaviteľov samosprávy a funkcionárov PTTK, KST a KČT. Súčasťou otvorenia bol aj kultúrny program folklórneho súboru.

Ubytovanie bolo riešené vo viacerých ubytovacích zariadeniach. Naša skupina približne dva týždne pred zrazom obdržala oznam o mieste našeho ubytovania. Pôvodne nás ubytovali na horskú chatu Szyndzielna, ktorá bola vzdialená 5 km a bola o 500 metrov vyššie položená voči miestu prezentácie. V našej skupine boli prihlásené aj dve maloleté deti. Z dôvodu horšej komunikačnej dostupnosti sme mailom požiadali o zmenu ubytovania. Prišla nám kladná odpoveď, ubytovanie sme dostali v Bielsko – Bialej, neďaleko vlakovej a autobusovej stanice. V tejto ubytovni sme mali dvoj a trojlôžkové izby. Sociálne zariadenie bolo na chodbe. V izbách bolo rádio a televízor. V TV sa dali chytiť iba poľské TV stanice, ale v rádii sa dalo počúvať aj vysielanie českého rozhlasu.

Čast našej skupiny mala problémy z cestovaním do Bielsko – Bialej pre kalamitnú situáciu.

V noci zo štvrtka na piatok, asi o 1,30 h ráno začali opití Poliaci za pomoci harmoniky "bliakať" /rušiť nočný kľud/.

Piatok 29.1.2010

Ráno sme mali v jedálni raňajky, raňajkovať bolo možné vo viacerých kombináciach. Praženica, salámový nárez, maslo, marmeláda, mlieko, káva, čaj a nejaké granule.

Organizátori MZZT pripravili niekoľko turitických trás:

1. Buckowice – Lanchrona – Skrzycne – Malinovská skala – Ostre /19 km, 807 m prevýšenia/
2. Ostre – Hala Jaskowa – Skrzycne – Szczyrk /10 km, 757 m/
3. Ostre – Malinovska skala – Skrzycne – Ostre /22 km, 750 m/
4. Wapienica – Klimczok – Szyndzielnia – Kozia Góra – Bystra /19 km, 617 m/
5. Bolnia – Kozia Góra – Szyndzielnia – Klimczok – Szczyrk /13 km, 628 m/
6. Blonia - Kozia Góra – Szyndzielnia – Klimczok – Szyndielnia – Debowiec - Olszowka /15 km, 628 m/

Tieto trasy boli na bežky. Okrem toho bolo možné absolvovať pešie túry i túry na snežniciach a bola k dispozícii aj možnosť zjazdového lyžovania.

Po raňajkách odchádzame autobusom na trasu č. 3. V osade Ostre počas prípravy na túru na bežkách vidíme niekoľko koní zapriahnutých do saní. Za klasické veľké sane bolo zapriahnutých niekoľko detských sánok aj s deťmi. Po chvíli tieto konskosánkové "vlaky" odišli smerom aj nášho pohybu. Neskôr sme ich stretli v opačnom smere. Celý čas nám snežilo a vo vyšších polohách fúkal nepríjemný vietor. Na hrebeni bola miestami viditeľnosť tak na 5 metrov. Trasa bola koncipovaná tak, že bolo asi 12 km stúpania a 10 km klesania.

Po absolvovaní trasy nás zasa odviezli autobusom do Bialsko – Bialej. V našej ubytovni sme k večeri mali paradajkovú polievku, vyprážané rybie filé so zemiakovou kašou, puding a malinovku. Po večeri nám organizátori urobili exkurziu po meste Bialsko – Biala, kde sme si pozreli historické objekty a zaujímavosti. Ukončenie exkurzie bolo v pivárni, kde organizátori každému účastnikovi akcie zaplatili jedno pivo a deťom malinovku.

V noci z piatka na sobotu bol opäť rušený nočný kľud. Po vyhlásení, že bude zavolaná polícia, nastalo ticho.

Sobota 30.1.2010

V našej jedálni sme mali na raňajky niečo medzi párkami a klobásou, horčicu, kečup, chlieb, maslo, džem, kávu, čaj, mlieko, koláčik a tiež aj tie "granule".

Po raňajkách sa presúvame na východisko trasy č.6. prostriedkom MHD. Počasie bolo dosť rozdielne. V nižších polohách zamračené, hore sneženie a vietor. Popoludní dole občas svietilo aj slnko.

K večeri bola polievka s rezancami, vyprážaný rezeň, zemiaky, zelenina a koláč.

Večer sa v areáli uskutočnilo slávnostné ukončenie zimného turistického zrazu a papučový bál. Kultúrny program v dĺžke asi jednej hodiny zabezpečilo vystúpenie folklórneho súboru. Predviedli tri ucelené bloky spevov a tancov. Po nastúpení predstaviteľov PTTK, KČT a KST na pódium nastáva odovzdávanie organizátorských štafiet. Prvá štafeta bola odovzdaná predsedom KST do rúk organizátorov /dúfajme že bude/ 45. Slovenského zimného zrazu turistov, ktorý má byť organizovaný v oblasti Stará Ľubovňa. Príhovor mali primátor a riaditeľ areálu SOREA Nová Ľubovňa, kde by malo byť ubytovanie, stravovacie a spoločenské centrum. Štafetový kolík Medzinárodného zimného zrazu turistov bol odovzdaný organizátorom do Levoče, termín konania je plánovaný od 2.- do 5. februára 2012.

V rámci ukončenia zrazu bola zverejnená aj malá štatistika účastníkov: Česko (CZ) 72 účastníkov, Poľsko (PL) 78 účastníkov, Slovensko (SK) 319 účastníkov, celkom 469 účastníkov. V zimnom tábore bolo postavených 11 stanov.

Počas papučového bálu bolo aj občerstvenie, ktoré sa skladalo: Predjedlo: 2 kusy sekanej, omáčka, maslo, chlieb, zelenina. Polievka: hríbová. Večera: mäso na šampiónoch, ryža, zelenina, zákusok. Na stoloch boli džbány s jablkovým muštom, minerálkou a limonádou. Iné tekutiny boli za úhradu. Do tanca hrala miestna hudobná skupina, ktorá mala v repertoári hudbu všeho druhu, moderné ako aj ľudovky. Po skončení bálu nás mimoriadne autobusy prepravili naspäť na ubytovne.

Nedeľa 31.1.2010

Účastníci si balia svoje batožiny a cestujú do svojich domovov. Na raňajky bol slaninový nárez, syr, zelenina, maslo, jablko, chlieb, pečivo, káva, čaj, mlieko a guličky. Do svojich domovov sme sa všetci šťastne vrátili.

Bratislava, 10.2.2010, Jozef Karovič

 

Kartografické "prešľapy" v Turistickom atlase Slovenska v oblasti Malých Karpát

Každý dobrý turista by sa nikdy nemal vydať na túru bez mapy. Mapa a kompas alebo buzola, v dnešnej dobe tiež prijímač GPS, pomáhajú turistovi bezpečne určiť svoju polohu v teréne a smer cesty do zvoleného cieľa. Na turistických mapách je zobrazená sieť turistických značkovaných chodníkov, jednotlivé prvky terénu, či už prírodné /vrch, dolina, rieka, les a pod./. Mapa poskytuje turistovi mnohé ďalšie informácie, napr. názvy jednotlivých lokalít, ktorými prechádza, ich nadmorskú výšku, a tým obohacuje turistu o nové poznatky. Túra s mapou je pútavejšia, cennejšia a hlavne bezpečnejšia. Mapa však musí byť v zobrazovaní terénu a v názvosloví jednotlivých lokalít kartograficky kvalitne spracovaná. Ale nie vždy je tomu tak.

Pred rokom 1990 začal vydávať Vojenský kartografický ústav Harmanec novú edíciu turistických máp jednotlivých oblastí Slovenska v mierke 1:50 000. Tieto mapy boli omnoho podrobnejšie a kvalitnejšie a v turistickej verejnosti si ihneď získali veľkú popularitu. Prvé vydania týchto máp z tých najnavštevovanejších oblastí Slovenska boli rýchlo rozobrané a museli byť vytlačené ďalšie vydania. Po niekoľkých rokoch sa VKÚ Harmanec rozhodol, že vydá turistický atlas celého Slovenska pri zachovanej mierke 1:50 000, a tým ešte viac uspokojí turistickú verejnosť. Výhodou tohto atlasu malo byť i to, že jednotlivé listy atlasu sú vymeniteľné a v prípade zmeny údajov na niektorom liste je pre používateľa atlasu možnosť výmeny listu. Atlas ako celok je i cenovo výhodnejší, ako kúpa všetkých turistických máp celého Slovenska. Atlas bol vydaný v roku 2005 a ja som sa tiež rozhodol pre jeho kúpu.

Po prehliadke atlasu som zistil v oblasti Malých Karpát /po ktorých sa túlam takmer každý víkend už vyše 50 rokov/ viacero kartografických "prešľapov", na ktoré som zamestnancov VKÚ viackrát upozorňoval, avšak doteraz bezvýsledne. Každoročne sa totiž zúčastňujem veľtrhu cestovného ruchu "Slovakiatour", ktorý sa koná vždy v januári v Bratislave na výstavisku Incheba a každoročne má na tomto veľtrhu VKÚ svoj výstavno – predajný stánok. Pri tohtoročnej návšteve veľtrhu som upozorňoval ich pracovníkov na následovné chyby /prešľapy/:

Autor: Peter Wagner, ul.J.Slottu č.39, 917 01 Trnava

 

KALENDÁR

marec 2010 - Malé Karpaty a okolie:

13.3.2010 ČERVENO - MODRÝ TESLÁCKY OKRUH 28. ročník
(sobota) TJ Tesla Bratislava

Trasa: pešo: 40 km/1100 m
Rača - Zbojnícka studnička - Biely Kríž - Košarisko - Pajštún - Borinka - Marianka - Pekná cesta - Kamzík - areál TJ Tesla
Štart: Bratislava-Rača, kúpalisko Zbojníčka, 7.30 - 8.30 h
Cieľ: areál TJ Tesla Bratislava, do 18.00 h
Vedúci: Ing. Ivan Nižnan, Mlynarovičova 1, 851 03 Bratislava, tel.: 0903-620 653
Marián Nižnan, Vajnorská 74, 831 03 Bratislava

20.3.2010 MALÝ MALOKARPATSKÝ FUČIAK - memoriál Ruda Korčeka 25. ročník
(sobota) KT Lokomotíva Bratislava

Trasa: pešo: 35 km/1400 m
Rača - Hrubý Drieňovec - Pajštún - Biely Kríž - Rača
Štart: Bratislava-Rača, nám.Hrdinov, 7.00 - 8.00 h
Cieľ: Biely Kríž, 13.00 - 15.00 h
Vedúci: Jindrich Racek, Slatinská 30, 821 07 Bratislava, tel.: 02-4524 2578

20.3.2010 OTVORENIE 100 JARNÝCH KILOMETROV A TURISTICKEJ SEZÓNY
(sobota) KST Holíč

Štart: Holíč, Dom turistiky, Kátlovská 33, 8.30 h
Vedúci: Ing. Vratislav Schaal, M. Nešpora 30, 908 51 Holíč, tel: 034-668 3162

21.3.2010 OTVORENIE TURISTICKEJ SEZÓNY NA KOŠARISKU
(nedeľa) KST Tatran Stupava

Trasa: 22 km
Stupava – Borinka - Košarisko a späť
Štart: Stupava, nám. Sv. Trojice, 9.00 h
Prezentácia: Košarisko od 11.00 h
Vedúci akcie: Miroslav Kříva, Hlavná 70, 900 31 Stupava
tel.: 0905-543 742

27.3.2010 OTVORENIE PEŠEJ TURISTICKEJ SEZÓNY
(sobota) KST TJ Junior Sládkovičovo

Trasy: 11 km, peši, cyklo, Sereď - Galanta – Šaľa - Kaskády
Zraz pred gymnáziom v Seredi o 8.00 h
Cieľ: hotel Kaskády
Vedúci: Pavol Macura, Školská 1090, 925 21 Sládkovičovo
tel. d.: 031-784 1725, 0908-187 597

27.3.2010 JARNÁ 35-KA 36. ročník
(sobota) KST Limba turist Bratislava

Trasa: 35 km/900 m, 22 km/600 m, 15 km/400 m
35 km: Svätý Jur - Košarisko - Pajštún - Borinka - Marianka - Kačín - Partizánska lúka
22 km: Svätý Jur - Košarisko - Pajštún - Borinka - Marianka - Záhorská Bystrica
15 km: Svätý Jur - Biely Kríž - Rača
Štart: Svätý Jur, žel.st., 6.30 - 9.00 h
Vedúci: Jozef Novák, Ondrejevova 11, 821 03 Bratislava,
tel.: 0910-607 698

Mesačník MALOKARPATSKÝ DIAĽKOPLAZ vychádza ako zborník nezávislých prispievateľov s turistickou tématikou oblasti Malých Karpát a okolia, zameranou prevažne na diaľkovú pešiu turistiku. Za obsahovú náplň zodpovedá autor príspevku. Príspevky adresujte Petrovi Minárikovi alebo Pavlovi Šoulovi, prípadne iným osobám, ktoré bývajú s nimi v kontakte, priamo na diaľkových pochodoch organizovaných v Malých Karpatoch a okolí. Technická realizácia tohoto čísla: príprava textových podkladov - Peter Minárik, Pavol Šoula, konečná úprava textu - Pavol Šoula, príprava obrazovej náplne - Peter Minárik, distribúcia - Peter Minárik, Peter Obdržálek, Ľudovít Bahurinský, Vladimír Javorský. Kontakt - elektronická pošta: soula[zavináč]elf.stuba.sk. V elektronickej forme môžete časopis nájsť na internetovej adrese http://www.elf.stuba.sk/~soula/mkd.